Užívala preháňadlo, aby zostala štíhla, hoci už mala podváhu. V modelingu mi povedali, že nie som dosť chudá, vraví

Keď Alexandra mala štrnásť či pätnásť rokov, začala si všímať, že pre začínajúcu pubertu sa jej zväčšujú boky. Nepáčilo sa jej, ako vyzerá, hoci je to prirodzený jav. Chcela schudnúť, aby ich opäť nemala.

„V tých časoch som jedla hocičo. Vyprážané veci, sladkosti… vôbec som neriešila, čo jem. Chcela som sa však začať stravovať zdravšie. Prestala som konzumovať vyprážané jedlo, sladké vody… Väčšinou som si dávala ovocie a zeleninu a pila iba vodu. Váha mi preto šla dole,“ hovorí, ako sa snažila schudnúť.

Ibaže jej snaha schudnúť prešla do štádia, že okrem ovocia postupne nejedla takmer nič.

„Neraňajkovala som, v škole som si na obed dala ovocie, nechutilo mi tam jedlo, preto som sa tam nechcela stravovať. Jediné normálne jedlo som mala večer doma. Potom som si ešte dala jablko. Za celý deň som teda zjedla ovocie, jedno jedlo, potom znova len ovocie. Takto som fungovala mesiace a schudla som možno desať kíl,“ opisuje.

View this post on Instagram

A post shared by Chuť žiť (@chutzit)

Alexandrin príbeh je dôkazom, že byť chudý nesie zdravotné riziká, ale rovnako aj veľkú mieru bodyshamingu (odsudzovania človeka za jeho výzor) od okolia. Keďže často v príbehu zaznievajú citlivé príhody zo života, dohodli sme sa, že nebudeme zverejňovať jej priezvisko ani fotografie.

Na úvod treba upozorniť, že Alexandre nikdy nebola diagnostikovaná porucha príjmu potravy, preto všetky poznámky o tom, ako počúvala, že je anorektička, či porovnávanie s bulímiou nemajú v žiadnom prípade smerovať k diagnostike ochorenia.

Preháňadlo odbúralo výčitky

Je prirodzene vysoká a chudá, všade počúvala, že má modelingovú postavu. Preto sa v šestnástich pokúsila stať modelkou. Mala 54 kilogramov a 178 centimetrov. Podľa výpočtu BMI, teda indexu telesnej hmotnosti, je to pomerne jasná podváha.

„Začala som s modelingom neskoro, bežne sa začína, keď máte dvanásť či trinásť rokov, možno aj skôr. Keďže som bola staršia, veľmi dbali na to, aby som pre nich už v tom čase bola ideálna. Keď som tam prišla, nebola som pre nich dosť chudá. Nemala som totiž vonku lícne kosti, mala som vraj aj boky a bucľaté líčka,“ hovorí.

„Vždy mi povedali, že musím schudnúť z nejakej časti tela. Dokonca mi povedali, že mám schudnúť z tváre, no neviem, ako sa to dá… Nebola som pre nich dosť dobrá, ale v modelingu nikto nie je dosť dobrý, nebola som typická modelka s vychudnutými lícnymi kosťami. Preto som s tým skončila, musela by som byť ešte chudšia,“ dodáva.

Hovorí, že aj ona sama mala zo seba pocit, že je tučná, hoci nikto z okolia jej to (mimo modelingového sveta) nehovoril.

„Práve naopak, rodičia ma ponúkali jedlom, kupovali mi sladkosti. Nemám pocit, že by ma v chudnutí ovplyvnilo niečo zvonka. Ale je pravdou, že možno som v tom čase viac vnímala rôzne známe osobnosti, modelky. Okolie mi síce hovorilo, že mám modelingovú postavu, lenže ja som sa tak necítila, lebo som mala boky a brucho, chcela som byť ako tie modelky,“ hovorí.

View this post on Instagram

A post shared by Chuť žiť (@chutzit)

Hovorí, že nikdy svoj problém neriešila s odborníkom, navštevovala síce psychologičku, ale hovorili spolu o iných veciach. Nikdy jej teda poruchu príjmu potravy nediagnostikovali. V jednom bode sa však zastaví a zamyslí sa, že zrejme spĺňala niektoré prejavy spadajúce pod bulímiu.

Nikdy sa však neprinútila vracať, čo je najznámejší prejav bulímie, a práve to môže človeka na prvý pohľad upokojiť, že nemá problém.

„Keď som počas puberty pribrala, dala som si preháňadlo a mohla som vďaka tomu zjesť viac, lebo som sa hneď vyprázdňovala. Potom som teda mala menšie výčitky,“ opisuje.

