Religionista Attila Kovács o izraelsko-palestínskom konflikte: Hovoriť dnes o vzniku dvoch štátov je ilúzia

Politika Izraela naháňala roky ilúzie, pričom realitu nebrala na vedomie. Okrem iného bolo výsledkom to, že hnutie Hamas 7. októbra kruto zaútočilo na Izrael, myslí si islamológ a religionista Attila Kovács.

V rozhovore s docentom Katedry porovnávacej religionistiky na Univerzite Komenského v Bratislave sa okrem iného dočítate:

• čo predchádzalo tomuto konfliktu a prečo vypukol teraz;
• akú úlohu v ňom zohráva populistická politika Izraela a radikalizmus;
• čo presne je Hamas a aký má cieľ;
• ako stroskotal sľubný mierový proces 90. rokov;
• prečo sa toľkokrát spomínané dvojštátne riešenie nedá uskutočniť;
• či zohrávalo Rusko úlohu vo vypuknutí konfliktu.

Atilla Kovács na konci rozhovoru odporučí filmy a seriály, ktoré nám môžu priblížiť všedné dni konfliktu tiahnuceho sa desaťročia.

Izraelsko-palestínsky konflikt vypukol pred mesiacom po tom, ako Hamas spustil bezprecedentne krutý útok na Izrael. Veľa počuť o tom, že za tým, že ich Hamas dokázal takto prekvapiť, stoja aj vnútropolitické dôvody v Izraeli. Vieme niečo o tom, prečo vypukol tento konflikt teraz? 

Je veľmi dôležité uvedomiť si, že tento konflikt sa nezačal 7. októbra, ale oveľa skôr. Je to súčasť dlhšieho procesu, ktorého korene sa tiahnu aspoň do roku 2006, keď už bol podobný prienik do Gazy zo strany Izraela a nastala blokáda pásma Gazy. V Gaze potom nasledovali rozličné konflikty medzi Izraelčanmi a predovšetkým – ale nie výlučne – Hamasom. To, čo teraz vidíme, je len pokračovanie.

Tento konflikt sa na jednej strane podobá na predchádzajúce konflikty, na druhej strane je od nich veľmi odlišný. Predchádzajúce konflikty trvali zvyčajne krátko, týždeň-dva, najdlhší sa natiahol na 51 dní. Zo strany Izraela možno počuť, že súčasný konflikt môže trvať hoci aj mesiace, do konca roka alebo ešte dlhšie.

V tom, že Hamas napadol Izrael, nie je tak podstatný ani samotný útok, ale to, že sa zlomil mýtus nepremožiteľnosti Izraela. Doteraz sme počúvali, že Izrael je veľmi dobre pripravený vojensky i spravodajsky, a to je naozaj pravda.

Ako teda mohlo dôjsť k tomuto brutálnemu útoku?

V Izraeli je politické vedenie, pre ktoré sú ideologické ciele dôležitejšie ako to, aby reálne sledovali a vyriešili veci, ktoré by sa mali riešiť na každodennej úrovni. Sú ministri, ktorí už v júni hovorili o tom, že treba anektovať celý Západný breh Jordánu, a teraz sa objavili takéto možnosti aj v súvislosti s Gazou.

Na verejnosť sa dostal dokument, podľa ktorého ministerstvo bezpečnosti Izraela vypracovalo tri možné scenáre na riešenie konfliktu. Tretia verzia je o tom, že všetkých Palestínčanov by mali z Gazy vysídliť do Egypta na Sinajský polostrov, čo by malo silný závan etnickej čistky.

V Izraeli sa to snaží presadiť radikálna pravica, ktorá je vo vláde na ministerskej úrovni. Súčasné dianie je vo veľkej miere podmienené tým, nakoľko ovplyvňuje krajná pravica politiku premiéra Netanjahua. Netanjahu nie je natoľko radikálny, je to typický populistický politik, ktorý sa pokúša posilniť si vlastnú situáciu a politicky prežiť veľmi komplikovanú situáciu, v ktorej sa vo vnútornej politike ocitol. Vojna je z tohto hľadiska veľmi užitočným nástrojom pre Netanjahua.

