Hodí EÚ slovenskú demokraciu cez palubu?

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Ešte sme nezabudli, ako aktuálny podpredseda parlamentu Ľuboš Blaha s pomocou nitrianskeho davu sformuloval motto svojho života i základný rámec smeráckej zahraničnej politiky: „Prezidentka je americká ku.va.“

Ako však potom nazvať to, čo predviedol jeho stranícky šéf a predseda vlády Robert Fico na ostatnom samite EÚ v Bruseli? Európsky… čo? Áno, tak ho nazývajú tí, ktorých prekvapil a hlboko sklamal. Aj premiér Fico sa totiž podpísal pod obsahovo silné vyhlásenie, ktorým členské štáty Únie opakovane „odsudzujú útočnú vojnu Ruska proti Ukrajine“ a súčasne potvrdzujú, že budú „Ukrajine a jej obyvateľom naďalej poskytovať významnú finančnú, hospodársku, humanitárnu, vojenskú a diplomatickú podporu, a to tak dlho, ako to bude potrebné“.

Bude to teda tak, že Fico a spol. budú mať len husté reči pre domáce publikum, ale keď príde na rozhodnutia a hlasovanie, dopadne to ako obvykle, že Slovensko nikdy nepôjde proti väčšine? Je to možné. Ale vzhľadom na nové okolnosti existuje aj iná možnosť – zmena paradigmy. To, že Slovensko už „nebude vojensky podporovať Ukrajinu“ a že Ukrajina „patrí medzi najskorumpovanejšie krajiny na svete“, premiér Fico počas samitu povedal nielen preto, aby upokojil slovenskú proruskú scénu. Povedal to aj preto, aby dal európskym lídrom takto hanebne najavo, že by naozaj mohol strčiť nohu do dverí a hlasovať proti spoločnej deklarácii solidarity a pomoci. Inými slovami, že jeho odhodlanie ísť proti európskej jednote treba brať vážne.

Z toho sa dá odvodiť nasledovný záver: Slovenská zahraničná politika sa bude po novom uberať cestou, akou ešte nikdy doteraz nešla. Bude to politika založená na vydieraní v duchu: my budeme hlasovať s vami aj vo veciach, s ktorými nesúhlasíme, ale vy si nevšímajte, čo my robíme doma; my nepôjdeme proti európskej jednote, pokiaľ vy nám za likvidovanie právneho štátu nesiahnete na eurofondy. To je teda tá nová paradigma. Jej podobnosť s Orbánovým Maďarskom a Poľskom za Kaczyńského nie je, pravdaže, náhodná. Otázkou je, či to bude fungovať.

Výpad proti vyšetrovateľom, ktorý podnikol minister vnútra Matúš Šutaj Eštok, je teda takým prvým testom európskej ochoty tolerovať na Slovensku návrat mečiarizmu. Je tragikomické, že sa toho dopustil práve nominant strany Hlas. Od nej totiž niektorí pozorovatelia očakávali, že bude hrádzou pred návratom Fica a záchranou demokracie. Peter Pellegrini ich škaredo podviedol. Tak si tie staré časy mečiarizmu znova pripomeňme: keď sa vtedajšia vrchnosť potrebovala zbaviť vyšetrovateľov, ktorí na základe dôkazov prichádzali k záveru, že za únosom syna slovenského prezidenta Michala Kováča stoja príslušníci tajnej služby, odohral sa neslávne slávny rozhovor medzi ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom a šéfom tajnej služby Ivanom Lexom. Šéf SIS v ňom za kopnutie vyšetrovateľa do gúľ sľubuje ministrovi vnútra pusu na čelo. Efektné. Áno, minister Eštok len prevzal starú štafetu – brutálne zasahovanie výkonnej moci do nezávislého vyšetrovania. A toto je len začiatok procesu, nad ktorým má Európska únia privrieť obe oči. Na rade sú ďalší policajti, vysokí úradníci a najmä špeciálni prokurátori.

Bývalý riaditeľ NAKA a nový šéf policajnej inšpekcie Branislav Zurian počas svojho „prijímacieho procesu“ vyhlásil, že bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského vo väzení zavraždili, a pokiaľ sa to nevyšetrí, bude si to vraj myslieť naďalej. To je extra závažné tvrdenie od vysokého policajného funkcionára, keďže sa práve vyšetrovaním dospelo k záveru, že generál Lučanský spáchal samovraždu. Zurianovo tvrdenie však ide v línii, ktorú rozvinul Fico a spol. V línii, ktorá demoluje dôveru medzi občanmi a jeho orgánmi na ochranu práva a ktorá súčasne prispieva k hlbokej polarizácii spoločnosti.

Táto línia má v hlavách občanov a občianok vyvolávať nasledovné závery:

1. vyšetrovanie zločinov na vysokých miestach je pochybné už zo samej podstaty;

2. vyšetrovanie zločinov človeka, s ktorým pre rovnaké názory sympatizujem, je zmanipulované;

3. svedectvá ľudí v zmanipulovaných vyšetrovaniach sú lživé;

4. priznania vinníkov v zmanipulovaných vyšetrovaniach nie sú dobrovoľné, ale vynútené;

5. tých, ktorí manipulujú vyšetrovanie, sa treba bez zľutovania zbaviť.

V spoločnosti, ktorá funguje systémom všetko je vec názoru a sympatií, sa vytvára podhubie pre akceptovanie štátneho teroru vrátane politických vrážd. Jednoducho bezprávie sa oprie o totožné názory, o sympatie, o rovnaké pocity ohrozenia a „vytvorí právo“. Inšpiratívnym príkladom nadvlády oligarchie a jej podmienenej beztrestnosti je Rusko, čo sčasti vysvetľuje, prečo sa niektorí činovníci našich vládnych strán doňho tak zahľadeli.

Ešte lapidárnejšie: v spoločnosti, v ktorej vysokí policajní funkcionári tvrdia, že Robert Remiáš zomrel v dôsledku samovznietenia svojho auta a že vyšetrovanie úmrtia Milana Lučanského vo väzení nestálo za nič, sa zavraždenie Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej javí síce ako krajná, ale integrálna súčasť politického procesu. Preto tá otázka na začiatku: Hodí EÚ v mene svojej jednoty slovenskú demokraciu cez palubu? Väčšina voličov na Slovensku to už totiž urobila.