Za tým, prečo nevracala, ale užívala preháňadlo, je však čisto praktická vec. Nevedela si vyvolať vracanie. „Možno by som zvracala, keby som to vedela nasilu. Neviem, čo je horšie,“ vraví. V tom čase mala asi pätnásť rokov, k liekom mala pomerne dobrý prístup, keďže jej mama ich vtedy užívala.

Priznala, že spočiatku zvažovala, či túto časť do svojho príbehu zahrnúť, keďže ide o veľmi intímnu a ľudsky nepríjemnú vec. „Dnes sa za to nehanbím, teraz by som to už nerobila, jedine ak by som mala zdravotný problém, pre ktorý by som potrebovala preháňadlo. Ale nikdy by som to už nespravila kvôli chudnutiu,“ hovorí.

Dodáva, že nepovažuje za dobrú vec pre telo užívať takéto lieky pravidelne, a ak by takéto lieky potrebovala, radšej by si najprv zvolila len vlákninu ako výživový doplnok alebo by si dala čaje podporujúce vylučovanie.

„Myslím si, že je dôležité o tejto stránke veci hovoriť, lebo možno si niekto tiež dáva preháňadlo s tým, že sa utešuje, že nemá bulímiu,“ dodáva.

Nutričná špecialistka Ivana Kachútová z iniciatívy Chuť žiť, ktorá sa zaoberá poruchami príjmu potravy, upozorňuje, že predpoklad, že preháňadlo ovplyvní množstvo energie, ktorú telo získa z práve prijatého jedla, je mylný. Hoci si to myslí veľa ľudí.

„Preháňadlo ovplyvňuje dolnú časť tráviaceho traktu, teda hrubé črevo, kde sa nachádzajú nestrávené zvyšky potravy. Živiny a tým aj energia z prijatej stravy sa vstrebávajú v hornej časti tráviaceho traktu, najmä v tenkom čreve,“ vysvetľuje.

Podľa Kachútovej však platí, že bulímia môže mať skutočne rôzne prejavy a nemali by sme ju vzťahovať iba na to, ak niekto ide vracať po jedle, ale napríklad aj práve na to, že niekto si dá preháňadlo.

„Pri mentálnej bulímii je napríklad typické kompenzačné správanie, keď po záchvate prejedenia prichádzajú výčitky a snaha zbaviť sa kalórií. Vracanie je v očiach verejnosti najznámejšie, ale mnoho ľudí taktiež zneužije laxatíva. Niektorí zas použijú excesívny pohyb, teda začnú extrémne cvičiť, aby spálili prijaté kalórie,“ hovorí.

„Na spektre ochorení spadajúcich pod poruchy príjmu potravy poznáme rôzne formy, pričom jednou z nich je aj purgatívna porucha, ktorá je charakteristická opakovaným používaním laxatív (preháňadlá), diuretík (lieky na odvodňovanie) alebo aj zvracaním s cieľom ovplyvniť hmotnosť a postavu, ale bez záchvatového prejedania,“ vysvetľuje Kachútová.

Sivá zóna pri problémoch s jedením

Je však rozdiel, či hovoríme o poruche príjmu potravy alebo o narušenom vzťahu k jedlu. V očiach verejnosti sa tieto dva pojmy často môžu zamieňať či prelínať. Porucha príjmu potravy má totiž jasné diagnostické kritériá, človek musí spĺňať všetky, aby mu mohla byť diagnostikovaná. Jedným z kritérií je napríklad, že musí ísť o stav, ktorý trvá minimálne tri mesiace.

Na druhej strane človek môže mať veľmi vážne narušený vzťah k jedlu a spĺňať viacero kritérií poruchy príjmu potravy. Vôbec sa nemusí subjektívne trápiť menej ako niekto, kto už má aj diagnostikovanú chorobu.

„Je tam sivá zóna, lebo narušený vzťah k jedlu môže byť mierny, ale aj taký, že človek stráca kontrolu. Aj pri výrazne narušenom vzťahu k jedlu je vhodné spolupracovať s odborníkmi, jednak s odborníkom na výživu, ale zároveň aj so psychológom, a ak je to potrebné, aj so psychiatrom,“ vraví Kachútová.

Zároveň dodáva, že ak si aj niekto problémami s jedením, či už vo forme poruchy príjmu potravy, alebo narušeného vzťahu k jedlu, prešiel sám bez odborníka, nerada by vytvárala dojem, že človek si má pomôcť sám. Veľa ľudí však ani nezachytí žiadny odborník.

„Niekto nespĺňa všetky diagnostické kritériá porúch príjmu potravy, ale problémy ovplyvňujú celé jeho bytie. Niekto má zas miernejšiu formu, ktorú nezachytí žiadny lekár, ale trápi sa s ňou celé roky. Ľudia s poruchami príjmu potravy často nevidia realitu objektívne a pred začatím liečby si často neuvedomujú, ako veľmi závažné to je, a následne, keď si problém uvedomia, často najprv nechcú robiť zmenu,“ vysvetľuje Kachútová.

Na pracovnom rozhovore urážky o postave

Alexandrina váha sa dostala aj hlboko pod päťdesiat kilogramov, čo je pri výške 178 centimetrov ťažká podváha. Nad otázkou, či sa niekedy cítila dostatočne chudá, sa dlho zamýšľala. Napokon povedala, že nie, ale naopak, dostala sa do štádia, keď si priznala, že je prehnane chudá.

„Nevidela som sa v zrkadle ako veľmi chudá, no vnímala som, že už mi zrazu boli veľké aj veci, ktoré boli v najmenších veľkostiach. Začala som si zároveň všímať, že mi na fotkách trčia kosti. Začala som sa vidieť tak, ako ma vníma okolie,“ vysvetľuje.

Hovorí, že okolie sa jej často pýtalo, či nie je chorá. Často jej ponúkali pomoc. „Vraveli mi to aj rodičia, ale veľa toho nespravili, lebo som bola v puberte a mala vlastnú hlavu. Je ľahké skryť, keď niekto povie, že niečo zjedol, a v skutočnosti to nezjedol, tak som fungovala,“ vraví.

Kým ľudia, s ktorými sa poznala, jej vyjadrovali skôr podporu a ochotu pomôcť, od cudzích ľudí pociťovala aj bodyshaming.

„Chodila som občas na fotenia a fotograf dal fotky na Facebook. Objavili sa tam komentáre, že vyzerám ako anorektička a prečo si vyberá takéto chudé modelky, že to nie je pekné. Teraz by mi to bolo jedno. Vtedy mi to ubližovalo,“ spomína.

„Stalo sa mi aj, že som bola v obchode, skúšala som si oblečenie a bola tam skupina dievčat, ktoré videli, že som za kabínkou. Počula som ich, ako si hovoria pri pohľade na mňa: ‚Tie nohavice sú malé, sú iba na takú anorektičku.‘ Videli totiž moje chudé nohy. S takýmito komentármi som sa stretávala aj každý týždeň,“ vraví.

Dnes už je na tom Alexandra výrazne lepšie. Hoci je stále chudá, oproti situácii spred zopár rokov pribrala. Keď sa jej dnes spýtate, aký má vzťah k jedlu, so smiechom povie: „Milujem jedlo!“.

„Kedysi, keď som videla na váhe o pol kila viac, tak som potom nejedla, ale teraz som aj rada, keď zistím, že som pribrala. Bola by som aj radšej, keby som mala o pár kilogramov viac,“ dodáva.

Dnes jej už ani neprekáža, ak si z nej niekto za to, že je chudá, robí žarty. Aj v práci si ju občas kolegovia doberajú, ale ide skôr o priateľské poznámky a aj tie často zastaví fakt, že zistia, že na obed má napríklad rezeň.

Aj tak sa však stále príležitostne stretne aj s vyslovene ponižujúcimi komentármi. Pracuje v médiách a často pripravuje lifestylové rozhovory. Práve tam sa stretla s nepríjemným bodyshamingom.

„Oslovila som jedného respondenta na rozhovor. Začali sme robiť rozhovor, spýtala som sa niečo úplne iné, no on začal úplne od témy sám hovoriť, že asi nejem dosť jedla. Viem, že tento človek je známy tým, že si doberá druhých ľudí, a môže to myslieť ako žart. Na druhej strane nie každý to musí prijať rovnako dobre,“ hovorí.

Príhodu dnes berie s nadhľadom – keďže je sama so sebou vyrovnaná, podobné komentáre ju nijak neurazia. Hovorí však, že ak by niečo podobné zažila v čase, keď sa trápila pre svoju postavu, zrejme by podobný žart brala ako niečo zraňujúce a dlho by ju to trápilo.

Musíte pribrať, hovorili na rehabilitácii

Bodyshaming je však iba jedna stránka problému, hoci zo spoločenského hľadiska je veľmi dôležitá. Možno ešte nebezpečnejšie sú škody na fyzickom zdraví, ktoré prehnaná chudosť prináša. „Stále som mala pocit, že mi je veľmi zima a bola som fyzicky slabšia. Vôbec som necvičila, chudla som preto, lebo som málo jedla. Nemala som fyzickú silu,“ hovorí.

Trápili ju aj bolesti chrbtice. Keď však vyhľadala terapeuta a chcela ísť na rehabilitácie, tam jej povedali, že ak jej majú pomôcť, musí pribrať. „Povedali mi, že som tam zbytočne, musím pribrať a získať svalstvo, lebo inak so mnou nevedia urobiť nič. Vtedy som si uvedomila, že ten problém sa už týka aj ďalších zdravotných vecí. Na základe toho som začala jesť,“ vraví.

Alexandra hovorí, že jej vzťah k jedlu výrazne formoval aj vzťah s bývalým priateľom. Zažila s ním dva rozchody. Po prvom sa dohodli, že ešte si dajú šancu, druhý už bol definitívny. Aj napriek tomu, že jej priateľ jej nikdy nehovoril poznámky týkajúce sa postavy, celková atmosféra vzťahu na ňu zrejme vplývala a ovplyvnila aj jej vzťah k jedeniu.

Aj psychologička Natália Meliš-Čuga hovorí, že je normálne, že k nezdravému vzťahu k jedlu môžu prispieť aj veci, ktoré nijako nesúvisia s tým, ako chce človek vyzerať, tam teda spadá napríklad aj toxický vzťah. Môže to totiž byť vec, ktorú človek považuje za istotu tam, kde je veľa neistoty. „Jedlo je vec, ktorú si vieme ľahko kontrolovať – niečo si nedám a vydržím tak chvíľu, ale neviem tak fungovať dlhodobo,“ hovorí.

„Po prvom rozchode to bolo najhoršie. Vtedy som nemala chuť na jedlo, zopár dní som bola v stave, že som zjedla za deň možno jeden keksík, to mi jediné chutilo. Schudla som pod 50 kilogramov, bolo mi zle, bolela ma hlava a bolo mi na odpadnutie,“ opisuje Alexandra.

Keď sa rozišla definitívne, jej život sa začal meniť k lepšiemu. „Po rozchode som sa vyslovene oslobodila. Nie je to o tom, že by partner mohol za všetko, ale vzťah ma v nejakých veciach brzdil a zrazu som sa mohla slobodne rozvíjať, začala som sa venovať sebe. Snažila som sa priberať zdravo, nie jesť každý deň jedlo z rýchleho občerstvenia. Začala som jesť napríklad viac orieškov,“ hovorí.

„Opäť som začala riešiť problém s chrbticou. Tentoraz mi už vedeli pomôcť aj na rehabilitácii,“ dodáva.

Hovorí, že nemalý podiel na tom, že po rozchode začala mať záujem priberať, bol aj o tom, že sa začala na svoju postavu pozerať inak. Kým v puberte sa skôr trápila s tým, že sa jej krivky nepáčili, v dospelosti ich už chcela mať. „Chcela som sa po rozchode páčiť mužom. Príliš chudé ženy nie sú veľmi príťažlivé. Zistila som, že som príťažlivejšia, keď priberiem,“ hovorí Alexandra.

Jeden deň jedla, druhý deň za trest hladovala

Odkedy pribrala, vyriešili či zmiernili sa mnohé zdravotné problémy, ktoré mala. „Cvičím, je mi lepšie fyzicky, mám viac sily, nie je mi na odpadnutie, hoci som vo všeobecnosti typ človeka, ktorému je zima, už to nie je zďaleka také obmedzujúce ako kedysi. Je mi oveľa lepšie psychicky, aj keď ešte niekto komentuje, ako vyzerám, už sa tým netrápim,“ vysvetľuje.

View this post on Instagram

A post shared by Chuť žiť (@chutzit)

Hoci je stále pomerne chudá, podstatný rozdiel je v tom, že má dobrý vzťah k jedlu. Vraví, že by rada ešte trocha pribrala. Čo je, mimochodom, aj podmienka na darovanie krvi, aby mal darca aspoň 50 kilogramov, ona v minulosti túto podmienku nespĺňala a aj to ju motivovalo, aby priberala.

Jej problém s jedlom trval asi desať rokov, počas ktorých mala lepšie aj horšie obdobia. „Nebolo to tak, že by som celých desať rokov mala jedno jedlo denne a k tomu iba ovocie, ale rozdiel je v tom, že vtedy som celý čas riešila jedlo. Dávala som si veľký pozor na to, čo zjem. Keď som v tom čase zjedla sladkosť, mala som výčitky a cítila som sa zle, mala som z toho depky,“ opisuje.

„Nastávali situácie, že som som si povedala, že jeden deň budem jesť všetko a druhý deň nebudem jesť nič,“ dodáva.

Keď sa spätne pozerá na toto obdobie, prinieslo jej to aj niečo pozitívne. Uvedomila si totiž, že mala okolo seba veľa ľudí, ktorí mali o jej zdravie úprimný strach a záujem. Často to pritom boli osoby, ktoré by rozhodne nenazvala blízkymi priateľmi.

„Boli v mojom živote, ale nemala som k nim vzťah, prekvapilo ma, že mi aj tak chceli pomôcť, aj keď ich neberiem ako najbližších. Som zároveň rada, že som objavila šport, obľúbila som si jogu, dnes mám dobrý vzťah k pohybu,“ uzatvára Alexandra.