V jednej triede budú deti bohatých aj deti z geta. Školné sa neplatí, hovorí o projekte novej školy vo Zvolene Juraj Hipš

Juraj Hipš (1976) je dlhoročný učiteľ, 19 rokov viedol Centrum environmentálnej a etickej výchovy Živica. V roku 2020 neúspešne kandidoval do parlamentu za koalíciu Progresívne Slovensko – Spolu, potom viedol stranu Spolu. Aktuálne riadi projekt modelovej inovatívnej školy vo Zvolene.

Kedy vám došlo, že v sebe nemáte X faktor, ktorý by vám umožnil byť predsedom úspešnej politickej strany?

Výzvu viesť stranu Spolu som prijal po tom, čo sme sa v koalícii s Progresívnym Slovenskom tesne nedostali do parlamentu. Kombinácia tohto faktora s pandémiou covidu, pre ktorú sme sa nemohli vzájomne stretávať, bola smrtiaca. Ak smerujete k tomu, či ten krok neľutujem, tak odpovedám, že nie, beriem to ako súčasť celoživotného vzdelávania sa v praxi.

Od začiatku som hovoril, že nebudem robiť populistickú politiku, búšiť do iných, hádať sa a podobne; chcel som primárne posunúť vpred školstvo, čo je téma, v ktorej sa cítim doma. Viem, že na vedenie strany to bolo málo, ale dávalo mi to zmysel. Keď som potom videl, že to nikam nesmeruje a preferencie strany nestúpajú, navrhol som, aby sme prijali realitu a spojili sa s PS. Miroslav Kollár a väčšia časť členov to videla inak, spájať sa nechceli, a tak mi došlo, že lepšie je z politiky odísť.

Skúste jednou vetou zhodnotiť ministrov školstva Branislava Gröhlinga, Daniela Bútoru a Tomáša Druckera.

Gröhling bol lepší marketér ako reformátor, Bútora jeden z najlepších ministrov v tomto rezorte, Druckera v súčasnej vláde vnímam s miernym optimizmom, lebo má na to, aby veci fungovali lepšie.

Dlhé roky sa snažíte o lepšie školstvo a vzdelávanie. Nie je frustrujúce vidieť, že mnohým voličom je to jedno, lebo si aj tak volia plagiátorov, ako Andrej Danko, Igor Matovič, Boris Kollár, jeho poslankyňa Petra Krištúfková, prípadne Branislav Gröhling? O čom vypovedá, ak sa obvinenia z kradnutia cudzích textov týkajú dvoch predsedov parlamentu, premiéra či ministra školstva?

Jasné, že ma to frustrovalo a stále frustruje. Koniec koncov s kolegami sme boli tí, ktorí súbežne s Denníkom N odhalili plagiátorstvo Borisa Kollára. Keď sme si pozerali jeho prácu, boli sme šokovaní. Takýmto spôsobom „opajcovať“ texty chce fakt veľkú odvahu. Ukázalo sa však, že slovenská verejnosť na to nie je príliš citlivá. Rovnaký problém, hoci v menšej miere, mal aj minister školstva Gröhling, ktorý si dal svoju diplomovú prácu utajiť. Čosi neuveriteľné.

Pred pár mesiacmi som napísal status o Andrejovi Dankovi, že jeho iniciály A. D. sa v angličtine dajú vysvetliť aj ako academic dishonesty, čiže akademická nečestnosť. Viete, čo urobil Danko? Napísal mi, že ma dáva na súd, lebo vraj klamem a on plagiátorom nie je. Ostal som šokovaný jeho odvahou popierať zjavnú skutočnosť, keď ešte aj samotná univerzita uznala, že šlo o plagiát. Fakt silná káva.

Neprekvapuje ma to, keďže Danko si trúfol za vzdelanie napádať Michala Šimečku, ktorý vyštudoval na Oxforde. Ak teda napíšem, že Danko je plagiátor, koledujem si o súd?

S vysokou pravdepodobnosťou áno. Ja mám jeho reakciu odloženú a čakám, kedy ma pozvú na ten súd. Bude zaujímavé riešiť tam, či kapitán Danko je alebo nie je plagiátor. Dokonca to môže otvoriť dôležitú verejnú diskusiu.

Zaujímavé je skôr to, že niekto chce mať svoje plagiátorstvo potvrdené súdom.

Právnici mi povedali, aby sme do toho určite šli, lebo to môže priniesť práve to, čo spomínate – potvrdenie, že človek, ktorý riadil parlament a ktorý je dnes, žiaľ, opäť v aktívnej politike, konal nečestne.

Žiaľ, plagiátorstvo u nás nie je niečím, čo by človeka zásadne diskvalifikovalo. Verím však, že sa to bude postupne meniť, preto nad Slovenskom nelámem palicu. Skôr či neskôr tu prevezme moc mladá generácia, ktorej členovia často študujú v zahraničí, kde sú nastavené iné štandardy. Nebude to za rok ani za dva, je to otázka výmeny jednej generácie.

Aktuálne riadite projekt modelovej inovatívnej školy vo Zvolene, v ktorej chcete dať rovnaké šance – a teraz zjednodušujem – dieťaťu milionára aj dieťaťu z marginalizovanej komunity bez toho, aby platili školné. Ako vznikol ten nápad?

Tejto myšlienke sa venujeme roky. Vo Zvolene sme totiž videli školu, ktorej dáta preukazovali, že sa postupne stáva segregovanou. Nastalo tam presne to, čo som predpovedal – majorita odtiaľ svoje deti vezme a dá ich do iných škôl, až tam nakoniec ostanú len deti zo sociálne vylúčených komunít.

S príchodom nového primátora mesta sa naša myšlienka obnovila, tak sme prišli s konkrétnym nápadom – vytvorme školu, ktorá bude kvalitná a v ktorej ukážeme, že deti z rôznych sociálnych pomerov možno vzdelávať spoločne. Nové vedenie mesta vrátane poslancov to podporilo.

Prvýkrát v histórii Slovenska tak mesto svoju školu odovzdalo mimovládnej organizácii, za čo mu patrí rešpekt. Zároveň platí, že tá škola už mala obrovské problémy a bola pred svojím zánikom. Pre nás je jej prevzatie obrovskou zodpovednosťou.

Škola sa teda stala súkromnou?

Áno, ale nejdeme z nej robiť exkluzívnu elitnú školu, v ktorej by sa platilo školné, čiže by tam chodili len deti z lepšie situovaných rodín. Možno by to bola moderná, pekná a úspešná škola, ale Slovensku by to nijako nepomohlo. Nám ide o iné.

Inšpirovali ste sa podobnou školou na Floride, ktorá funguje pod jednou z tamojších pedagogických fakúlt. Tvrdíte, že tam v jednej triede sedí dieťa raketového vedca aj dieťa farmára.

Tú školu som navštívil, veľmi ma oslovila. Má tam veľký rešpekt aj výborné vzdelávacie výsledky. A neplatí sa tam ani školné. Žiaci sa vyberajú tak, aby kopírovali celú populáciu štátu Florida, čiže aby tam boli zastúpené rôzne deti z rôznych etnických, sociálnych a ekonomických pomerov. Napríklad viac ako polovica detí pochádza z rôznych menšín a takmer tretina detí je zo sociálne slabších rodín.

Zavádzali tam aj rôzne pedagogické inovácie, a keď sa overil ich prínos, nenechávali si ich pre seba, ale ponúkali ich celému vzdelávaciemu systému, teda aj ostatným školám. Tento prístup ma fascinoval a chceme ho uplatniť aj u nás. Inovácie totiž potrebujeme zavádzať v širokom spektre.

Základné školy by jednoznačne mali byť miestom stretávania sa rôznych detí, nie rozdeľovania na elitné, talentované, menej nadané, majoritné, segregované a podobne. Práve to je jeden z dôvodov, pre ktorý naša krajina stráca súdržnosť. Neučíme sa vnímať príbehy iných ľudí, hoci práve to je pre deti najväčším prínosom. Chceme to zmeniť a jedným z najlepších miest na to je práve základná škola.

Vaše triedy teda budú kopírovať národnostné a sociálno-ekonomické pomery obyvateľov Zvolena? Ako to chcete zabezpečiť?

Prioritou je, aby deti chodili do školy, ktorú majú najbližšie. Inými slovami, má ísť o spádovú školu. To sa už v mnohých mestách, najmä väčších, nedeje. Rodičia zámerne dávajú deti aj do vzdialenejších škôl; stačí, ak majú lepšiu reputáciu.

Nie je to pochopiteľné?

Jasné, ale na druhej strane potom vznikajú školy, ktoré získavajú horšie meno, lebo sa do nich odkladajú deti, ktorých rodičia nemajú inú šancu vzhľadom na dopravu či peniaze. Vytvára sa tak obrovský problém. Vo finále by to malo byť tak, ako hovorí známa veta o fínskom školstve – najlepšia škola je tá najbližšia. O to sa budeme snažiť – aby rodičia z blízkeho okolia dávali deti k nám, nie inam, a to s vedomím, že naša škola je naozaj kvalitná.

Školská turistika, keď sa rodičia snažia prihlásiť alebo prehlásiť svoje deti do škôl s najlepšou povesťou, je však prirodzená.

Ja tomuto konaniu rodičov rozumiem. Lenže potom sa stáva to, čo sa stalo aj so školou, ktorú sme nedávno prevzali – ostalo tam mnoho detí z extrémnej chudoby, kde učitelia musia vydávať enormné úsilie, aby dosiahli aspoň nejaké vzdelávacie výsledky.

Kladieme na nich obrovskú záťaž, lebo je iné, ak z 25 detí v triede sú tri zo sociálne vylúčenej komunity a z extrémnej chudoby, a iné, ak tam tvoria polovicu či väčšinu všetkých žiakov. V prvom prípade je vysoká pravdepodobnosť, že tie tri deti dostanú veľkú šancu vymaniť sa z generačnej chudoby. V druhom prípade je to prakticky nemožné, lebo učiteľský zbor rieši mnoho iných problémov. Napríklad to, že deti prichádzajú do školy hladné.

Ako chcete vyriešiť adekvátne množstvo sociálne odkázaných žiakov v triede? To sa dá predsa jedine presunom ďalších takých detí do iných škôl.

Vo Zvolene sa, a to je skvelé, zmenili aj školské obvody. To znamená, že deti z geta, ktoré chodili doteraz len do jednej školy, sa budú rovnomerne rozmiestňovať aj do iných zvolenských škôl. My sme im ponúkli spoluprácu a podporu tak, aby sme to všetci zvládli. Zrazu teda budú v jednej triede také deti možno dve, možno tri. Učiteľ s dobrou podporou a s vedením, ktoré tomu rozumie, má tak veľkú šancu to zvládnuť.

Týmto ste však nepochybne nahnevali vedenie iných škôl. Ak tam doteraz nemali deti z geta, lebo boli koncentrované vo vašej škole, zmenu asi neprijali s nadšením. A protestovať môžu aj rodičia.

Áno, je to tak. Jasné, že sa to nestretlo s obrovským aplauzom. Vypočuli sme si aj takéto názory. Na druhej strane to však je aj o elementárnej ľudskosti. Fakt nemôžeme dávať všetky deti zo sociálne vylúčených komunít do jednej školy. Zavrieme ich tam a budeme sa tváriť, že problém zmizol?

Naopak, tento nový systém je nádejou v tom, že aj tieto deti budú mať šancu niekam sa v živote posunúť. Koniec koncov v zahraničí sa opakovane ukázalo, že rómske deti, ktoré sme u nás bežne dávali do špeciálnych škôl, tam v pohode vyštudovali vysoké školy. Prečo? Lebo ich nik nesegregoval.

O tom nepochybujem, sú o tom krásne príklady slovenských Rómov napríklad z Anglicka.

Preto si mesto Zvolen zaslúži uznanie za to, že sa pustilo do takej ťažkej veci. Chceme byť modelom, ako to robiť, aby to neskôr mohli prevziať aj iné mestá. Nebude to ľahká cesta, na výsledky si musíme počkať roky, ale aspoň budeme môcť druhým ukázať, čomu sa vyhnúť a čo robiť, lebo to budeme mať poctivo odskúšané.

Predstavte si, že sa vám do prvej triedy prihlási 10 detí zo sociálne vylúčeného prostredia. Lenže vy vezmete len tri. Ostatným siedmim poviete, že smola, musíte chodiť do vzdialenejších škôl?

Obvody v meste sú rozdelené tak, že ďalšie školy sú blízko. Jedna je pár metrov od nás, ďalšia možno 10 minút pešo. Rodičia detí fakt nebudú musieť náročne zabezpečovať dopravu ani si preto kupovať auto. Zároveň s mestom hľadáme riešenie, ako riešiť dopravu detí do škôl všeobecne. Zaoberáme sa teda aj množstvom externých vecí.

Toto všetko rieši len vaša organizácia Živica?

Nie, máme viacerých partnerov, napríklad organizáciu Teach, organizáciu Človek v ohrození, nadáciu Pontis, program Superar a ďalších. Ide teda o väčší tím ľudí, ktorí spojili sily. Transformáciu školy by sme sami nezvládli.

Koľko detí máte v prvom ročníku?

Tento rok sa prihlásilo 13 detí. To je najmenej za celú históriu školy. To sme však ešte neboli jej zriaďovateľom. Naším cieľom teraz je, aby sa ich v apríli 2024 prihlásilo niekoľkonásobne viac. Chceme rodičom ukázať, že v našej škole ich dieťa dostane kvalitné vzdelanie a bude v bezpečnom prostredí.

Áno, stretne sa tam s rozličnými deťmi, to však preň nebude hendikep, ale prínos. Takto si dieťa môže budovať a rozvíjať komunikáciu či zručnosti v rôznorodej spoločnosti. Lebo aj samotná spoločnosť je rôznorodá.

Niekto sa môže spýtať – a čo z toho budem mať, ak sú tam rôznorodé deti? Moja odpoveď znie – ak sa vaše dieťa stane napríklad špičkovým manažérom, s vysokou pravdepodobnosťou bude pracovať s rôznorodými ľuďmi. A toto je cesta, ako ho to naučiť. A je to aj o ľudskosti. Prečo by vlastne v jednej triede nemohli fungovať nadané aj menej nadané deti, deti z bohatých aj chudobných pomerov, deti z majority aj deti s inou farbou pleti?

Viem si predstaviť rodiča, ktorý povie – ale ja nechcem, aby moje dieťa brzdili slabší. Ako by ste mu to vyvrátili?

To brzdenie je veľmi relatívne. Ak je niekto šikovnejší z matematiky a ostatným ten predmet až tak nejde, jedna z najlepších pedagogických stratégií je, že to šikovné dieťa môže učiť ostatných. Hovorí sa tomu rovesnícke vzdelávanie. Je to prínos pre obe strany.

Panuje tu tiež mýtus, že ak je dieťa rómske, automaticky má nižšie IQ a nemôže dosiahnuť rovnaké výsledky ako dieťa z majority. Nie je to pravda, mám to opakovane preukázané v praxi. Poznám rómsku žiačku, ktorá je v slovenčine jednoznačne najlepšia a píše také slohy, že ostatné deti v triede sa nechytajú. Žije pritom v strašných podmienkach a musí zvládnuť fakt veľa na to, aby vôbec ráno mohla prísť do školy. Keby žila v bežnej rodine, tak je priam géniom. Žiaľ, v dnešných pomeroch nemá šancu robiť si ani len domáce úlohy.

Myslím si, že my vlastne ani nemáme riešiť, či nejaké dieťa má alebo nemá šancu mať dobré výsledky. Povinnosťou školy je, aby dala šancu každému a zároveň aby vyrovnávala prípadné nerovnosti medzi deťmi.

Vo výsledku budete chcieť ako škola dosahovať čo najlepšie výsledky v celoštátnych testovaniach žiakov aj v prijímaní vašich absolventov na stredné školy. To prinesie aj dilemu, aké deti pri prijímaní uprednostňovať. Ako teda v praxi zabezpečíte, aby ste nebrali najmä šikovnejších a nadanejších? Tu vôbec nejde o Rómov, lebo menej nadané deti sú aj v majorite. S farbou pleti to nemá nič spoločné.

Nemáme dôvod vyberať len nadanejšie a šikovnejšie deti. V inej škole, ktorú som spoluzakladal, sa prihlásil aj chlapec na invalidnom vozíku. Volá sa Paľko. Lenže tá škola nebola bezbariérová. Nevedeli sme, čo robiť, či to celé nebude brzdiť aj ostatné deti a podobne. A práve pri tomto chlapcovi som pochopil, aké dôležité je, aby tam bol.

Keď sme s deťmi riešili koncoročný výlet, ich prvá otázka znela, či bude môcť ísť aj Paľko. Chápete – deti v triede už automaticky rozmýšľali tak, že musí ísť aj ich kamarát. Mohli ho vyčleniť, že vozík výlet len skomplikuje, ale im to ani nenapadlo. Za takúto vysokú mieru empatie síce nedostanete pochvalu v celoslovenskom teste škôl, ale keď som to videl, došlo mi, aký veľký význam to celé má.

Platí teda, že menej nadané, chudobnejšie či inak znevýhodnené deti vôbec nemusia brzdiť ostatné. Naopak, môžu byť prínosom. Ak im poskytneme empatiu, bezpečné prostredie, ak im ukážeme, že ich prijímame, tak ako spoločnosť investujeme aj do budúcnosti krajiny. Lebo ak sa na ne vykašleme, čo získame? Ďalších nezamestnaných, ďalšie točenie sa v bludnom kruhu?

V tejto krajine tiež strašne preceňujeme, ak je niekto čistý jednotkár. Každé dieťa má nejaký talent, každé je v niečom dobré, každé niečo baví. Našou povinnosťou je identifikovať to a následne rozvíjať. Nemusí byť dobré vo všetkom. Pri slovenčine budem napríklad spokojný, ak každé dieťa naučíme čítať s porozumením. Lebo dnes je to problém, každé tretie dieťa vo veku 15 rokov to nedokáže, teda vôbec nerozumie tomu, čo číta. Ak tie deti naučíme aj základným morálnym hodnotám, čo viac si môžeme želať?

Z čoho bude vaša škola financovaná?

Tak ako iné školy, čiže z normatívu od štátu. Budovu sme dostali do prenájmu za symbolické jedno euro. A hľadáme aj darcov. Zatiaľ sa hlási dosť ľudí, ktorí nám chcú pomôcť, u niektorých fakt nejde o malé čiastky. Vidia totiž, že naše skúsenosti potom chceme preniesť aj na iné školy. Uchádzame sa aj o veľké granty zo Slovenska aj zahraničia, verím teda, že to celé finančne zvládneme.

Ak chcete v škole pravidelne zavádzať nové, inovatívne spôsoby učenia, aká je garancia, že žiaci nebudú pokusnými králikmi a nepôjdete metódou pokus – omyl?

Pokusnými králikmi určite nebudú, ale ak sa dynamicky mení celý svet, musí sa tomu prispôsobovať aj škola. Samozrejme, inovácie musia byť premyslené, pričom sa netýkajú len vyučovania, ale aj riadenia školy, školskej jedálne alebo mimoškolských aktivít. Ak by sa nejaký rodič dožadoval, že chce, aby sa jeho dieťa učilo ako on pred 40 rokmi, poviem mu, že naša škola preňho asi nie je celkom správna.

Poviem to na príklade – do vyučovania zavádzame programovanie, lebo si nemyslíme, že deťom stačí naučiť sa zapnúť počítač a vedieť pracovať vo Worde. Mali by rozmýšľať, ako funguje programovací jazyk a čo všetko v ňom môžu robiť.

A čo príklad inovácie v riadení školy či jedálne?

Pripravujeme rekonštrukciu budovy. Nie však v zmysle, že rýchlo napíšeme projekt, zoženieme peniaze, nakúpime polystyrén a oblepíme ním fasádu. Povedali sme si, že ak to naozaj má byť škola podporujúca dobré učenie, najskôr musíme spraviť architektonickú štúdiu. Až tá nám ukáže, čo všetko je potrebné. A štúdiu nerobia len odborníci, zapájame do nej aj zamestnancov, deti a rodičov.

Učiteľov sa pýtame, čo by potrebovali, aby sa im lepšie učilo. Čo potrebujeme na chodbách, ako zmeniť zborovňu, kde ideme vytvoriť terapeutické miestnosti? Rodičia zase prišli s tým, aby sa vchod presunul inam a aby tam bolo aj miesto, kde sa dá posedieť a dať si ráno kávu. A do svojich pracovísk majú čo hovoriť aj kuchárky z jedálne alebo školník. Inovácie sa musia týkať všetkých.

Ak chcete mať kvalitnú školu, potrebujete kvalitný pedagogický zbor. A ten, logicky, nesmie byť platený priemerne či podpriemerne. Máte zdroje na to, aby k vám prišli najlepší?

Nejde nám o to, aby sme zamestnávali laureátov ceny Učiteľ Slovenska alebo absolventov Komenského inštitútu. Preberáme existujúcu školu so všetkými deťmi, pedagógmi aj kuchárkami. Výzvou je ukázať, že aj z bežnej školy môže byť o pár rokov škola inšpiratívna pre ostatných.

Jasné, ale v žiadnej škole nie sú len skvelí zamestnanci. Aj u vás máte lepších a horších.

Dnes našim učiteľkám a učiteľom hovoríme, že ak súhlasia s našou filozofiou a víziou, majú u nás miesto. Samozrejme, nežiadame, aby okamžite začali učiť inak. Najskôr sme im poskytli podporu, teda mentorov, ktorí prinášajú nové a inovatívne prvky. Robíme pre nich aj množstvo workshopov, na ktoré prizývame aj pedagógov z okolia.

Zamestnanci si teda už tento školský rok môžu povedať – áno, toto sa nám páči, vidíme v tom zmysel, a tak ostávame, alebo nie, s týmto sa nevieme stotožniť. V takom prípade sa s nami zrejme sami rozlúčia. Prvoradé sú deti, kvalita výučby a ich bezpečie.

Ste pripravený aj prepúšťať?

Vždy sa najskôr snažím o pozitívnu motiváciu. Som presvedčený, že ak zamestnanci uvidia prvé výsledky, bude to motivovať aj ich. Ak sa budú do školy tešiť deti, budú sa tešiť aj učitelia. A ak sa nájdu takí, ktorým sa to nasadenie a inovácie nebudú pozdávať, čiže sa tam nebudú cítiť príjemne, odídu sami. V tejto chvíli rozhodne nikoho nevyhadzujem. Chcem, aby sme ukázali, že na to máme, hoci mnohí už túto školu odpisovali.

Viacerí vládni politici na Slovensku strašia progresivizmom, tým, že v školách sa budú zavádzať gender ideológie, že sa deti budú dozvedať o LGBTI ľuďoch a podobne. Niektoré školy a ich akcie už na to doplatili, lebo agresori cez sociálne siete na ne vytvárali šialený tlak. Budete mať odvahu postaviť sa za to, čo robíte, učiť a brániť práva menšín?

Často dostávam práve otázku, či tam budeme učiť aj o LGBTI témach. Poslancov aj rodičov sa vtedy vždy pýtam, aby mi povedali, čo konkrétne si pod tým predstavujú. Zväčša ostanú zarazení a mlčia. Otvorene preto hovorím, že budeme vytvárať bezpečný priestor pre každé dieťa bez ohľadu na farbu pleti, vierovyznanie či sexuálnu orientáciu. Neexistuje, aby na také deti niekto akokoľvek útočil alebo ich znevažoval.

Ak nejaký rodič povie, že s tým nesúhlasí, musí si to vyriešiť sám vo svojom vnútri. Pre mňa je alfou a omegou, že žiadne dieťa u nás nebude trpieť, že bude fungovať tolerancia. A ak to ten rodič nedokáže akceptovať, môže svoje dieťa dať do inej školy. Je to jeho slobodná voľba.

Z tlaku sociálnych sietí strach nemám. Áno, po Zvolene sa šíria aj dezinformácie, čo všetko vraj v našej škole chceme robiť, ale práve preto sme zaviedli takzvané kluby rodičov, kam prizývame odborníkov, s ktorými diskutujeme o rôznych témach. Obrovskú odozvu mala téma duševného zdravia, chystáme tému čitateľskej gramotnosti detí a ďalšie. Opakujem – ak by mal niekto problém s tým, že na našej škole sa budú bezpečne cítiť aj LGBTI či iné deti, je to jeho problém. U nás je vítané každé dieťa.

Kde chcete vidieť vašu školu o deväť rokov, teda keď budú končiť súčasní prváci?

V Živici vzdelávame už 23 rokov a myslím si, že sme ukázali, čo všetko dokážeme. Mojím prianím je, aby nám teraz poskytli dôveru aj rodičia detí a prihlásili ich do našej školy.

Bol by som rád, keby sme o deväť rokov, prípadne oveľa skôr, boli veľkou inšpiráciou nielen pre školy vo Zvolene, ale aj na celom Slovensku. Poteším sa tiež, ak naše deti nájdu uplatnenie na kvalitných stredných školách, nielen na gymnáziách. A skvelé bude, ak tam budeme mať najmä učiteľov, ktorí budú ochotní učiť ďalších učiteľov.

Dôvod?

Lebo dnes v školách panuje veľká neochota deliť sa o skúsenosti, chyby aj úspechy. Vnímajú sa ako konkurenti, čo je nezmysel. Neverím na konkurenciu medzi školami, verím na ich spoluprácu, hoci dnes od iných zvolenských škôl necítim až takú ochotu.

Mnohí učitelia sa tiež boja alebo hanbia hovoriť o svojich úspechoch. Neraz sa stane, že ak sa verejne podelia o skúsenosti, ich kolegovia a kolegyne v zborovniach od nich bočia. Preto vždy prosím rodičov, aby poskytovali učiteľom spätnú väzbu. Pokojne mailom alebo esemeskou v štýle – dnes prišlo moje dieťa domov a hovorilo, že vaša hodina bola výborná. Je to veľká vzpruha aj motivácia.

Aby som to uzavrel – nejde mi o to, aby raz niekto hovoril, že naša škola je najlepšia vo Zvolene. Chcem, aby sa na Slovensku hovorilo – základné školy vo Zvolene patria medzi najlepšie v krajine. Aj vďaka tomu, že spolupracujú.