Je štrajk učiteľov cestou k zlepšeniu školstva?

Autor je bývalý minister školstva za SDĽ

Podporujem zvýšenie spoločenského postavenia učiteľov, pretože som presvedčený, že v školách majú učiť tí najlepší z najlepších a na to musia byť podstatne lepšie zaplatení. Nedá sa to dosiahnuť len zvýšením platov, ale ak to neurobíme, môžeme očakávať ďalší pokles prestíže učiteľskej práce a ďalšie znižovanie kvality vzdelávania. Hádzať celý problém len na plecia súčasnej vlády je pre pravicové médiá ľúbivé, ale nezodpovedá to realite.

Keď som bol v rokoch 1998-2002 ministrom školstva, boli sme si veľmi dobre vedomí, že situáciu treba riešiť konkrétnymi krokmi. Preto som rozhodol o obnovení Dňa učiteľov v roku 1999, ako ceste k morálnemu ohodnoteniu najlepších učiteľov, a spoločnosť to prijala a dodnes to funguje. Rovnako aj dohoda, že platy učiteľov majú rásť rýchlejšie ako platy ostatných zamestnancov štátu, čo vo vtedajšej pravo-ľavej vláde nebolo ľahké presadiť. Už vtedy sme sa s odborármi dohodli, že naším cieľom je zvyšovať platy učiteľov tak, aby dosiahli 1,2-násobok platu v národnom hospodárstve, čo ako cieľ učiteľských odborov pretrvalo dodnes.

Najväčším oponentom každého ministra školstva v tejto veci (a platí to aj pre bohaté krajiny EÚ) je minister financií, pre mňa ním okrem Brigity Schmögnerovej bol vtedajší podpredseda vlády pre ekonomiku Ivan Mikloš. Mal dve požiadavky: znížiť počet učiteľov zvýšením ich úväzku a zreformovať školstvo, lebo do nezreformovaného rezortu nemá zmysel naliať viac peňazí. Bol to on, kto tlačil na zvýšenie týždenného úväzku učiteľa o dve hodiny, nakoniec vláda na môj návrh rozhodla o jednej hodine. Pripravili sme víziu školstva na najbližších 15-20 rokov pod názvom Milénium a k nej nový zákon o vysokých školách a nový zákon o regionálnom školstve. Napriek našej snahe zmena v postavení učiteľa za štyri roky nášho mandátu nemohla byť väčšia, lebo vláda nastupovala po období mečiarizmu, ktoré sa skončilo s infláciou 30 percent, čo bolo treba riešiť ako najvyššiu prioritu.

Dnes je situácia taká, že vláda je schopná získavať dodatočné zdroje do rozpočtu a na ich základe prijímať sociálne balíčky, ktoré zlepšujú postavenie konkrétnych skupín obyvateľstva. Som presvedčený, že je čas na vzdelávací balíček, ktorý by výraznejšie nasmeroval peniaze do školstva, spolu s odpoveďou, ako urýchliť zlepšovanie spoločenského postavenia učiteľa a pozitívne zmeny v školstve.

Preto vítam aktivity Iniciatívy slovenských učiteľov, ktoré dokázali obrátiť pozornosť politikov aj verejnosti na súčasný stav školstva. Urobili to spontánne, zdola, ale – treba povedať – aj nepripravene. Ich požiadavky prišli v čase, keď je schválený rozpočet na rok 2016, a reálnosť toho, že sa v ňom nájde na platy ďalších 400 miliónov na učebné pomôcky, spochybňujú aj pravicoví ekonómovia ako ohrozenie verejných financií. Keby si našli spojencov v školských odboroch, tak počet zapojených učiteľov a škôl do štrajku mohol byť omnoho vyšší, ale to by muselo byť v čase kolektívneho vyjednávania minulý rok. Je sympatické, že rodičia spontánne podporujú učiteľov a posielajú peniaze na fond pomoci pre nich, horšie je, ak si to učitelia od rodičov vyžadujú.

Vďaka Iniciatíve slovenských učiteľov je však dnes atmosféra pre výraznejšiu pomoc školstvu omnoho lepšia, ako bola ešte minulý rok. To je možno hlavný výsledok štrajku učiteľov, aj keď sa (zrejme) nenaplnia ich požiadavky. Druhým výsledkom je fakt, že je tu veľká skupina odhodlaných učiteľov, ktorí budú rovnako ako učiteľské odbory legitímne požadovať zastúpenie pri rokovaniach o programe novej vlády. A ak sa tam nedostanú konkrétne záväzky na zlepšenie postavenia učiteľov a zmien v školstve, potom očakávam, že to bude omnoho väčší počet učiteľov spolu s verejnosťou, ktorí takéto záväzky budú požadovať a dokážu sa za to aj postaviť.