Denník N

Bukurešť? Prach, krv a smútok za diktátorom

V novom Rumunsku je pravda nedostatkový tovar predávaný pokútne, pretože nie je po ňom väčší dopyt.

Nedávno som sa s priateľom bavila na tému domov. Jeho definícia znela: domov je miesto, kde je tvoj každodenný život najľahší, najjednoduchší. Rozumieš reči, zvykom, pravidlám.

V rumunskom filme 4 mesiace, 3 týždne, 2 dni Cristiana Mungia či v románe Dekanov december Saula Bellowa, kde sa pre chorobu svokry vydáva s manželkou do Rumunska americký profesor, ide o protiklad. Domov je privátnym peklom „človeka milión“, a teda peklom vedľa pekla. Neprestupným peklom. Peklom bez solidarity, ktorému velí ktosi, kto sa rád peklu prizerá. A tak domov je miestom, kde je život najťažší, vlastne nemysliteľný. Napriek tomu, že zdanlivo chráni i nenarodených. (Zákaz potratov a antikoncepcie trval v Rumunsku od roku 1966. Tak chcel Ceausescu zvýšiť počet obyvateľstva z 19 na 25 miliónov. Ťažko odhadnúť množstvo pokútnych zákrokov. Preto dodnes rumunské ženy strasie, keď vidia pletacie ihlice, a lopúchy pre ne tiež nie sú tým, čím sa zdajú byť.)
Čo vieme o Rumunsku? Že aj vlna oslobudzujúcich premien/revolúcií na konci osemdesiatych rokov prebehla nekrvavo v Nemecku, Maďarsku či u nás v Československu – ale nie v Bukurešti. Do demonštrantov armáda strieľala a zábery z popravy Ceausescovcov obleteli celý svet. A napodiv, streľba neutíchla ani po zdanlivom víťazstve revolúcie a smrti diktátora. Alebo po víťazstve zdanlivej revolúcie. „Ozajstné peklo príde po Ceausescovom chytení, keď sa v Bukurešti začínajú rojiť neviditeľní ostreľovači. Zomrieť je možné v ktorúkoľvek časť dňa, pri návrate z práce s nákupmi v rukách.“

Monštruózny Ľudový dom

Otec mi začiatkom 80. rokov doniesol zo služobnej cesty v Bukurešti hlinenú bábiku a rozprával o nekonečných radoch na chlieb. Kde si človek vystál starý a tvrdý chlieb. To bola záhada a génius rumunskej ekonómie – presnosť, s akou sa jej darilo obyvateľom priviesť chlieb už tvrdý.

Margo Rejmer v knihe Bukurešť. Prach a krev (Dokořán, Máj Praha) opisuje Bukurešť, zmes domov na spadnutie, monumentálnych vládnych budov a panelákov. Bulvár Víťazstva socializmu širší a dlhší ako Champs-Élysées. I keď len o pár metrov. Hliníkové príbory v top reštauráciách. Prelínanie dediny s mestom. Dediny, ktorú chcel Ceausescu vymietnuť z mesta panelákmi. A kostoly, ktoré nechával miznúť v noci. Alebo prinajmenšom obkolesil panelákmi natoľko, že ich odnikiaľ nebolo vidieť. 4

Stavba, ktorou sa diktátor – vo svojej krajine v tlači nazývaný slnko nádeje či svetový génius – preslávil aj vo svete, sa volá Ľudový dom. A preslávilo ho to, na čo tyrani stavajú najčastejšie, a dosahuje sa to najjednoduchšou, i keď voči ľuďom najdrastickejšou logistikou – monštruóznosťou.

Ľudový dom sa po revolúcii pokúsil kúpiť Rupert Mudroch za miliardu dolárov a ešte viac ponúkla japonská vláda. Palác si však ponechajú. Dnes je turistickou atrakciou so svojím upraveným ľúbivým príbehom. Niečo ako gróf Dracula, ktorý sa v Coppolovom filme v podaní Garyho Oldmana zmenil na osudom raneného milenca.

Vraj každá výnimočná stavba si žiada krv, obeť, životy ľudí. Autorka knihy turistickú sprievodkyňu počas exkurzie po Ľudovom dome zarazí otázkou, koľko robotníkov pri jeho stavbe zahynulo. Sprievodkyňa sa však rýchlo spamätá a strelí číslo: desaťtisíc. Veľkoleposť si žiada ohromujúce čísla. „Hovorí, že keď na stavbe pracovalo stotisíc ľudí, tak je celkom logické, že ich desaťtisíc zahynulo. A aby ma presvedčila, dodáva, že mnoho robotníkov bolo zabetónovaných v základoch, pretože tempo prác bolo také vražedné, že nikto nemal čas odvážať mŕtvoly. Od prvého kopnutia do zeme robotníci pracovali na tri smeny 24 hodín denne.“ Na poznámku spisovateľky, že Ľudový dom je potom teda jedným obrovským cintorínom, sa sprievodkyňa ohradí, argumentujúc egyptskými pyramídami. Pri stavbe Cheopsovej pyramídy tiež umierali ľudia, tak čo má byť?

Rumunský prezident a svetový génius si staval tú svoju v 80. rokoch v európskej metropole. „Ľudový dom je taký absurdný vo svojom meradle, že každý, kto o ňom hovorí, môže uviesť náhodne zvolený počet obetí a zaprisahať sa, že je to pravda.“ Tak sprievodkyňa tipuje desaťtisíc, historik tisíc, sprievodca po meste sto a fotograf a architekt, čo na stavbe pracoval, niekoľko desiatok.

Prázdne archívy

Podobným Ľudovým domom je aj celé Rumunsko a jeho história. Na otázky odpovedajú prázdne archívy. Dokumenty sa vraj stratili počas revolúcie. Ktosi spomenie nákladné autá, ktoré spisy odvážali, iný mercedesy s kypiacimi kuframi. „A ďalší videl na kraji Budapešti ohnisko, v ktorom horel starý režim. V novom Rumunsku je pravda nedostatkový tovar predávaný pokútne, pretože nie je po ňom väčší dopyt.“

A možno aj práve preto má prekladateľ Octavian, ktorý vedie v Bukurešti jazykovú školu a píše články v niekoľkých jazykoch, stále občas pocit, že aj steny majú uši, a narastajúcu guču v žalúdku pred pasovou kontrolou na letisku.

Na druhej strane, keď autorka opisuje osudy a príbehy ľudí, ktorí sa dostali do pozornosti polície a skončili vo väzení, osud robotníkov hynúcich na stavbe a následne zamurovaných môže zrazu pripadať celkom závideniahodne.
Rumunská socialistická republika mala spomedzi európskych socialistických štátov nastolenú najvyššiu formu policajného teroru voči vlastnému obyvateľstvu. Tu sa 50. roky nikdy neskončili. Do väzenia sa spravidla s obvineným dostávala aj celá jeho rodina. Na zatknutie mohla postačiť pohľadnica s obrázkom z inej krajiny alebo provokovanie vo forme vlastnenia a nosenia teplého kabáta.

A nebolo to väzenie, z ktorého sa píšu listy. Mučenie ľudí menilo na bezzubé handrové bábky. A tých, čo ich takto videli, na maňušky, ktorých hlava sa ovláda jediným prstom.

Budúcnosť? Ako Ľudový dom – Bukureštský Mordor. Niektorí sa mu vyhýbajú, je pre nich neviditeľný. Iní sú naň hrdí, v duchu klišé – nie všetko bolo predsa zlé. Máme raritu, najvyššiu administratívnu budovu v Európe a druhú najväčšiu budovu na svete po americkom Pentagone. Kto si už spomenie na južnú časť mesta, ktorá mu padla za obeť. Veď aj egyptským pyramídam všeličo padlo…
A súčasnosť? „Podľa prieskumu z roku 2010 považuje 61 percent Rumunov komunizmus za správnu ideológiu. Až 40 percent obyvateľov hodnotí kladne Ceausescovu éru.“

V ankete s otázkou, kto v 20. storočí napáchal v Rumunsku najviac zla, sa Ceausescu umiestnil na prvom mieste. V ankete s otázkou, kto vykonal najviac dobrého, tiež.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie