Aké je detstvo v čase vojny? Sila filmu Svetloplachosť je v nádeji

Keď som pred mnohými rokmi čítala báseň Jurija Andruchovyča Podzemné zoo o tom, ako sa celé mesto postupne presťahuje do podzemia a spolu s ľuďmi tam žijú zvieratá od výmyslu sveta, pripadalo mi to ako dobrý námet na sci-fi. „Bozky, plač, láska aj temnota… Pod mestom. Len mesta už niet,“ znie záver básne.

Niečo podobné sledujeme vo filme Svetloplachosť (Photophobia). Slovenskí režiséri Pavol Pekarčík a Ivan Ostrochovský ho nakrúcali od apríla do júna 2022 v charkivskom metre, ktoré sa stalo na začiatku ruskej invázie útočiskom pre vyše 2 500 ľudí.

Vojnu nevidieť, je niekde hore. Počuť ju v tlmených zvukoch výbuchov, signáloch vzdušného poplachu a v telefonátoch s blízkymi, ktorí zostali vonku, kde sa intenzívne bojuje. Realistické obrázky vojny dopĺňajú zrnité a takmer statické zábery natočené na super 8mm film. Zranení ľudia, zničené domy.

To všetko je vonku. A čo je vnútri?

Rodiny aj osamelí ľudia, ktorí dostali malý kúsok nástupišťa, čo sa stal na niekoľko týždňov ich prechodným domovom. Mnohí so sebou zobrali aj psy a mačky, je z toho podzemná zoo. Cez deň je tu rušno ako na bežnej ukrajinskej tržnici. Deti behajú po koľajniciach, hrajú sa v odstavených vozňoch, smejú sa na videách z TikToku…

Lebo život ide ďalej, aj keď v tieni smrti.

Koncentrát východnej Ukrajiny

Svetloplachosť je dokument s prvkami fikcie, ale asi z 90 percent si tvorcovia vystačili s realitou, ktorá je sama osebe plná drámy.

Život v metre už na prvý pohľad pôsobí ako neriedený koncentrát východnej Ukrajiny. V ústrednej rodine, ktorej život sledujeme, matka hovorí po rusky, otec po ukrajinsky. A nikto to nerieši. To je pre východnú Ukrajinu typické: hoci reklamy a nápisy na stenách sú v ukrajinčine, skoro každý tu hovorí po rusky. Ale zato všetci dobre vedia, že Rusi sú agresori.

Naším hlavným sprievodcom je 12-ročný Nikita, ktorý už dva mesiace žije v metre spolu s rodičmi a mladšou sestrou. Deti sú stále s dospelými, počúvajú ich rozhovory a nikto sa už pred nimi ani nepokúša tajiť, čo sa deje vonku.

Zdá sa, že detí sa to už akoby ani veľmi nedotýka. Nikita je rád, že nemusí do školy, celý čas sa hrá na mobile, teší sa, že budú mať na obed polievku „okrošku“ („Lepšia ako v škole!“).

Po týždňoch bez slnka a čerstvého vzduchu sa mu šúpe koža na rukách. Láskavá lekárka mu okrem vitamínov „predpisuje“, aby si začal písať denník. Aj z jeho kusých odpovedí totiž vytuší, že chlapec má strach z vojny, aj keď to nedáva najavo. „A príliš veľa sa hrá na mobile,“ hovorí jeho matke.

Lenže v podzemí sú hry na mobile jediným únikom z reality. A ešte pouličný muzikant, sivovlasý seladón s kovbojským klobúkom, ktorý v sprievode gitary vyspevuje otrepané ľúbostné šlágre z čias Sovietskeho zväzu a mnohým tým poriadne lezie na nervy („Netrpeli sme už dosť?!“). V prestávkach medzi svojimi vystúpeniami vysvetľuje 12-ročnému Nikitovi, ako baliť dievčatá a aká dôležitá je romantika. Aj v čase vojny.

Až tragikomicky pôsobí scéna, keď sa „kovboj“ snaží presvedčiť okoloidúcu seniorku, či by s ním nezbehla na jeho byt. „Mám tam posteľ pre dvoch, dokonca aj pre troch,“ hovorí žene, ktorá ho akoby ani nevníma. Vonku sa strieľa a on myslí na toto!

Pre niekoho ide život ďalej, pre iných sa zastavil, keď zrazu prišli o všetko. A ďalší si ešte ani neuvedomujú, o čo všetko prišli.

Budú si to pamätať?

Predstavte si, že by ste museli zostať dva mesiace v podzemí. Nemusíte mať ani klaustrofóbiu, aby vám z tej predstavy naskočila husia koža.

Vydržať v podzemí je však najťažšie pre deti. Von nesmú ani len na pár minút: aj keby práve nebol letecký poplach či ostreľovanie, na ihrisku aj v tráve môžu byť míny. A z okoloidúcich sa môžu vykľuť ruskí diverzanti.

Uvedomíte si to pri scéne, kde vojak prehľadáva a vypočúva muža, ktorý práve prišiel do metra. „Na ktorej ulici bývaš? Kto na tej ulici mal veľkého psa? Do ktorej školy si chodil? A ako sa volala učiteľka ruštiny?“ chrlí záplavu otázok. Muž má šťastie – spomenie si aj na meno učiteľky ruštiny, a tak sa môže pokojne „ubytovať“.

Predstava, že nepriateľ v tejto vojne vyzerá rovnako ako vy a ešte aj často hovorí rovnakým jazykom, je desivá.

„Myslíš, že si to deti budú pamätať?“ pýta sa Nikitov otec jeho matky. „Nikita je už takmer dospelý, určite si to bude pamätať.“

Čo z toho si najviac zapamätá? Ako so sestrou spali na zemi, ako im bolo aj pod perinou stále zima, ako jedli polievku z plastových téglikov? Alebo ako s kamarátkou Vikou cestovali prstom po mape metra a ako sa hral so zajačími ušami na kapucni jej mikiny?

Na stenách metra vidíme usmiate deti v reklame na zábavný park a Nikita s Vikou sa túžobne pozerajú na bránu s nápisom Východ.

Svetloplachosť by mohla byť drsnou srdcervúcou výpoveďou. Ale skutočná dráma sa tu odohráva niekde pod povrchom (či skôr nad povrchom?) a tvorcom sa do filmu podarilo prepašovať aj nečakane veľkú dávku nádeje. Aj vďaka deťom, ktoré zostávajú deťmi – jašia sa, rukami tvoria zvieratká z tieňov a do denníkov si zapisujú najmä tie pekné veci. Aby na ne nezabudli.

Vojna, na ktorú sa už takmer zabudlo

Čo z toho si budeme pamätať my?

Neviem sa zbaviť pocitu, že Svetloplachosť prišla neskoro. Zaslúžene zbiera ceny na festivaloch, je slovenským kandidátom na Oscara a možno ešte pred polrokom by na ňu chodilo do kín oveľa viac ľudí ako dnes.

Vojna na Ukrajine ustupuje do úzadia. Mnohí asi majú pocit, že trvá príliš dlho, sú z nej unavení. Vytlačili ju iné vojny, iné problémy, ktoré sú akoby bližšie, boľavejšie, novšie, dôležitejšie.

Vidím, že téma Ukrajiny už všeobecne zaujíma ľudí oveľa menej ako pred rokom, aj ochota pomáhať výrazne klesla a mnohé ukrajinské rodiny, ktoré našli útočisko na Slovensku, po voľbách radšej zvažujú odchod.

Mám obavy z toho, aké to bude o rok, dva alebo aj päť, ak vojna bude stále trvať, a mnohí z nej už budú otrávení alebo ešte horšie – úplne ľahostajní.

Svetloplachosť je tu možno aj na to, aby sme si spomenuli na tie pocity, ktoré sme mali na začiatku ruského vtrhnutia na Ukrajinu. Aby sme znova boli lepšími ľuďmi.