Denník N

Keď urobím z prepadajúceho trojkára, to je úspech. Monitory sú pre elitné školy v Bratislave

Peter Strážik (1978) Narodil sa v Kežmarku, študoval anglický jazyk a literatúru na Inverness College v Škótsku a na Filozofickej falkulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Sám o sebe hovorí, že učiteľom sa stal z roztopaše. Lektoroval jazykové kurzy v rôznych jazykových školách, od roku 2003 pôsobil ako učiteľ v Štátnom gymnáziu v Levoči, v roku 2007 sa stal riaditeľom Základnej školy s materskou školou v Spišskom Hrhove. foto – archív Petra Strážka
Peter Strážik (1978) Narodil sa v Kežmarku, študoval anglický jazyk a literatúru na Inverness College v Škótsku a na Filozofickej falkulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Sám o sebe hovorí, že učiteľom sa stal z roztopaše. Lektoroval jazykové kurzy v rôznych jazykových školách, od roku 2003 pôsobil ako učiteľ v Štátnom gymnáziu v Levoči, v roku 2007 sa stal riaditeľom Základnej školy s materskou školou v Spišskom Hrhove. foto – archív Petra Strážka

Riaditeľ základnej školy v Spišskom Hrhove Peter Strážik dokázal presvedčiť mnoho rodičov z osád, aby svoje deti neposielali automaticky do špeciálnych škôl.

Peter Strážik neustále vypisuje projekty, deti vďaka tomu majú v škole malú zoo, arborétum, pec, v ktorej pečú chlieb, trénerov basketbalu aj futbalu a skvelé vybavenie. Mám šťastie, že som riaditeľom školy v obci, kde funguje aj samospráva, hovorí.

Pred niekoľkými rokmi bol veľký problém s posielaním detí do špeciálnych škôl aj u vás v Spišskom Hrhove. Aká je tá situácia dnes? Čo si myslíte o tvrdeniach vládneho splnomocnenca pre rómske komunity Petra Polláka, že v špeciálnych školách je množstvo detí, ktoré tam nepatria, a že tam deti často posielali preto, že je to pre tie školy finančne zaujímavé?

Musím povedať, že deti z vylúčeného prostredia sú často seriózne hendikepované. To nie je len to, že urobme špeciálnu triedu, lebo je dobrý normatív. Pre mňa ako riaditeľa je oveľa zaujímavejšie mať bežnú triedu a mať ju plnú, nie špeciálne triedy. Tam neurobíte výsledky.

Čo to znamená?

Štandardná slovenská škola rieši hlavne to, aby urobila dobre testovanie deviatakov, testovanie piatakov, aby sa dobre umiestnila v testovaní INEKO, ale to je všetko také paušálne. Pre mňa v Hrhove, kde je takmer 55 percent žiakov z marginalizovaných rómskych komunít (MRK), je veľký úspech, keď urobím z prepadajúceho trojkára. A to už je terno, lebo viem, že ten človek ide v rámci tej komunity ďalej, je uplatniteľný na trhu práce. Nedokážem mať čistých jednotkárov, pretože nie sme taký typ školy. To môže urobiť bratislavská elitná škola, košická, neviem aká.

Ako to teda funguje u vás?

Na našej škole majú decká ponuku, akú nenájdu široko-ďaleko. Môžu sa venovať štúdiu jazykov až po rôzne športové aktivity. Máme zmluvy s „profi klubmi“ z okolia. Ligový basketbalový klub zo Spišskej Novej Vsi mi robí prípravku, máme trénera na futbal, ktorý má „béčkovú“ licenciu UEFA, pričom hľadáme a špecifikujeme priestor podľa možností a potrieb našich detí. Neriešime nezmyselné projekty, ako bol teraz English One. Niekoľko miliónov a na školách nie je nič.

Spomenuli ste, že viac ako polovicu žiakov vašej školy tvoria deti z prostredia rómskych komunít. Aké sú vzťahy medzi deťmi?

Keď hovorím o deťoch, nikdy ich nerozdeľujem na rómske – nerómske. Žijeme tak päť až sedem rokov a deti sú naučené fungovať spolu. Nemajú problém spolu sedieť, sú spolu na futbale, v šatni, spolu obedujú. Je to dobrý príklad, ale nerád o tom hovorím, pretože ak sa niečo také zverejní, potom je v internetových fórach a diskusiách zbytočná kritika. Každý, kto si to prečíta, povie, že to tak nemôže fungovať, ale ono to funguje.

Riaditeľ základnej školy v Spišskom Hrhove Peter Strážik. foto N - Laco Kerekeš
Riaditeľ základnej školy v Spišskom Hrhove Peter Strážik. foto N – Laco Kerekeš

A čo učitelia? Hovorili ste, že máte najlepšie vychovaných učiteľov v regióne.

Existuje skupina ľudí, ktorá si hovorí Teach for Slovakia, funguje  to s podporou prezidenta. Vysielajú  skončených vysokoškolákov z rôznych profesií do škôl, kde by mali urobiť mimo učiteľskej roboty ešte nejakú prácu navyše. Chodia zvlášť na školy, kde sú problematické deti, alebo kde je veľa rómskych detí. Chceli prísť aj k nám, ale mne to nedávalo zmysel.

Prečo?

My takého človeka nepotrebujeme. Ja si radšej vyberiem dobrého učiteľa, ktorý je z regiónu a pozná deti. Sú veci, ktoré sú dobre nastavené, a sú veci, ktoré sú podľa mňa zbytočné. Okrem toho využívame možnosti, ktoré iné školy nevyužívajú. Tento školský rok mám napríklad desiatich ľudí cez projekty alebo z úradu práce. Vždy, keď si vytypujem človeka, ktorý spĺňa kritériá paragrafu pre zamestnanie – je to napríklad absolvent VŠ do 29 rokov a nemá prácu, hneď ho beriem na deväť mesiacov. Je tam stopercentná refundácia mzdy. Teraz mi skončili dve vysokoškoláčky, špeciálne pedagogičky. Veľmi mi pomáhajú. Po konzultácii s triednou učiteľkou si vytypovali deti a brali si ich na individuálne doučovanie, čo veľmi pomáhalo. Extra učebňa, pekná farebná, relaxačná a robí sa práca navyše.

Vráťme sa ešte k deťom z rómskych komunít. Do školy prichádzajú často horšie pripravené a zrejme je to hlavný dôvod, prečo tu existuje tendencia posielať ich do špeciálnej školy. Ako to funguje u vás?

Možno to bude znieť ako klišé, ale ja to nerozlišujem absolútne. Ja viem, že v septembri mi príde do prvého ročníka toľko detí z MRK a toľko detí z dediny a berieme to ako celok. V tom my vnímame tú inklúziu. Každý má rovnakú štartovaciu čiaru. Každý má rovnaké možnosti. A žiak, ktorý príde zo slabšieho prostredia, dostáva ešte väčšie príležitosti.  Čo sa týka rómskych detí, my máme situáciu možno o to ťažšiu, že do našej spádovej oblasti patrí ešte vylúčená komunita Roškovce. To je totálne segregovaná komunita, kde sú mnohopočetné rodiny, desať, dvanásť detí. Tam je hygienická zaostalosť a Rómovia z našej obce ich veľmi neakceptujú. Berú sa ako nejaká iná kasta, to znamená, že toto je pre nás často ešte väčší problém, ako preklenúť problém medzi slovenskými a rómskymi deťmi. Ale jednoducho fungujeme. Veľmi úzko spolupracujeme s tretím sektorom, s organizáciou Člověk v tísni a využívame všetky možné grantové schémy, zahraničné nadácie a darcov.

Ako to vyzerá v praxi?

Naša bývalá žiačka Simona Kandráčová je jedným z príkladov. Prišli sme do kontaktu s donorom z New Yorku, s ktorým sme sa spojili cez Roma Education Fund. Žiaci z našej školy, ktorí majú lepší prospech, majú šancu dostať tútora a nejaký finančný obnos. Nazývame to štipendium. Nedostávajú to však v hotovosti, ale vyberú si, či chcú extra literatúru, alebo pripojenie na internet či extra angličtinu. Tie peniaze tak idú priamo do vzdelávania.  Simona aj vďaka takejto podpore prešla hneď na zdravotnú školu do Levoče a neskôr si urobila aj vysokú školu. Máme chlapca na Ekonomickej univerzite v Bratislave a ďalších štipendistov na gymnáziu v Levoči. Ideme takýmito možno náročnejšími cestičkami, ale v konečnom dôsledku majú prínos pre celú komunitu.

Čo si myslíte o špeciálnych školách?

To je chyba celého systému financovania školstva. Majú vyšší normatív na žiaka, a preto je pre ne zaujímavé mať čo najviac žiakov. Ale toto nie je náš problém. Vec sa má takto. Prvá taká méta je posudzovanie školskej zrelosti. To sa robí v poslednom ročníku materskej školy, v takzvanom prípravnom ročníku. Tam príde psychológ, školský špeciálny pedagóg a robia hravou formou s deťmi testy. Potom ten odborný zamestnanec vydá posudok a určí, či to dieťa ide do prvého ročníka, alebo keď je málo vyvinuté na daný vek, odporúča nultý ročník.

Aj u vás je to tak? 

To sa deje aj u našich rómskych detí z  marginalizovanej komunity, pretože rodičia neakceptujú materskú školu ako predprimárne vzdelávanie. Je tam problém so slovenským jazykom, s návykmi, problém s motorikou, pretože doma pre nich nie je motivačné prostredie. V podstate každý rok otvárame nultý ročník.  

V niektorých lokalitách na Slovensku však deti zo škôlok po určení nedostatočnej školskej zrelosti dávajú rovno do špeciálnych škôl.

To je nonsens. Špeciálna škola určite má svoje miesto, ale nemal by to byť biznis.  Keď žiak neprospieva, alebo evidentne nestíha nejakému priemeru kolektívu, alebo má problémy so správaním,  s motorikou, s písaním, nemá schopnosti, aby dokázal ísť s mainstreamom detí, vtedy buď triedny učiteľ, alebo riaditeľ  školy, alebo školský špeciálny pedagóg komunikuje s rodičom. Nikdy to nemôže urobiť škola, ani ja, ani moji učitelia, ani školský špeciálny pedagóg, ani psychológ.  Vždy je alfa a omega súhlas a podpis zákonného zástupcu.

A deje sa to tak?

Často sa zneužívalo, že rodič nevnímal vzdelanie ako niečo podstatné. Skôr sa tam vnímala  sociálna stránka, alebo nejaký bonus, alebo niečo motivačné, čo často na Slovensku bolo a možno aj je. Ten rodič bol doslova kúpený, on to podpísal, jemu to bolo jedno. Je to tak aj v neďalekej obci v Roškovciach, ktorá patrí k nám, že časť komunity dáva deti priamo do špeciálnej školy do Levoče. Pre nich je napríklad rozhodujúce kritérium, že tam chodí už aj starší súrodenec. Neberú to dieťa ako indivíduum, že môže byť lepšie, ako je napríklad Anča, ktorá je v špeciálnej triede. Preto sme aj my takým motivačným činiteľom a je to aj tretí sektor. Spoločné stretnutia, osveta medzi rodičmi a  pozitívne príklady, ktoré som spomínal. Tam vidia, že sa môžu mať lepšie, a často to aj chápu. Len je to tvrdá práca.

Výrobky zo školskej pece. foto - archív základnej školy v Spišskom Hrhove
Výrobky zo školskej pece. foto – archív základnej školy v Spišskom Hrhove

Máte vy ako riaditeľ školy možnosť ovplyvniť, či dieťa pôjde do obyčajnej, alebo do špeciálnej školy?

Mám. Rodičia stále akceptujú názor alebo odporúčanie riaditeľa školy. A poukazovaním na tie príklady a dobrú prax to funguje.  V posledných rokoch už takéto problémy neriešime. Riešil som ich, keď som nastúpil na školu, pretože ten systém tak stereotypne fungoval. Ale prišli sme s myšlienkou, bolo to naozaj silné prepojenie – škola, obec, tretí sektor, Prešovská univerzita, donori, spoločné projekty a zamestnanosť v obci. Všetko do seba zapadalo.

Zdá sa, že ste na Slovensku akýmsi ostrovom pozitívnej deviácie. Chytá sa to aj inde? Máte nasledovníkov?

Je to do veľkej miery o jednej osobe. Buď v osobe starostu, alebo riaditeľa, a potom celý systém funguje. Ak je on otvorený týmto veciam, má pochopenie a sociálne a inkluzívne myslenie, celá škola takto ide. Zbor kopíruje veci po riaditeľovi. Ak riaditeľ príde a povie, že sa to bude robiť tak a spätná väzba je tiež dobrá, pretože aj rómski rodičia sa minimálne nesťažujú, nechodia do školy počas vyučovania, ale vedia sa stretnúť, vedia komunikovať, vedia si vypočuť učiteľa.

Predpokladám však, že ani u vás to nešlo hneď. Aj u vás zo začiatku boli zaužívané odlišné stereotypy, alebo nie? Bolo ťažké presvedčiť ľudí, aby vás nasledovali?

