Pozdĺž mora

Autor je režisér

Na pláži v izraelskom Eilate, v šesťdesiatych rokoch obľúbenom mieste hippies, spievali Lennonovu pieseň Give Peace a Chance. Duch piesne vkladal Ejtan Haber, autor prejavov ministerského predsedu Jicchaka Rabina, do toho, čo viselo vo vzduchu.

Možno niekde na začiatku vízií o tolerancii bola divadelná hra G. E. Lessinga Múdry Nathan. Prišlo 20. storočie, britský mandát v Palestíne, vznik štátu Izrael, vojny a nekonečná reťaz teroristických útokov – tie najväčšie vždy, keď sa zdalo, že mier je na dosah ruky.

Do osmanskej a neskôr britskej Palestíny prichádzali prisťahovalci, z Československa bývalí priatelia Franza Kafku Max Brod, Felix Weltsch, Franz Werfel, Hugo Bergmann. Neprichádzali ako utečenci, ale vysťahovalci s debnami kníh a hlavami plnými ideálov. Vo Weltschovom byte vo vilovej štvrti sa stretávali s Martinom Buberom, neskôr v ňom žila historička Livia Rothkirchen. Rozhovor pri káve. Sedím vo Weltschovom kresle obklopený atmosférou medzivojnovej Prahy. Ako by vyzerali vzťahy medzi prichádzajúcimi Židmi a arabskými Palestínčanmi, keby ich určovali práve takíto ľudia? Vzdelaní, tolerantní, ale bez vplyvu na spoločenské dianie.

Po rozpade Osmanskej ríše bol Emír Fajsal optimistický. „My Arabi a zvlášť tí vzdelaní sa pozeráme so sympatiami na sionistické hnutie.“ Ale koľkí boli takí? Počas prvej svetovej vojny Osmanská ríša v agónii likvidovala vznikajúci arabský nacionalizmus. Na šibeniciach končili arabské elity, novinári, učitelia, právnici, spisovatelia. Potom prišiel nový teror. Jeruzalemský muftí Hadždž Amín al-Husajní, obdivovateľ Hitlera, zdesený výkupom arabskej pôdy – i keď proporcia palestínskych Arabov a prichádzajúcich židovských obyvateľov nedávala dôvody na obavy –, priniesol nové násilie voči vlastným. Prvými obeťami arabského povstania v tridsiatych rokoch neboli Židia, ale nová generácia arabských elít.

Po vzniku štátu Izrael prišli ďalšie kapitoly štatistiky vrážd palestínskych odporcov Fatahu, likvidovali vlastných a špirála teroru pokračovala v každej novej generácii. Ak sa nezjavia noví a odvážni, ostáva len strach, a ak je nejaký krik, tak len na trhovisku.

Nádej po kontroverznej operácii Litani. Bežná armádna odveta sa zmenila na nekonečný príbeh násilia. Mladí Izraelčania odmietali bojovať za niečo, čo nedávalo zmysel. Raz som sa uprostred Negevskej púšte vyškriabal na tank. Milé pozvanie. Záložáci na manévroch fajčili a hovorili o mieri.

Ani Arafat, terorista ovenčený Nobelovou cenou, neuvažoval o mieri, kým bol na vzostupe. Až keď Fatah strácal dych a keď sa na scéne objavil razantnejší Hamas a Hizballah. A kto bude po nich?

Moja kamarátka z detstva píše, ako sa budí zo sna, lebo jej vnuka povolali do armády, a ako sa o neho bojí. Gaza, prekliate mesto, peklo. Na brutalitu teroristov sa pod dojmom deštrukcie mesta a emotívnych televíznych záberov zabudne.

Myslím na ľudí, ktorí premýšľali inak. Aj ja si tie sny z Weltschovho bytu nesiem v sebe. Neviem, ako to vnímajú ich dediči alebo môj obľúbený autor Amos Oz. Keby žil, zrejme by sa rozplynul aj jeho sen.

Mnohým sa rúcali už po vražde Jicchaka Rabina. Na manifestácii sa s ním lúčili za spevu piesne Ofry Haza Pozdĺž mora. Vystriedala eufóriu piesne Jerušalajim šel zahav, symbolu Šesťdňovej vojny.

Je noc a najradšej by som si pustil niečo ako Marvelettes, spievajúce Please Mr. Post­man, valiace sa z tanku uprostred púšte. Chcel som napísať niečo pozitívne, ale nejde to. Syn našej kamarátky hovorí: Mordor prichádza.