Denník N

Etik Adam Greif: Eutanázia môže byť racionálna aj morálna

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ak by sme si mysleli, že život je vždy hodnotný bez ohľadu na okolnosti, preto je morálne iba ostať žiť, odmietnutie liečby by vždy bolo nemorálne. To je však nezmysel, tvrdí filozof.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Adam Greif (1988) je vedecko-výskumným pracovníkom na Filozofickej fakulte UK, venuje sa epistemológii a etike, publikoval vedecké články o racionalite a morálnosti eutanázie.

Tento text je súčasťou seriálu rozhovorov na tému Eutanázia – áno či nie?. Ak máte k téme čo povedať, prípadne by ste k téme chceli poskytnúť rozhovor, napíšte, prosím, na [email protected].

Tvrdíte, že eutanázia môže byť pochopiteľná z racionálneho hľadiska a zároveň neproblematická z morálneho hľadiska. Dokonca vraj ani nie je náročné to zdôvodniť. Začnime teda racionalitou eutanázie.

Najskôr si ujasnime, že v tomto rozhovore bude témou výhradne vyžiadaná eutanázia, teda taká, o ktorú požiadal samotný pacient. Následne si musíme odpovedať, či môže byť pre niekoho výhodné a dobré podstúpiť smrť, prípadne sa k nej dopracovať pomocou iného človeka. Ja tvrdím, že áno. Niekomu to môže vyznieť absurdne, prípadne môže povedať, že človek si nikdy neželá vlastnú smrť, že vždy je to skôr volanie o pomoc. A niekto si tiež môže myslieť, že človek želajúci si smrť uvažuje iracionálne. Existujú aj filozofické úvahy o tom, že porovnávať život a smrť vlastne ani nie je možné.

Rozoberme to postupne. Ako prvé hovoríte, že pre človeka v niektorých situáciách môže byť rozumné zomrieť, prípadne rozumné zomrieť rukou druhého človeka. Aké máte argumenty?

Stačí sa oboznámiť s reálnymi prípadmi ľudí, ktorí sa ocitli v ťažkých životných okolnostiach a smrť vnímali ako vykúpenie. Hovorím napríklad o niektorých ľuďoch v koncentračných táboroch, ktorí chceli zomrieť čo najskôr v snahe predísť obrovskému utrpeniu. Pri ľuďoch žiadajúcich o eutanáziu či asistovanú smrť teda môže ísť jednak o snahu vyhnúť sa utrpeniu, alebo aj o to, že nepovažujú svoj život za dostatočne kvalitný, teda hodný žitia. Prípadne chcú zomrieť dôstojne a kontrolovať podmienky, za ktorých odídu z tohto sveta.

Rozumiem ľuďom, ktorých tieto argumenty znepokojujú. Hovorím však vlastne len to, že v živote sa môžu vyskytnúť aj také veci, ktoré môžu byť pre niekoho horšie ako smrť. Dobrým príkladom je prípad nehody kamióna, ktorý sa naozaj stal, a neskôr sa začal používať ako myšlienkový experiment.

Ide o to, že kamión po náraze začal horieť, pričom v ňom sedí zakliesnený vodič. Okolo sú ľudia, ale je jasné, že vodiča z auta nestihnú vyslobodiť. A ak teda nič neurobia, zhorí.

Vodič preto prosí, aby sme ho ochránili pred uhorením tým, že ho zastrelíme. Ak tam niekto zhodou okolností má zbraň, vzniká otázka – je racionálne toho vodiča zastreliť v snahe zabrániť jeho strašnému utrpeniu v plameňoch? Väčšina ľudí by zrejme povedala, že áno, lebo vodič by zomrel tak či tak, ale s našou pomocou by sa to udialo rýchlejšie a menej bolestivo. Navyše by sa to udialo na jeho žiadosť. Ide o situáciu, keď je smrť v najlepšom záujme človeka.

Čo však hovorí racionalita, ak nebudeme hovoriť o smrteľnom ochorení či ohrození, ani o obrovských fyzických bolestiach? Vezmime si príklad človeka, ktorého nebaví život, lebo nemá rodinu, priateľov, prácu, bývanie, jednoducho stratil zmysel života a psychicky trpí.

Treba rozlíšiť prípady, keď si človek myslí, že jeho život nie je hodný žitia, nie však pre chorobu, ale z iných dôvodov, a prípady, keď ide napríklad o reálne a trvalé duševné ochorenie. Prvý prípad by mohol ilustrovať trebárs človek bez domova, ktorého nebaví život, ale my ako spoločnosť mu dokážeme pomôcť. Napríklad bývaním a inými formami pomoci. V takom prípade určite nie je namieste vyhovieť jeho žiadosti o smrť, lebo je isté, že sa mu dá pomôcť. Rovnako nie je dôvod vyhovieť žiadosti mladého človeka zraneného rozchodom so svojou láskou, lebo máme dobré dôvody myslieť si, že jeho nechuť žiť je len dočasná.

Schváliť eutanáziu by malo byť možné len v prípadoch, ak situácia do budúcnosti určite nie je riešiteľná. Napríklad preto, že na danú chorobu neexistuje liek. Zároveň rozhodnutie človeka pre smrť musí byť jednoznačne pevné, trvácne a premyslené, nie momentálne a dočasné.

Vo svete sa stal prípad, keď jednej panej zomreli deti a trpela depresiou. Hovorila, že odkedy prišla o deti, nevidí dôvod žiť. Jednoducho cítila len prázdnotu. Bola ochotná podrobiť sa všetkým možným liečbam a terapiám, ale nič nezabralo, a tak jej žiadosti o eutanáziu bolo vyhovené. Myslím si, že správne, hoci šlo o existenčné dôvody, nie o utrpenie vyplývajúce z choroby. Panej boli ponúknuté všetky možné formy pomoci, ale ak nič nefungovalo, nevidím dôvod, prečo by sa jej nemalo vyhovieť.

Možno vôbec porovnávať život a smrť?

Podľa niektorých to nedáva zmysel, lebo kým žijeme, máme nejaké skúsenosti a môžeme preferovať jedny skúsenosti pred inými. Ako mŕtvi už nemáme žiadne skúsenosti, preto vraj nemôžeme porovnávať ani život a smrť. Znie to logicky, ale v skutočnosti nejde o nič zásadné proti racionalite eutanázie či želania si vlastnej smrti.

V skutočnosti totiž porovnávame dva životy – život, ktorý by sme žili, keby sme podstúpili eutanáziu, a život, ktorý by sme žili, keby sme ju nepodstúpili. Prvý život bude kratší, druhý dlhší, ale ten prvý si vyberieme najmä preto, že v ňom bude menej bolesti a utrpenia.

Konkrétne?

Predstavte si, že žijete 20 rokov a váš život je čisté utrpenie. A teraz si predstavte, že takto žijete 40 rokov. Väčšina ľudí by zrejme povedala, že pri čistom utrpení je lepšie žiť kratšie ako dlhšie. V skutočnosti teda neporovnávame život a zážitky v ňom so smrťou a absenciou zážitkov, ale dva životy.

Navyše názor, že život a smrť sa nedajú porovnávať, má priam absurdné dôsledky. Vezmite si, že po prechode pre chodcov ide chodkyňa, príde k nej muž a sotí ju pod auto. Všetci by sa zhrozene pýtali, čo to, preboha, urobil. On by odpovedal – ak nemožno porovnávať život so smrťou,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Eutanázia – áno či nie?

Seriál rozhovorov Karola Sudora. Ak máte k téme čo povedať, napíšte, prosím, na [email protected].

Rozhovory

Zdravotníctvo

Slovensko

Teraz najčítanejšie