Patria politici na Ústavný súd? Jasné

Keď sa Hillary Clintonovej pred niekoľkými dňami na mítingu pýtali, či by ako prezidentka zvažovala, že nominuje Baracka Obamu za sudcu Najvyššieho súdu, odpovedala, že to je „vynikajúci nápad“ (nebolo by to prvýkrát, William Howard Taft sa po odchode z Bieleho domu stal dokonca predsedom súdu). U nás vyvoláva predstava Mojmíra Mamojku alebo Jany Laššákovej na Ústavnom súde o čosi menšie nadšenie.

Z množstva kritikov spomeňme napríklad bývalú ministerku spravodlivosti Luciu Žitňanskú, ktorá v texte pre Denník N píše, že „ak budú noví ústavní sudcovia politici s dlhoročnou vrcholovou politickou minulosťou, bude tu dôvod na nedôveru ešte pred tým, ako vôbec dostanú šancu pokúsiť sa preukázať opak” a že jeden z následkov, ktoré môže mať pre právnika vstup do politiky je aj to, že “nebude môcť byť sudcom, pretože už nikdy na neho ľudia nebudú pozerať ako na nestranného človeka”.

Sú dva dôvody, prečo by sme si otázku, či do Košíc môžu ísť aj politici, mali vyjasniť čím skôr – jednak treba nejako rozhodnúť o kandidatúre Mamojku s Laššákovou (a čím skôr, tým lepšie, kým to celé začne mať už naozaj čentéšovské rozmery). A tému treba mať ujasnenú aj pred novým definovaním postavenia súdu, ktoré nás podľa prezidenta Kisku čaká po voľbách.

Právne je dnes situácia úplne jasná – v Ústave sa píše, že “ak je vymenovaný sudca Ústavného súdu členom politickej strany alebo politického hnutia, je povinný vzdať sa členstva v nich ešte pred zložením sľubu“ a že „dňom, keď sa sudca ujíma svojej funkcie, zaniká jeho poslanecký mandát a členstvo vo vláde Slovenskej republiky“. Úplne explicitne teda ráta s tým, že sa sudcom stane straník, minister či poslanec.

Bolo to tak vždy a doteraz nikto nenamietal. Ani nebolo veľmi prečo. Viacero vrcholných expolitikov sa na súde osvedčilo – bývalý premiér Milan Čič bol určite nepomerne lepším šéfom súdu ako nepolitička Ivetta Macejková. Bývalý podpredseda SDĽ Ladislav Orosz patrí dnes medzi najlepších sudcov. A ani bývalý poslanec HZDS Peter Brňák sa nezvykne radiť k najhorším. Za spornými rozhodnutiami a postupmi zvyknú stáť skôr bývalí sudcovia alebo ľudia, ktorí s justíciou nemali nikdy nič spoločné.

Dá sa tiež predpokladať, že keby raz Procházka, Lipšic, Žitňanská, či bývalý poslanec a dnešný kandidát Mosta-Híd Peter Kresák ukončili politickú kariéru, boli by pre súd platným prínosom. A nech tam s nimi pokojne sedí trebárs aj Tomáš Borec alebo Jaromír Čižnár. Ak sa doteraz riešila neprijateľnosť poskakovania medzi politikou a justíciou, bolo to v prípade Štefana Harabina, prípadne ešte teraz pri štátnej tajomníčke Moniky Jankovskej, ktorá ako sudkyňa kandiduje za Smer.

Lenže tu je významný rozdiel medzi doživotne menovaným sudcom riadneho súdu, ktorého práca by mala byť orientovaná v prvom rade na aplikáciu zákonov a ktorý rieši každodenné problémy, a funkčne limitovaným ústavným sudcom, ktorý rieši základné smerovanie právneho systému a stráži ostatných politických aktérov, aby sa neutrhli z reťaze.

Ako ukazuje medzinárodné porovnanie, slovenská prax aj historická skúsenosť, problémom Ústavného súdu nebýva, že tam sedia politici. Problémom je, ak tam sedia ľudia, ktorí sú ochotní politikom slúžiť, nie sú odborne zdatní, prípadne ich ústavné súdnictvo ani nezaujíma. Danosti konkrétnych dvoch poslancov Smeru, ktorí sú dnes na čakačke, sú jedna vec. Ako všeobecné pravidlo však platí, že ak niekto v politike preukázal schopnosť samostatného rozhodovania, jasnú hodnotovú a ideovú ukotvenosť a právnu odbornosť, nie je najmenší dôvod, aby ich nevyužil aj na Ústavnom súde.