Nebolo. Bolo to skôr o tom, zhostiť sa toho. Aj pre mňa to bolo nové. Po dlhých rokoch, keď som pôsobil v Levoči na gymnáziu, som prišiel do diametrálne odlišného prostredia. Prišiel som nie učiť, ale často skôr riešiť veci. Ale možno mladý človek je akčnejší a vitálnejší. No najmä to prostredie v Hrhove je silne motivujúce. Možno som len kopíroval  dobré príklady samosprávy a využíval možnosti, pretože tieto roky sú pre slovenské školy také plodné a majú také možnosti, že si myslím, že také obdobie už nebude.

O čo opierate toto svoje presvedčenie? Z učiteľského prostredia počúvame skôr opačné názory.

Doposiaľ som zaviedol na škole 23 väčších, stredných alebo menších projektov. Možno v celkovom objeme cez pol milióna eur a žiadosti som písal sám, alebo s niekým, kto má skúsenosť. Stále implementujeme nejaký projekt a väčšina bola zameraná na sociálnu oblasť žiakov, alebo na zvyšovanie kvality vzdelávania. Veľa programov je nastavených tak, napríklad nórske a lichtenštajnské fondy, ktoré dotujú vzdelávacie projekty, že v každom okrese musí byť podporená škola. To je ich podmienka. A keď vyšla výzva, bolo potrebné vypísať formulár, nejakých päť strán v angličtine. Za okres Levoča som bol jediný, kto žiadosť podal. To znamená, že iné školy sú asi spokojné tak, ako sú. Prevláda stereotyp, že rozpočet nám vystačí, máme na bonusy pre učiteľov, máme na prevádzku, kúrime, máme na kopírovanie, ale žiadna pridaná hodnota.

A čo deti? Čo z toho majú ony?

Máme super učebnice, zahraničných lektorov a dokonca tretí rok cez neziskovú organizáciu ponúkame koncoročné tematické výlety pre školy z celého regiónu. Chodia k nám dokonca aj Poliaci a dvakrát tu boli aj gymnazisti z Berlína, pretože majú partnerskú školu v Poprade. Za minulý rok sme tu mali v mesiacoch máj a jún 2500 detí. Každý deň dva autobusy. Robia rôzne aktivity, pečú chlieb, spoznávajú bylinky, robia cesto, melú zrno, máme tam živé zvieratá. Prinesieme úľ, vytáčajú med, vyrábajú veci z medu a vosku. Verte mi! Tie deti odtiaľ nechcú ísť preč.

V školskej záhrade. foto - archív základnej školy v Spišskom Hrhove
V školskej záhrade. foto – archív základnej školy v Spišskom Hrhove

Hovorili ste, že už nikdy sa nezopakujú také možnosti ako teraz.

Operačný program vzdelávanie mal svoje výzvy. Je ešte jedno programovacie obdobie a bude koniec. Takisto vzniklo veľa nadácií, začala fungovať firemná filantropia. My sme čerpali takmer z každého projektu, ktorý bol k dispozícii. Nič nešlo z našich peňazí, či už je to obnova školského dvora, alebo nákup inventára. Máme bicykle, kolobežky, veci, ktoré bežne na školách nie sú. To všetko išlo z projektových zdrojov.

Prečo nejdú touto cestou aj iné školy? Čo im bráni?

Školy využívajú viac-menej projekty, ktoré sú pripravované ministerstvom školstva a ktoré musia byť prečerpané. Takéto projekty školy akceptujú. Ale tie, ktoré dávajú školám slobodu a ktoré budú mať pre deti pridanú hodnotu, do takých nejdú. Sú to možno stereotypy – nepísať, neskúšať, pretože to znamená prácu navyše. Ale pre nás je to možnosť, ktorú využívame a darí sa nám a určite budeme v týchto veciach pokračovať.

O čo žiadate napríklad teraz?

Asi o 15-tisíc eur na výstavbu eko-domčeka, ktorý by slúžil na tie výlety, aby nedochádzalo ku kolízii medzi školou a návštevníkmi. Deti sa chodia napiť, umyť. Ide o to, aby nechodili do školy, ale aby sme boli osamostatnení. Stále niečo. Využívame Vyšehradský fond, aktívne spolupracujeme s Poliakmi, s Čechmi, či už sú to partnerské školy, výmeny alebo lektori zo zahraničia. Doposiaľ sme mali dvoch z Ameriky, jedného z Nemecka a stále sledujem možnosti. Tá škála je široká.

