Denník N

Jaroslav Kozák stál pri začiatkoch košického bedmintonu, majstrom Slovenska bol 20-krát

Profesionálny hráč bedmintonu Jaroslav Kozák. Foto - Post Bellum
Profesionálny hráč bedmintonu Jaroslav Kozák. Foto – Post Bellum

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Príbeh spracovali dokumentaristi z organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov na totalitné režimy 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budú môcť zaznamenať ďalšie príbehy, aby sa na ne nezabudlo a minulosť nemohol nikto spochybniť. Máte tip na pamätníka, ktorého príbeh by sme mali spracovať? Napíšte nám.

„Košické deti mali bežky a naše deti obyčajné drevené lyže, zaviazané šnúrkami a dokázali ich poraziť!” Aj takto si Jaroslav spomína na svoje začiatky v úlohe učiteľa, ktoré síce neboli jednoduché, ale vďaka láske k športu a tvrdej práci dokázal svojim žiakom odovzdať mnoho cenných skúseností.

Tí najbližší a ich minulosť

Jaroslav Kozák, bývalý učiteľ a profesionálny hráč bedmintonu, sa narodil 29. augusta 1943 v Betlanovciach. Otec pracoval ako telegrafný stavebný robotník. Kvôli nehode sa neskôr preškolil na poštového úradníka s pracoviskom v Hrabušiciach.

Keďže Jaroslav pochádzal zo štyroch súrodencov, mama Mária bola celý život doma s deťmi. Rodičia žili ešte v časoch Rakúsko-Uhorska a často spomínali, že potreba učiť sa maďarský jazyk im teda rozhodne nebola po vôli. „Obaja navštevovali maďarské školy, čo pre ľudí zo stredného Slovenska nebolo príjemné,“ dopĺňa Jaroslav.

Po vypuknutí druhej svetovej vojny Pavel s Máriou bývali v Rožňave, kde ešte Pavel stále pôsobil ako robotník, no nehoda nenechala na seba dlho čakať a na prelome rokov 1941 a 1942 musela rodina odísť kvôli otcovej novej práci do Hrabušíc. „Otec ako poštár pomáhal partizánskemu hnutiu na Spiši,“ dodáva hrdo Jaroslav.

Bolo to pre neho veľké riziko, ale to ho neodradilo. Uvedomoval si, že partizáni musia z niečoho žiť a ako poštár mal možnosť zabezpečiť im financie. Pomáhal najmä v oblasti Chočského pohoria a neskôr sa pridali aj mnohí ďalší.

Našťastie sa rodina Kozákovcov do priameho ohrozenia nedostala a vojnu bez ujmy prežila.

Pavel mal však jasný cieľ, a tým bolo zabezpečenie lepšej budúcnosti pre svoje štyri deti. Preto sa v roku 1945 rozhodol presťahovať celú svoju rodinu do Košíc, kde najmä tí starší, brat Stanko a sestry Božka a Mária, hneď získali prístup ku kvalitnému vzdelaniu.

Krajina sa pomaly spamätávala z vojny, zmena režimu však už bola za dverami. Po prevrate v roku 1948 sa rodina Kozákovcov novej situácii prispôsobila. Jaroslav si spomína na veľmi komplikovanú nedoriešenú bytovú otázku či náhlu zmenu peňazí, pre ktorú videl množstvo znehodnotených bankoviek plávať v mlynskom náhone.

Cesta za vzdelaním a kariérne začiatky

„Päťdesiate roky neboli dobré,“ spomína. V pamäti má spomienku na suseda, pána Kollára, ktorý pracoval ako colník a pre lásku k rádiám režim prenasledoval. Pamätá si, ako chodil domov často zbitý, keďže mnohí si domýšľali, že má vysielačku, a podozrievali ho zo spolupráce s odporcami vtedajšieho režimu. Neprávom ho perzekvovali a nakoniec emigroval do USA.

Veľkou a prínosnou zmenou pre Košice bola výstavba železiarní v 60. rokoch, ktoré priniesli rýchly rozvoj mesta.

Jaroslav sa už na základnej škole venoval atletike, hádzanej či pingpongu. Vedel sa nadchnúť pre šport každého druhu. V štúdiu pokračoval od roku 1957 na 11-ročnej strednej škole, ktorá sídlila na Šrobárovej ulici. Pubertálnym rebéliám sa vyhol, buď športoval, alebo sa učil. „Človek bol rád, že bol rád.“

V tom čase sa venoval najmä atletike a skoku o žrdi. V 60. rokoch už chodieval aj na tréningy, ktoré sa realizovali na štadióne Lokomotívy. Keďže Jaroslav sa vždy chcel stať učiteľom, jeho ďalší krok bol jasný – stal sa študentom Pedagogickej fakulty na vtedajšom Pedagogickom inštitúte v Košiciach.

Inštitút v Košiciach neskôr zrušili, preto svoje štúdium musel dokončiť v roku 1965 na obdobnom inštitúte v Prešove, s aprobáciou chémia – telesná výchova. Učiteľ v tom čase musel byť všestranný, čo znamenalo, že prvé dva roky štúdia sa musel Jaroslav venovať všetkým predmetom a až potom, keď ich úspešne zvládol, si mohol vybrať zameranie. Pôvodne sa chcel špecializovať na dejepis a zemepis, ale pre vysoký záujem si musel vybrať niečo iné. Voľba tak padla na chémiu v kombinácii s telesnou výchovou.

Po absolvovaní štúdia sa Jaroslav zamestnal na základnej škole v Ruskove, kde začínal o siedmej ráno a končil o piatej poobede. Na začiatku to boli tvrdé podmienky, ale súčasne veľmi dobré pre šport.

S talentovanými deťmi, ktoré mal v tom čase v triede, vyhral napríklad aj „Cenu kamaráta“ v bežeckých pretekoch. Súperili s košickými deťmi, ktoré síce už mali tretry, ale svojím výkonom sa Jaroslavovým deťom rovnať nemohli.

Jaroslav sa v škole dlho neohrial, keďže ho čakal výkon povinnej vojenskej služby. Výcvik začínal v Seredi a odtiaľ ho neskôr presunuli do Mošnova na letisko. Stal sa tak súčasťou útvaru obrany štátu, konkrétne druhého pluku protivzdušnej obrany. Jaroslav má na povinnú vojenskú službu dobré spomienky, ale podmienky vo vojenskom prostredí jednoduché vôbec neboli. Situácia sa zlepšila, až keď získal vyššiu hodnosť.

Po návrate domov na prelome rokov 1966 a 1967 získal prácu na novej škole, v Parku mládeže. Okrem kariérneho života sa začal rozvíjať aj ten osobný a o pár rokov neskôr, v roku 1973 ho čakala svadba s hráčkou hádzanej a narodenie ich detí.

Od profesionálneho hráča bedmintonu až po súčasnosť

Bedminton, ktorý sa do Košíc dostal v roku 1959, prišiel pôvodne z moskovského festivalu mládeže už v roku 1957, ale najprv do Prahy a Brna.

Do Košíc ho priniesol Štefan Maďar, s ktorým si Jaroslav spravil medzi panelákmi ihrisko a začali hrať. Hrali dlho, dokonca aj v noci. „Obyvatelia bloku mali aspoň nejakú ‚podívanú‘,“ konštatoval Jaroslav. Susedia ich sledovali a hra sa im páčila.

V roku 1960 sa začalo s oficiálnou registráciou a v roku 1961 sa uskutočnili prvé majstrovstvá Košíc. Jaroslav trénoval trikrát do týždňa v telocvični Základnej školy Ferka Urbánka, kde im to riaditeľ ochotne povolil. Prvý turnaj Jaro okamžite vyhral. Dokonca sa podarilo nadviazať aj kontakt s Brnom a Prahou v rámci Československého pohára.

Spočiatku hráči bedmintonu pôsobili ako súčasť Telovýchovnej jednoty. Neskôr, po rozpade na dva kluby – Hutné stavby a BSS – hral Jaroslav od roku 1963 za Hutné stavby. Za vtedajší veľký úspech považuje tretie miesto v moravsko-slovenskej lige.

Precíznejšou technikou sa klub začal zaoberať až po kontakte s Brnom, kde spoločne hrali prvýkrát štvorhru. Sledovali hru Indonézanov, ale aj tímu z Brna. Na prelome rokov 1963 a 1964 v rámci československej ligy vznikli zmiešané družstvá, kde hral každý s každým štvorhry, ale aj dvojhry. Hralo sa na súpisky a pôsobili tam tímy českej skupiny a šesť tímov moravsko-slovenskej skupiny.

Jaroslav sa stal 20-krát majstrom Slovenska a jedenkrát, v roku 1975, majstrom Československa. Košický tím si za vtedajšiu hru odniesol mnoho medailí.

Od roku 1968 až po rok 1974 bol Jaroslav členom reprezentačného kádra. Cestoval väčšinou na turnaje do Nemeckej demokratickej republiky, do Ľubľany a Budapešti.

Ešte pred okupáciou v auguste 1968 košické družstvo vycestovalo do Stuttgartu na turnaj v bedmintone. „No len sme sa cítili ako chudobní príbuzní.“ Skončili síce druhí, čo bol veľký úspech, ale pre nedostatok financií nemali také tréningové možnosti ako domáci. Rovnako boli prekvapení napríklad z krytej plavárne, kde bolo všetko na fotobunku, a z mnohých ďalších technických vymožeností. Už vtedy hráči dostávali ponuky zostať, ale nikto sa pre túto možnosť nerozhodol.

Po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa bolo v Košiciach vyhlásené stanné právo. Košice zaplavilo množstvo tankov a obrnených vozidiel. O ich príchode sa Jaroslav dozvedel z rozhlasu a televízie.

Spomína si, že jeho spolužiačka, ktorá výborne ovládala ruštinu, sa pýtala ruských vojakov, prečo prišli, avšak mnohí ani nevedeli, kde sa nachádzajú. Jaroslav bol rád, že sa to neskončilo vojnou, i keď následne prišlo obdobie normalizácie a pomaly sa začali previerky. O opustení krajiny v tom čase neuvažoval. „Mal som zamestnanie, ktoré ma baví, venoval som sa výchove detí.“

V 70. rokoch Jaroslav stále pôsobil ako učiteľ v Parku mládeže, a to až do roku 1974. Nasledujúce štyri roky pracoval na Základnej škole Dneperskej a v roku 1978 sa stal zástupcom riaditeľa na Galaktickej.

Keďže vo svojej funkcii stúpal, bolo nutné vstúpiť do komunistickej strany. Od roku 1980 sa na dvanásť rokov stal riaditeľom Základnej školy na Charkovskej ulici.

S bývalým slovenským prezidentom Schusterom vybudoval na škole bazén pre deti. „Som rád, že po mne aj niečo ostane,“ hovorí s hrdosťou.

V 80. rokoch dostal ponuku emigrovať. Išlo o Rakúsko a miestne gymnázium, kde mal Jaroslav vyučovať, ale aj trénovať. „Pre peniaze ja nenechám deti,“ vysvetľuje Jaroslav svoje pohnútky. Ponuku odmietol, keďže v tom čase už mal dve deti, ktoré ho potrebovali. Neskôr o túto možnosť žiadal oficiálne cez Pragostav, avšak Rakúšania vtedy cúvli.

Nežná revolúcia Jaroslava zastihla v Košiciach na pracovisku. „Neopísateľná atmosféra to bola.“ Nemal strach, čo bude ďalej, žil skôr zo dňa na deň. Riaditeľom školy sa stal aj v nasledujúcich voľbách.

Aktívne Jaroslav hrával bedminton 55 rokov, neskôr ho obmedzili zdravotné problémy s platničkami. Dodnes je však považovaný za jedného z najúspešnejších slovenských hráčov bedmintonu. Donedávna sa zúčastňoval aj Medzinárodných majstrovstiev veteránov, All England senior badminton v Anglicku, kde ešte v roku 2021 získal bronzovú medailu.

V súčasnosti Jaroslav stále sleduje rozvoj a celkovú situáciu v bedmintone. Dnes síce nie je problém zabezpečiť materiálne vybavenie, ak sú peniaze, ale technicky sa šport stáva čoraz namáhavejším.

Ak má pre vás práca našich novinárov pred prezidentskými voľbami väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete ich podporiť aj darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie