Pacientka s vážnymi diagnózami Gabriela Múčková: Vaše rozhovory o eutanázii mi ubližujú
Ak sa v spoločnosti príliš nahlas diskutuje o tom, že ľudia nechcú ostať odkázaní na pomoc iných a lepšie je odísť do špeciálneho zariadenia, aby si nás deti pamätali zdravých, vyvíja to tlak na nás pacientov. Trčí z toho, že nemáme obťažovať okolie svojimi diagnózami, upozorňuje Gabriela Múčková.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Gabriela Múčková (1965) je pre vážne diagnózy od roku 2007 na invalidnom dôchodku – prekonala rakovinu prsníka, trpí sklerózou multiplex, inkontinenciou, depresiou, psoriázou aj alergiou na slnko. Od roku 2021 je nepohyblivá a odkázaná na opateru svojho syna.
Tento text je súčasťou seriálu rozhovorov na tému Eutanázia – áno či nie?. Ak máte k téme čo povedať, prípadne by ste k téme chceli poskytnúť rozhovor, napíšte, prosím, na [email protected].
Napísali ste mi, že po takmer každom rozhovore o eutanázii v našom denníku strácate chuť do života. Podľa vás v nich prevláda súcit s rodinnými príslušníkmi pacientov, nie s chorými a trpiacimi. Prečo si to myslíte?
Aby bolo jasné – nevidím problém v tom, že tie rozhovory vznikajú, že sa o eutanázii debatuje. Mám problém s formou. Niektorí vaši respondenti, napríklad biológ Ladislav Kováč, psychiater Péter Hunčík alebo europoslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová, hovoria, že nechcú byť vo všetkom odkázaní na druhých, že nechcú, aby ich blízki prebaľovali, kúpali, ošetrovali, lebo je to pre nich nedôstojné, a v takom prípade by radšej volili eutanáziu.
Vezmite si, že ja už v takej situácii reálne som. Roky. Mám ťažké diagnózy a prežívam obrovské bolesti aj utrpenie. Vo všetkom som odkázaná na syna, ktorý ma opatruje. Čo mi tie rozhovory naznačujú? Že som nepotrebná, zbytočná, syna zaťažujúca egoistka, ktorá by sa už konečne mala pobrať na druhý svet a poskytnúť tak synovi – slovami pani Ďuriš Nicholsonovej – „tučný život“.
Potom si prečítam diskusie a vidím, že čitatelia nad takýmito vyjadreniami jasajú. Napadlo vám však, že to všetko môže niekomu aj ubližovať? Lebo ja z toho všetkého vlastne cítim akýsi imperatív – keď už si roky nevládna, odkázaná len na druhých, mala by si to ukončiť. Lenže