Dôvody tohto konfliktu sú pomerne komplikované a musia byť chápané v rámci týchto hraníc. Nejde len o jednoduchý konflikt Hamasu s Izraelčanmi. To, čo sa deje teraz, sa javí veľmi rozhodujúce pre celý izraelsko-palestínsky vzťah.

Mnohí hovoria o zmene paradigmy, o druhej „nakbe“ – Palestínčania takto volajú vznik Izraelského štátu v roku 1948 po vojne o nezávislosť, ktorá bola z ich hľadiska „katastrofou s veľkým písmenom“. Aj Netanjahu pred pár dňami spomenul, že toto je nová vojna za nezávislosť.

Naratívy sa veľmi posunuli smerom k radikálnym riešeniam, ku ktorým, dúfajme, nedôjde. Tento konflikt je však zlomovým bodom, od mierového procesu v Osle takáto kritická chvíľa v izraelsko-palestínskych vzťahoch ešte nebola.

Mohli sme sa dočítať aj o tom, že tento útok prerušil mierový proces na Blízkom východe. Čo bolo podstatou tohto procesu a čo bude teraz nasledovať?

Nebol to naozaj mierový proces, teda aspoň nie medzi Palestínou a Izraelom. Musíme rozlišovať medzi arabsko-izraelskými a palestínsko-izraelskými vzťahmi. Arabsko-izraelské vzťahy sú vzťahy medzi Izraelom a arabsky hovoriacimi Egypťanmi, Sýrčanmi, Saudskoarabmi a obyvateľmi iných krajín. Vedenie Izraela sa s nimi pokúšalo dohodnúť práve preto, aby Palestínčanov pripravili o podporovateľov.

Samozrejme, nedokáže ich pripraviť o podporu od Iránu, pretože v politike Netanjahua je Irán veľkým odvekým nepriateľom, čo je dosť absurdné, no v politike sa to objavuje na rétorickej úrovni a platí to aj opačne: Izrael je tiež veľkým nepriateľom Iránu.

Arabské štáty na určitej úrovni naozaj podporujú Palestínčanov, ani nie samotné režimy, ale skôr obyčajní ľudia. Napríklad je veľký rozdiel medzi saudským vedením a saudskými ľuďmi. V Saudskej Arábii nikdy neboli parlamentné voľby, vedenie nemá splnomocnenie od ľudí. Saudská Arábia je absolútna monarchia, vedenie by sa mohlo s Netanjahuom dohodnúť za určité politické a hospodárske výhody, z veľkej časti na úkor Palestínčanov.

Toto úsilie dobre demonštrovalo, keď mal približne desať dní pred vypuknutím konfliktu premiér Netanjahu prejav v OSN a ukázal mapu nového Blízkeho východu. Bol na nej Izrael s obsadenými územiami, s pásmom Gazy a so Západným brehom ako jednotnou krajinou, no bez Palestínčanov a všetky arabské krajiny naokolo boli spojencami Izraela.

Bola táto predstava veľmi odtrhnutá od reality?

Je to ilúzia, nie je žiadna šanca, aby bol Izrael novým centrom Blízkeho východu a aby boli všetky arabské krajiny jeho priateľmi. Je to absurdná predstava a považujem za veľmi vážnu chybu, že Netanjahu sa ženie za takýmito ilúziami.

Politický smer, ktorý predstavuje Netanjahu, a izraelskí radikáli ešte vo väčšej miere žili v akejsi vymyslenej iluzórnej bubline, čo sa pokúšali ľuďom podať ako realitu. Verejná mienka v Izraeli sa však nenechala pomýliť, pretože v uliciach boli davy izraelských Židov, ktorí demonštrovali proti vláde a politike Netanjahua.

Ak človek naháňa ilúzie, zvyčajne sa to končí katastrofou, dejiny to viackrát potvrdili a presne k tomu došlo aj v Izraeli. Netanjahu, jeho vláda a spojenci nesledovali udalosti dostatočne.

Čo si nevšímali?

Nikto sa napríklad nestaral o to, že len čo prišla Netanjahuova vláda k moci, na Západnom brehu sa znásobili útoky na Palestínčanov zo strany izraelských osadníkov. Ak by sa namiesto naháňania za svojimi iluzórnymi predstavami starali o to, čo sa naozaj deje, a pokúsili by sa to nejakým spôsobom vyriešiť, možno by venovali pozornosť aj udalostiam, ktoré vnímala izraelská rozviedka.

Politici s rozhodujúcou právomocou však nebrali do úvahy názor odborníkov na bezpečnostnú politiku. Od viacerých opozičných politikov aj izraelských novín vieme, že vedúcich spravodajskej služby prakticky ani nepustili na zasadnutia izraelskej vlády, hoci v minulosti to bývalo zvykom.

Politici sa hnali za vlastnými ilúziami a stavali sa k tomu tak, že ak bude ďalší konflikt, tak prosto bude, no neuvedomovali si, nakoľko vážna je situácia, hoci varovné slová vyslal Izraelu aj Egypt.

Aj reakcia Izraela na vzniknutú situáciu bola veľmi pomalá vzhľadom na to, ako zvykol reagovať. Dôvodom bolo, že sa nepriniesli politické rozhodnutia.

Keď Hamas napadol Izrael, zabíjal a unášal civilistov, jedným z prvých rozhodnutí Netanjahua nebolo to, aby armáda vyrazila, aby sa začala mobilizácia, ale aby sa zakázali demonštrácie proti nemu. Je veľmi zvláštna predstava, že keď dôjde k takejto katastrofálnej udalosti, prvou myšlienkou lídra krajiny nie je takúto situáciu vyriešiť, ale riešiť vlastné problémy. Žiaľ, toto je podstata populistickej politiky.

Čo presne je Hamas a aký je jeho cieľ?

Hamas, celým menom Islamské hnutie odporu, je islamistická a nacionalistická organizácia. Má politické aj vojenské krídla, vojenské krídla sa nazývajú brigády al-Kasám, ktoré sú zodpovedné za útok.

Ich ciele sa počas uplynulých rokov viackrát zmenili. Hamas vznikol z hnutia Moslimské bratstvo v roku 1987, v stanovách, ktoré vtedy vydali, bolo uvedené, že Izrael chcú vymazať z povrchu zeme a od rieky Jordán po Stredozemné more vznikne Palestína, v ktorej budú zohrávať dôležitú úlohu prostredníctvom náboženského a politického vedenia. V roku 2017 zmenili stanovy, v podstate spravili kompromis, pretože ich cieľom už nebola eliminácia Izraela, ale vznik Palestínskeho štátu v rámci hraníc z roku 1967, teda v Pásme Gazy a v Predjordánsku (Západný breh, pozn. red.), ktoré pred rokom 1967 ešte neboli obsadené Izraelom.

Izrael, samozrejme, ani naďalej nemajú v obľube, nenazývajú ho menom, v nových stanovách sa naň odvolávajú ako na „sionistický projekt“, no už ho nechcú zničiť. Toto je veľký rozdiel, ktorí si všimlo len málo ľudí. Aj v médiách sa pravidelne spomína, že Hamas chce zničiť Izrael, hoci práve toto teraz nie je ich cieľom.

Mimochodom, Hamas nevykonáva len vojenské akcie. Na jednej strane je to politické hnutie, ktoré v roku 2006 vyhralo jediné parlamentné voľby v Palestíne, lenže parlament potom nikdy nezasadol a ďalšie voľby sa nekonali.

Jeho popularita pramení v tom, že z veľkej časti vykonáva medzi Palestínčanmi sociálnu prácu: prevádzkuje školy, nemocnice, náboženské nadácie, snaží sa kompenzovať neexistujúcu sociálnu sieť. Palestínska samospráva nie je schopná poskytovať sociálnu starostlivosť, zabezpečiť zdravotné služby a tento priestor sa snaží vyplniť Hamas, z čoho pochádza aj jeho podpora.

Samozrejme, mnohí vnímajú pozitívne aj vojenské akcie, Hamas je však oveľa komplexnejšia organizácia ako povedzme teroristická organizácia, hoci ju za ňu považujú v Európskej únii, v Spojených štátoch a na iných miestach.

Označenie teroristická organizácia však nemusí byť večné. Pred mierovým procesom v Osle, v 80. rokoch a na začiatku 90. rokov, bol teroristickou organizáciou aj Fatah, Hnutie za palestínske národné oslobodenie pod vedením Jásira Arafáta.

Tieto organizácie vykonali a vykonávajú teroristické akcie, no terorizmus je prakticky stratégia. Existuje islamský terorizmus, komunistický terorizmus, biely teror, červený teror a dokonca aj niektoré štáty využívajú teror na zastrašenie svojho obyvateľstva.

Je to oveľa komplikovanejší systém vzťahov a ani o Hamase nemožno povedať, že ide o malú radikálnu skupinu, pretože je to dosť veľké hnutie, ktoré sa venuje politickým, vojenským a v podstate aj sociálnym záležitostiam. A je súčasťou palestínskej spoločnosti. Človek ich nemusí mať rád, no jednoducho s nimi musí rátať.

Spomínali ste, že cieľom Hamasu už nie je zničiť Izrael, mimoriadne brutálny útok však nesvedčí o ochote pristúpiť na kompromis a Hamas ním vo veľkej miere potvrdil aj svoje označenie za teroristickú organizáciu.

Hamas je radikálna organizácia, ale pozostáva z ľudí, ktorí rozmýšľajú. Reálne ciele sa v obrovských citových prejavoch, ktoré tento konflikt obkolesujú zo strany všetkých účastníkov, minimalizujú. Izraelský veľvyslanec pri OSN vyhlásil, že nestranný názor nemá svoje miesto, niekto stojí buď na jednej, alebo na druhej strane. Podľa mňa je to dosť radikálne vyjadrenie, no naozaj sa k tomuto konfliktu takto stavajú takmer všetci.

Hlavným cieľom Hamasu bolo získať rukojemníkov, ktorých môže potom vymeniť na Palestínčanov uväznených vo väzeniach v Izraeli, samozrejme, ide hlavne o aktivistov Hamasu. Má to aj svoj precedens: izraelského vojaka Gilada Šalita, ktorého zajali ešte v roku 2006 a vo väzení strávil päť rokov, vymenili za tisíc aktivistov Hamasu.

Medzi nimi bol aj Jahjá Sinvár, ktorý je jedným z vodcov terajšej akcie. Reálnym politickým cieľom Hamasu v tejto akcii je teda výmena zajatcov a nie eliminácia Izraela, na čo, samozrejme, nemá žiadnu šancu. No zato, že to nie je jeho prvoradým cieľom, ešte nebude s Izraelom zadobre, naďalej ho berie ako nepriateľa. Implicitne však jeho existenciu uznáva s tým, že si už nenárokuje celé územie Palestíny podľa Britského mandátu, ale len jej časť.

Môžeme to z ich strany brať za vážnu zmenu?

Nie je to natoľko radikálna zmena. Oni ani naďalej nechcú mierový proces, vytýčili si len reálnejšie ciele: Pásmo Gazy bolo do určitej miery už ich a o Predjordánsku si mysleli, že im bude časom patriť tiež.

V posledných rokoch však vidíme, že izraelských osadníkov je čoraz viac. Na Západnom brehu Jordánu žije už takmer 700-tisíc osadníkov, len vo východnom Jeruzaleme je to 225-tisíc, čo je podľa medzinárodného práva nelegálne. Tento rok bolo viacero izraelských útokov na mešitu al-Aksá, Izrael teda porušil status quo, ktorý sa vzťahuje na posvätné miesta v Jeruzaleme.

Toto sa pomaličky nazbieralo a Hamas napokon primalo, aby naplánoval a zrealizoval tento útok. Ktorý bol, samozrejme, brutálny a naozaj všetkých veľmi prekvapil, predtým však všetci považovali Hamas a vo všeobecnosti aj Palestínčanov za vzduch. To čo sa stalo, je veľmi brutálne a veľmi radikálne, ale teraz už o nich hovoria všetci.

Izraelské odvetné kroky však môžu znamenať aj koniec Hamasu, teda aspoň mnohí považujú útok Hamasu na Izrael za samovražednú akciu.