Pomáha vám s tým niekto?

Mám zástupkyňu, ktorá rieši papierové záležitosti a pedagogické veci a ja lietam. To je to, čo sme si povedali na začiatku so starostom, že nebudem sedieť v škole, ale zháňať veci a posúvať to niekam ďalej. Zároveň mám však veľmi blízky vzťah s deťmi. Snažím sa každého poznať po mene. To je veľká devíza. Každú prestávku som  medzi deťmi, či už v triedach, alebo na chodbách. Toto musí byť. Riaditeľ je vnímaný deťmi ako hlava školy. A keď je vnímaný ako priateľský riaditeľ, ako ten, ktorý sa s nimi porozpráva, ktorý si s nimi zahrá futbal, tak je to veľmi dobré. Tie deti si to odnášajú. Riaditeľ nemá byť úradník. Teraz cez zimné prázdniny som bol trikrát s chlapcami v telocvični hrať basketbal, florbal. Škola musí byť živá. Nie iba inštitúcia, ale miesto, kam deti rady chodia.

Keď som u vás bol pred niekoľkými rokmi, zaviedli ste „neskúšanky“, aby ste deti prinútili viac čítať. Keď si niekto prečítal knihu a povedal vám o nej, dali ste mu „neskúšanku“. Tú mohol využiť, aby sa vyhol zlej známke, keď sa stalo, že nebol pripravený na hodinu. Odovzdal ju učiteľovi a mal istotu, že ho na hodine nevyvolá. Funguje to ešte?

Funguje, ale v menšom rozsahu. Teraz fungujú iné aktivity. Posunuli sme sa ďalej. Máme veľa tabletov a počítačov. Pripravujeme napríklad QR kódy na všetky stanovištia na školský dvor, kde máme kvety a bylinky. Nechávame deti pracovať samostatnejšie.

Výrobky žiakov z včelieho vosku. foto - archív základnej školy v Spišskom Hrhove.
Výrobky žiakov z včelieho vosku. foto – archív základnej školy v Spišskom Hrhove.

Ako?

Starší žiaci pripravujú webové stránky, robia prezentácie. Ale nezanevreli sme ani na čítanie. Knižnicu dopĺňame, ale keď sa dá a počasie to umožňuje, snažíme sa byť vonku na dvore. Vonku sa učí jazyk, umenie, výtvarná výchova, biológia. Vysadili sme arborétum. Dvadsať obrovských nových stromov, opäť cez nórske fondy. Deti sa starajú o rybník, kompostovisko. V spolupráci so samosprávou sme začali robiť včelárstvo. Pestujeme 50 druhov bylín. Počas celého leta od jari nakupujem do školy ovečky a drobné zvieratá. Deti sa o ne starajú, majú v škole malú zoo a robíme kopec takýchto aktivít. Pečieme chlieb, oplátky, vyrábame sviece z včelieho vosku a sme veľmi praktickí s tými možnosťami, ktoré dáva tento región. Je to  živá zelená eko-škola. Ovocie, zelenina, skleníky, zavlažovanie, kosenie, praktické veci pre dedinské deti.

Čo to prináša do života deťom? Máte spätnú väzbu, ako fungujú ďalej?

Máme spätnú väzbu od rodičov. Veľa našich žiakov, najmä chlapci, sa angažuje v poľnohospodársko-technickej oblasti. Dievčatá, čo je pre nás prekvapivé, si doma zakladajú vyvýšené záhony a pestujú bylinky. Naše deti pripravujú propagačné materiály pre návštevníkov z iných škôl. Na konci výletu sa vždy otvorí stánok, kde sa predávajú veci. Balené čajíky, sviece, semiačka, tašky, odznaky. Malá firma, ktorú si vedú deti. Starší žiaci zas fungujú ako animátori. Keď už majú po monitore, po testovaní a sú prijatí na stredné školy, tak pracujú s tými menšími. Okrem toho robíme so staršími deťmi aj služby pre cestovný ruch. Pripravujeme deti na sprevádzanie turistov v cudzích jazykoch. Je to veľmi zaujímavé a deti v tom pokračujú aj na stredných školách. Vedia v nemčine a v angličtine sprevádzať turistov. Vedia popísať pamiatky, vedia poukazovať zaujímavé miesta, urobiť zahraničnému turistovi servis. Je to opäť  pridaná hodnota, ktorá nie je náročná a funguje.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie