Pomáha psychiatrickým pacientom: Stačí, že spolu stolujeme a konečne niekam patria. Nechcú byť sami
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Marta Sabolová je špeciálna pedagogička v Dennom psychiatrickom stacionári pri I. psychiatrickej klinike Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach. Po tom, ako pacientov s depresiou či schizofréniou prepustia z nemocnice, v stacionári sa učia vrátiť do bežného života.
„Po zlomenine musíte rehabilitovať nohy, aby ste mohli chodiť. Toto je rehabilitácia hlavy, celého človeka, aby sa vedel vrátiť do spoločnosti a fungovania v rodine,“ hovorí Sabolová.
Mnohí psychiatrickí pacienti sa stretávajú s nepochopením, rodina ich vníma ako lenivých, sú sami a bojujú s pocitom, že nikam nepatria. Nemyslia si, že zvládnu základné veci, ako je ráno vstať a ísť na nákup.
Sabolová vytvorila v parku pri nemocnici komunitnú záhradu, kde môžu pacienti pracovať a rozprávať sa, chodí s nimi na rôzne aktivity.
V rozhovore hovorí:
- ako to v stacionári funguje;
- prečo potrebujú niektorí pacienti pomôcť s návštevou pošty;
- ale aj to, čo pre nich znamená, keď zvládnu upiecť koláč.
Dnes sa už o duševnom zdraví hovorí viac, ale skôr v rovine, že nie je hanba ísť na terapiu alebo povedať, že sa necítim dobre. Inak je to pri psychiatrických diagnózach. Je to stále stigma?
Z pohľadu našich pacientov to stále stigma je. Hanbia sa ísť za psychiatrom. Keď idú za ortopédom, ešte sa aj susede pochvália, ale keď majú ísť k psychiatrovi, nikomu to nepovedia a snažia sa, aby ich nevideli. Niektorí preto vyhľadávajú psychiatra aj v inom okresnom meste. Keď ideme na prechádzku či výlet, dávajú si pozor, či ich niekto neuvidí. Stále majú pocit viny, hanby a zlyhania.
Ako to vplýva na liečbu a život, keď taja, že trpia psychiatrickou diagnózou?
Keď prídu k nám do stacionára, po týždni si vybudujeme dôveru. Vidia, že ostatní pacienti o svojom ochorení s nami hovoria otvorene, nemusia sa hanbiť. Nájdu tu bezpečné miesto. Pýtajú sa ich, ako reagujú, keď sa ich niekto na ochorenie pýta, či si niečo vymyslia. Niektorí otvorene hovoria, že sa chodia liečiť. Iní povedia, že chodia na rehabilitáciu. Pred sebou si to vysvetlia tak, že stacionár je rehabilitácia ich hlavy.
Stacionár je pre mnohých ľudí neznáma súčasť starostlivosti. Funguje to tak, že po prepustení z nemocnice môžu ešte nepretržite tridsať dní chodiť do denného stacionára. Poisťovne uhrádzajú do roka celkovo šesťdesiat dní v stacionári. Stačí to?
Tridsať dní bez prestávky je akurát. Po tomto období sa chcú naplno venovať rodine alebo práci. Podľa toho, ako to zvládajú. Keď k nám nastúpia, väčšinou hovoria, že sa nemôžu vrátiť do práce, boja sa, že to nezvládnu. Nechcú na to ani