Izraelská vláda by chcela, aby tomu ľudia verili, no aj na príklade Islamského štátu vidíme, že takúto organizáciu nemožno zneškodniť vojenskými nástrojmi. Islamský štát ešte stále existuje – napriek tomu, že vojensky ho z Blízkeho východu úplne zmietli.

Ak by však aj nastal tretí scenár, o ktorom sme hovorili, a z Pásma Gazy by všetkých vysídlili na Sinajský polostrov, lídrov Hamasu a väčšinu aktivistov by zabili – čo je, mimochodom, nemožné –, lídri Hamasu sú aj v Katare, Libanone či Sýrii. Hamas je skôr akási predstava než organizácia.

S islamistickým odporom sa stotožňuje veľmi veľa Palestínčanov, aj takí, ktorí nie sú príslušníkmi Hamasu. Existuje dokonca pol tucta ďalších islamistických organizácií a stále vznikajú nové.

Takáto organizácia sa teda vojensky nedá zničiť. Iným spôsobom áno?

Hamas by sa dal zničiť len tak, ak by sme odstránili dôvody jeho existencie. Darmo je snaha vojensky zničiť infraštruktúru Hamasu, všetko sa dá znovu vybudovať a na miesta starých lídrov prichádzajú noví ľudia.

Malo by sa spraviť to, čo sa už začalo v 90. rokoch, keď sa začal mierový proces v Osle, ktorý viedol k úplnej marginalizácii Hamasu. Organizácia v polovici 90. rokov robila bombové atentáty preto, aby si zachovala identitu a politickú oprávnenosť.

Pre Hamas je mierový proces tým najhorším, čo sa môže stať, a súčasná konfrontácia je pre nich to najlepšie. Nech ich už Izrael vojensky zneškodní akokoľvek, z dlhodobého hľadiska to v skutočnosti nezaváži.

Prečo sa v 90. rokoch mohol začať mierový proces?

Ak sa v minulosti dal niekto do reči zo strany Izraela s Fatahom alebo Arafátom, v Izraeli mohol putovať do väzenia. No predsa sa našli ľudia – hlavne intelektuáli –, ktorí boli ochotní sadnúť si a rokovať, a to sa aj stalo v Osle v Nórsku, ktoré nie je veľmocou.

Rokovania prebiehali v troch kolách: v prvom kole si spolu sadli intelektuáli na oboch stranách, ktorí sa spolu už aj tak rozprávali, Palestínčania a Izraelčania. Keď sa oni dohodli na základných veciach, v druhom kole rokovali politici, ktorí neboli čelní predstavitelia, a odborníci v rámci politiky. A až v treťom kole si spolu sadli izraelský premiér Jicchak Rabin a Jásir Arafát. Dohodu podpísali oni, respektíve Šimon Peres.

Arafát a Rabin boli obaja veteráni viacerých vojen. Celý svoj život obetovali tomu, že sa pokúšali tento konflikt vyriešiť vojensky, a na starobu zistili, že to asi predsa nebude fungovať.

Oni boli prví, ktorí boli schopní prelomiť diabolský kruh násilia, ktorý obkolesuje tento konflikt, a sadli si spolu rokovať. Nedohodli sa na tom, čo presne bude, ale na tom, že si potom spolu ešte sadnú a budú rokovať o konkrétnych veciach. No v podstate sa navzájom uznali, vyjadrili vôľu vyriešiť tento konflikt za rokovacím stolom a nie zbraňami. Toto bol najpozitívnejší okamih celého konfliktu od vzniku Izraela.

Pre radikálne organizácie, ako je napríklad Hamas alebo Islamský džihád, to bol prakticky začiatok konca, a začali aj s útokmi, čo napokon viedlo k vypuknutiu druhej intifády v roku 2000.

Ako sa skončil tento mierový proces?

Pomaly upadol. V roku 1995 zabili Jicchaka Rabina, páchateľom bol, mimochodom, izraelský radikál. V roku 2004 zomrel aj Arafát, je možné, že ho otrávili. Prebiehali rokovania a pokusy, no v skutočnosti mierový proces už nikto nebral príliš vážne, po konflikte v Gaze v roku 2014 o ňom už nebola reč, každý hovoril len o tom, kto bude s kým konfrontovaný.

Plán pre Blízky východ amerického prezidenta Donalda Trumpa bol taktiež plánom, ktorý naháňal ilúzie, prakticky nemal žiadne reálne základy a ani ho nebolo možné brať vážne, preto by som ho ani nepovažoval za súčasť mierového procesu. Mierový proces sa skončil prakticky pred desiatimi rokmi. A ak ľudia nerokujú, tak po sebe strieľajú, čo vidíme teraz.

Veľakrát sa spomína aj dvojštátne riešene, o ktoré sa usiluje Európska únia. Čo je jeho podstatou a čo bráni v jeho realizácii?

Dvojštátne riešenie sa objavilo práve počas mierového procesu v Osle. Keď Izrael uznal právo Palestínčanov na založenie štátu a Palestínčania – palestínska samospráva a Fatah, nie Hamas a Islamský džihád – ho Izraelčanom uznali tiež.

Vtedy to bola celkom reálna predstava. Pretože vtedy nebola v Predjordánsku ešte ani desatina izraelských osád, ktoré sú tam teraz. Izraelskí osadníci boli v Gaze, no po roku 2000, keď bol premiérom Ariel Šaron, ich odtiaľ vysídlili. Šaronov predchodca Ehud Barak sa stiahol z južného Libanonu. Začal sa proces, ktorý by umožnil založenie dvoch štátov. Hovoriť dnes o dvoch štátoch je však tiež iluzórne.

Čo sa stalo od deväťdesiatych rokov?

Izrael odvtedy prakticky anektoval východný Jeruzalem a údolie rieky Jordán a teraz sa nastolilo, že by anektoval celý Západný breh Jordánu a celé pásmo Gazy.

Izraelské osady sú prepojené s izraelskými územiami, bola postavená tzv. bezpečnostná bariéra, ktorá oddeľuje Izraelčanov a Palestínčanov, palestínske mestá sú v podstate malé ostrovy v tomto izraelskom mori. Ak by sa palestínske osady osamostatnili, najväčšou výzvou by bolo dostať sa z jednej do druhej. A pritom by nebolo možné, aby človek neprešiel cez izraelské územie.

Natoľko rozdelené územia sa nedajú zorganizovať do jedného štátu, bolo by nemožné uskutočniť to. Každý štát má vojsko, územnú suverenitu, čo by bolo z palestínskeho hľadiska nerealizovateľné.

Všetko sa to dalo vyriešiť v 90. rokoch, no izraelské osady odvtedy napredovali obrovským tempom, hlavne v uplynulých rokoch, keď získali krajne pravicoví izraelskí politici rozhodovaciu právomoc.

Mnohí už približne 10 – 15 rokov hovoria o tom, že tu o dvoch štátoch ani nemôže byť reč, pretože sa to jednoducho nedá zrealizovať, a radšej by sa mal založiť spoločný demokratický štát.

A to je reálne?

Je to veľmi kontroverzný návrh na riešenie, čo by znamenalo, že by nebol ani židovský, ani palestínsky štát.

Hlavným naratívom Izraela je teraz to, že ide o židovský štát. Ak sa pozrieme na národnostné zloženie, na izraelských územiach, ak nerátame okupované územia, tvoria Palestínčania 17 percent obyvateľstva. Ak k tomu pridáme aj okupované územia, pomer Židov a Palestínčanov je približne pol na pol, teda 7 a 7 miliónov ľudí.

Ak si predstavíme spoločný štát, politická scéna by musela vyzerať úplne inak. Skoro všetci súčasní politici by mohli ísť do dôchodku, pretože ak by vznikol takýto štát, ľudia by sa rozhodovali na základe úplne iných kritérií.

Samozrejme, je to veľmi málo reálne. Túto predstavu podporujú na palestínskej, ako aj izraelskej strane trpasličie menšiny, vo všeobecnosti intelektuáli, veľké politické strany však ani na jednej strane nie.

Minulý týždeň odcestovala delegácia Hamasu do Moskvy. Čo vieme o tom, do akej miery má Rusko prsty v súčasnom dianí?

Hamas využije na získanie spojencov všetky možnosti. Rusi sa do tohto terajšieho izraelsko-palestínskeho konfliktu dostávajú zvláštnym spôsobom. Pred dvoma-troma rokmi stáli silno na strane Izraela, prezident Putin mal s izraelským vedením dobré vzťahy. Toto sa z mnohých hľadísk zmenilo, no nemyslím si, že by Rusi zohrávali v tomto konflikte nejakú rozhodujúcu úlohu.

Za čias Sovietskeho zväzu podporovali Rusi palestínske ľavicové, marxistické organizácie, dokonca aj my sme robili výcvik pre palestínskych bojovníkov na vojenskej akadémii v Brne a inde. Východný blok bol na strane Palestíny a táto nostalgia v ľuďoch ešte stále pretrváva.

Rusi majú právo veta v Bezpečnostnej rade OSN, tam zaváži, na ktorú stranu sa postavia. Rozhodujúcu úlohu však jednoznačne zohrávajú Spojené štáty. Bez ich súhlasu by Izrael nemohol spraviť všetko to, čo robí teraz v Gaze. Takisto dôležitejšiu úlohu než Rusko môžu zohrávať krajiny v regióne, Egypt, Katar alebo hoci aj Turecko.

Ako sa tieto krajiny stavajú ku konfliktu?

Už teraz dosiahli všeličo, Hamas napríklad prepustil niekoľkých zajatcov ako výsledok angažovania sa Kataru. Každý sa však pokúša z tohto celého konfliktu profitovať. Ani americký prezident nepodporuje Izrael preto, lebo by mu jeho osud tak ležal na srdci. Samozrejme, na určitej úrovni to tak je, no pomaly sa blížia americké voľby a v kruhu Američanov má Izrael veľkú podporu.

Ani nie natoľko zo strany amerických Židov, ako si to všetci myslia, ale zo strany evanjelických kresťanov, ktorí si z náboženského presvedčenia myslia, že Izrael musí existovať, pretože je potrebný na druhý príchod Ježiša. Oni sú v podstate kresťanskí fundamentalisti a je ich dosť na to, aby v Spojených štátoch predstavovali serióznu volebnú silu.

Egypt sa pokúša dosiahnuť, aby Palestínčanov nepresídlili na Sinajský polostrov, pretože potom by na Izrael útočili odtiaľ a Egypťania by mali z toho iba problémy.

V tomto konflikte je každý sebecký a to nemá dobrý vplyv na to, aby zainteresované strany našli riešenie. A výsledkom je, že izraelské a palestínske obyvateľstvo trpí.

Vráťme sa k Rusku: vznikli aj teórie, že tento konflikt im prišiel vhod, pretože odvádza pozornosť Západu a to bude v prospech Ruska na Ukrajine.

Je jasné, že ak tu máme konflikty, svet im venuje pozornosť, a pritom nedáva pozor na reálnejšie problémy. Na to, že izraelské hospodárstvo je na tom už roky veľmi zle. Kým sa hádame o tomto konflikte, nezaoberáme sa napríklad tým, v akom zlom stave je školstvo a zdravotníctvo vo východnej Európe.

Tento konflikt odvádza pozornosť od mnohých vecí. Nemyslím si, že Rusi by boli takí veľkí hráči, že by to celé naplánovali. Jasné, že by z toho chceli ťažiť, rozdelenosť a protichodné názory oslabujú aj Európsku úniu. Videli sme, ako najprv zakázali demonštrácie za Palestínčanov, potom ich povolili. Najskôr bezpodmienečne podporujú Izrael, potom povedia, že by sa mali dodržiavať aj humanitárne hľadiská. Nemyslím si však, že by to bola súčasť vopred naplánovaného politického procesu.

Mnohí sa obávajú, že tento konflikt bude eskalovať. Aká je na to šanca a aké sú možné dôsledky?

Každý očakával, že Hizballáh, Irán a iní sa zapoja do konfliktu s plným nasadením, k tomu však nedošlo, hoci libanonský predstaviteľ Hamasu vyzval Hizballáh a iných, že Hamas si praje, aby sa do boja zapojili aktívnejšie. To sa však nestalo.

