Denník N

Ficove reči o zlepenci sú dobrou správou

Ak o pravicovej koalícii uvažuje predseda Smeru, možno by to mali robiť aj iní. Napriek tomu, že prekážky jej vzniku nie sú vôbec malé.

Autor je politológ

Ak Robert Fico začal hovoriť o zlepenci, mali by sme aj my. Ale slovníkom kampaňou nezaťaženého človeka. Tak teda hovorme o koaličnej vláde pravicových strán, pretože, ak ju začína spomínať predseda strany s naoko neohrozenými preferenciami (a vieme, že on je vždy najlepšie informovaný), nemali by sme tento povolebný scenár z nášho uvažovania úplne vylúčiť.

Lenže má to jeden háčik. Pred niekoľkými rokmi, v procese tvorby Radičovej vlády, sa s obľubou uvádzal argument, že jej vláda bude fungovať dobre, pretože pravicové strany nielenže stoja hodnotovo blízko vedľa seba, ale jej lídri si ľudsky rozumejú. Vývoj po roku 2012 je však všeobecne známy. Napriek optimistickým predpovediam Radičovej vláda neprežila ani jedno volebné obdobie. Zrejme aj preto, že lídri si ľudsky prestali rozumieť.

Nielen medzi stranami navzájom, ale aj vo vnútri jednotlivých subjektov. Radičovej idealistickému videniu sveta od začiatku nerozumeli až príliš mocensky založení Dzurinda s Miklošom. Aj fungovanie poslaneckého klubu liberálnej SaS bolo od volieb komplikované. Na jednej strane stál Sulík so svojou liberálnou družinou úplne odtrhnutou od reality a sústredenou viac na témy európskej (ne)integrácie, na strane druhej neriadená strela Matovič, konzervatívneho zmýšľania s tromi ďalšími akcionármi čudného subjektu s názvom OĽaNO. A zrejme už vtedy istý kresťanský demokrat sníval o tom, že raz bude gazdovať na vlastnom.

Aj po štyroch rokoch

Tá pachuť nedôvery, po ktorej páchnu nielen Sulík s Matovičom, ale trebárs aj Dostál, Poliačik alebo Chren (áno, aj oni kopli Radičovej polená pod nohy a dnes sa tvária akoby nič) tu je prítomná aj po štyroch rokoch. Takže sa nemožno čudovať , že uvažovanie o pravicovej koaličnej vláde je dnes síce nočnou morou Roberta Fica a domorodých oligarchov, ale samotní lídri pravice sa o spoločnom vládnutí vyjadrujú zatiaľ len opatrne. Ako keby povolebný sobáš so Smerom mal pre niektoré strany dôležitejší význam, než koaličná vláda súčasných opozičných formácií.

Iste, preferencie sa Smeru zatiaľ výrazne nehýbu. Jeho volič je z kameňa, žiadne zlo nepočuje, nevidí, nevníma, utečenec je triedny nepriateľ, rovnako už aj učiteľ a zdravotná sestra. A s nimi ešte jeden gréckokatolícky biskup. Tak načo dopredu vymýšľať.

Okrem toho je tu stále poistka v podobe Igora Matoviča a hromada naoko neškodných kandidátov na poslancov, ktorí už raz svoju vlastnú vládu povalili, takže môžu znovu. Čo teda s tým?

Ako na to

Matovič by sa možno dal vybaviť jednoducho. Stačí voliť OĽaNO. Veru nejde o žiadny preklep. Voliť Matovičovu stranu a využiť preferenčné hlasovanie v prospech iných kandidátov by mohlo byť pre zúfalých voličov pravice riešením, ako Matoviča vyobcovať z parlamentu. Šéf OĽaNO sa totiž aj tentokrát, tak ako po iné roky, spolieha na preferenčné hlasovanie a postup z posledného miesta kandidátky. Škrt cez rozpočet by mu teda mohli pripraviť voliči jeho vlastnej strany-nestrany, keby krúžkovali všetkých ostatných, len nie jeho.

Horšie to bude s liberálmi. Z pohľadu svojich predvolebných priorít si totiž začali viac rozumieť so Smerom, než s ktoroukoľvek ďalšou opozičnou stranou. A nebol by to Richard Sulík, keby (minimálne náhodou) aspoň tentoraz trafil hlavnú tému volieb.

V neposlednom rade ani vyhliadky účasti Siete vo vláde nevyznievajú optimisticky. Historická skúsenosť totiž ukazuje, že nové subjekty vystrelené z mimoparlamentného pásma rovno do vlády bývajú spravidla najnestabilnejšie. Iste, udalosti nemožno predbiehať, aj motyka predsa môže vystreliť. Šanca tu naozaj je, aspoň pol na pol.

Možno sa naozaj poučili

V každom prípade, rozhodovať sa bude až po voľbách. Maľovať čerta na stenu teda možno nie je v tejto chvíli príhodné, ale aspoň uvažovať nad iným scenárom po voľbách, než je všeobecne prezentovaný (Smer + SNS, prípadne Smer + Sieť), si verejnú diskusiu určite zaslúži.

Možno sa však, napriek všetkému vyššie uvedenému, pravicové strany medzitým predsa len poučili. Už aj Sulík s Galkom sa musia raz dovtípiť, že točiť neustále okolo tém obchádzajúcich Slovensko míľovými čižmami nie je spôsob, ako mobilizovať slovenského voliča, a trebárs Dostál s Poliačikom vari už tušia, že hlasovať v rozpore so želaním predsedníčky vlády, svojej predsedníčky vlády, vedie spravidla nielenže k jej rýchlemu koncu, ale zároveň k výtlaku toho všetkého zlého, čo tejto krajine prenáramne škodí.

No ak by sme aj pripustili poučenie z krízového vývoja uplynulých štyroch rokov, stále tu chýba spoločný ťah pravice na bránu sociálnych demokratov. Lídri pravicových strán (vedno spolu s gazdom) sa totiž aj niekoľko týždňov pred voľbami stále tvária, ako keby ani nemali spoločné témy, ktoré by mali byť základom ich budúceho programového vyhlásenia.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Voľby 2016

Komentáre

Teraz najčítanejšie