To, čo sa teraz deje na izraelsko-libanonskej hranici, že tam a späť prelietavajú tri-štyri rakety, nie je skutočné eskalovanie. A práve toto dáva okrem iného aj mne akúsi nádej v beznádejnej situácii, že nie je skutočným záujmom miestnych arabských lídrov, aby sa tento konflikt rozšíril.

Toto je možno v záujme len Benjamina Netanjahua. Preňho je táto vojna záchranným kolesom. Samozrejme, je to veľmi cynický populistický prístup, neznamená to však, že by nebol politikom-profíkom, ktorým aj naozaj je.

Do niečoho takého sa však nechce pustiť ani Irán, ani Hizballáh. Samozrejme, aj ony rady využívajú Palestínčanov na úrovni politickej propagandy, finančne podporujú Hamas, no v skutočnosti nepodniknú žiadny konkrétny politický alebo vojenský krok.

Hizballáh, ktorý je naozaj spojencom Iránu a predĺženou rukou Libanonu, sa k situácii stavia veľmi umiernene v porovnaní s tým, aké má kapacity. Hizballáh je desať-pätnásťnásobne vojensky silnejší než Hamas. Ak by chceli, Izraelu by dokázali spôsobiť vážne problémy, ako to ukázali aj počas konfliktu v roku 2006. Teraz však zatiaľ ostávajú v zálohe.

V oblasti nechce nikto skočiť hlavičku do tohto konfliktu. Aj v Turecku boli obrovské demonštrácie, aj prezident Erdogan uistil Palestínčanov o podpore na úrovni politickej rétoriky, no nemyslím si, že turecká armáda by sa vydala na Izrael.

Podľa mňa existuje šanca, že tento konflikt ostane v Gaze alebo nanajvýš v Predjordánsku. Toto nie je dobré pre miestnych obyvateľov, ale je to lepšie pre svet a pre oblasť.

Konflikt na Blízkom východe spracúva viacero filmov. Mohli by ste nám odporučiť tie, ktoré priemernému obyvateľovi strednej Európy približujú každodenný život konfliktu?

Film Hanyho Abu-Assada, palestínskeho kresťanského režiséra z Nazaretu s názvom Raj hneď teraz je o palestínskych samovražedných atentátnikoch a veľmi dobre ukazuje, ako to funguje na úrovni ľudí. Elia Suleiman je taktiež palestínsky režisér, pre jeho diela je charakteristický zvláštny absurdný humor a viacero jeho filmov sa venuje práve spracovaniu konfliktu.

Medzi hollywoodskymi filmami je ťažké nájsť nejaký hodnoverný. Pavučina lží je dosť dobrý, hoci sa odohráva v Iraku a zobrazuje, ako funguje americká tajná služba na Blízkom východe.

Existuje veľmi dobrý dvojaký príklad: film Omar spomínaného Hanyho Abu-Assada je o mladom Palestínčanovi, ktorého zverbuje izraelská tajná služba. Rovnaký príbeh rozpráva aj film izraelského režiséra Yuvala Adlera s názvom Betlehem, rozdiel medzi týmito dvoma filmami je v podstate ten, že v izraelskej verzii vo väzení palestínskych zajatcov nemučia, v palestínskej verzii áno. Dokonca som sa rozprával s odborníkom na tajné služby pre film Betlehem a povedal mi, že tajného agenta hrá vo filme človek, ktorý je ním aj v skutočnosti; ide o izraelského tajného agenta, ktorý hovorí po arabsky.

O takýchto izraelských tajných agentoch je aj úspešný seriál na Netflixe s názvom Fauda. Čo si o ňom myslíte? 

Fauda je propagandistický seriál, hovorí to dokonca aj veľa Izraelčanov. Veci takto nefungujú. Fauda zobrazuje, ako by chceli Izraelčania vidieť fungovanie ich tajnej služby. Ak sme už pri seriáloch, odporúčam seriál Naši chlapci, ktorý je o tom, že na oboch stranách sa kradnú a zabíjajú deti a rodičia sa pokúšajú túto tragédiu spracovať. Tento seriál zobrazuje palestínsko-izraelský konflikt oveľa dôveryhodnejšie ako Fauda.