Katarína Zagorski
Dve dôležité divadlá v Bratislave odohrali pár dní po sebe premiéry s vtáčou tematikou. V oboch tituloch tieto živočíšne druhy predstavujú metaforu, aj keď množstvo na ňu použitých materiálnych a ľudských kapacít či plocha javiska by nemohli byť odlišnejšie.
Tie parametre však v umení nie sú rozhodujúce, ak v ňom ešte o niečo ide.
Krásne na pohľad
Po neuveriteľných 32 rokoch, čo naša prvá scéna uvádzala Labutie jazero choreografa Rafaela Avnikjana, prišiel Balet SND s novým naštudovaním. Ak sa to teda o verzii Rudolfa Nurejeva dá povedať, pretože slávny tanečník a choreograf ju pripravil s viedenským súborom ešte v 60. rokoch minulého storočia, krátko po úteku z vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Guinnessova kniha rekordov hovorí o 89 vyvolaniach na scénu pri ďakovačke po premiére, kde sám Nurejev tancoval princa Siegfrieda a labuťou partnerkou mu bola legendárna primabalerina assoluta Margot Fonteyn. Dvojrolu Odetty/Odílie v tejto verzii vo Viedenskej štátnej opere ešte nedávno tancovala súčasná riaditeľka Baletu SND Nina Poláková a aj vďaka tomu sa jej podarilo získať licenciu na uvedenie diela.
Je to ťažká výzva. V tejto verzii sa totiž hrá Labutie jazero nielen vo Viedni, ale aj v Paríži a v La Scale. Nina Poláková zobrala naštudovanie na seba a poňala to na úrovni, čo dokazuje výkon hlavných aj vedľajších postáv, honosná výprava, nové spracovanie Čajkovského hudby dirigentom Adamom Sedlickým (sú tam doplnené časti, celok znie skvele a inak, ako sme zvyknutí) a celková kondícia baletného súboru. Na javisku účinkujú všetci tanečníci plus výber bratislavského konzervatória. Ako omámené hviezdnym pozadím titulu, všetky zložky produkcie sa vypli k výkonu a dvetisíc metrov tylu nepadlo len tak za nič. Na pohľad krása, dizajn kostýmov a scény Španiela Jordiho Roiga zhmotnili umelecko-dekoračné dielne SND pod Petrom Čaneckým. Po prvej premiére by sa teda dalo povedať, že misia bola splnená.
Ale zopár drobností zostáva trčať nad vodnou hladinou tohto jazera. Pri nej sa odohráva ikonické druhé a štvrté dejstvo. Schody v pozadí a nádherné stĺpy kráľovského paláca nás nechávajú stále akoby niekde v jeho vnútri, nedokážeme sa úplne preniesť do sveta labutí. Nepomáha ani svetlosivý baletizol, tá farba síce dáva vizuálu súčasný nádych, ale pripomína klzisko. Keď pribiehajú labute, a to doslova, lebo choreografia je dynamická, behov a skokov je v nej veľmi veľa, nevyniknú v priestore tak, ako by mohli, keby bol podklad tmavší. Kresba ich pohybu po javisku tým stráca hĺbku.
Podľa citátu Nurejeva v bulletine „hlavnou postavou je princ, nie labuť, ona je len jeho odrazom“. Pridal mu variácie, ale tento princ láske neverí. Viačeslav Kruť, od marca prvý sólista SND, je famózny tanečník, má prirodzený dramatický a navyše súčasný cool prejav, mladíka nezainteresovaného do výberu nevesty na bále hrá skvelo. Nie je asi jeho chyba, že mu to trochu ostane aj pri osudovom stretnutí s labuťou, čo však jemne komplikuje situáciu, lebo Olge Chelpanovej, dokonalému stvárneniu labutej princeznej, potom v jej postave zakliateho symbolu lásky chýba zmysel a ich vzplanutiu, sľubu vernosti a zrade zase chýba sila a emócia.
Darmo budú všetky variácie prenesené z Viedne technicky klapať ako švajčiarske hodinky, chýba choreograf, ktorý by strojček na chvíľu zastavil, vdýchol mu dušu a v záujme toho možno aj niekde z materiálu vypustil. Veď je to rozprávka, tri a pol hodiny v divadle stojí za to len kvôli láske, za ktorú sa oplatí bojovať, či už to vyjde, alebo nie, ako dobre vedel predošlý inscenátor Avnikjan, ktorý vážil každé gesto, aby krehké čaro labutej metafory nenarušil.
A keď už je reč o hĺbke
Čaro sprevádza toto dielo vo všetkých úpravách a verziách, miernych či radikálnych, už od jeho vzniku v roku 1877 vďaka Čajkovského neskutočne krásnej dramatickej kompozícii a parádnemu libretu. Nurejev z neho takisto vychádzal, z preslávenej ruskej verzie Petipu a Ivanova a z ďalších inscenátorov, teda z ruskej aj zo západnej baletnej školy. Hoci on sám bol symbolom odporu proti totalite, mohol to byť odkaz, že v balete je symbióza Ruska a Západu možná. Aj keď realita nasvedčuje opaku.
Práve načasovanie premiéry tohto titulu v roku 2023 je to, čo škrípe. Nurejev aj Čajkovskij môžu patriť celému svetu, ale Labutie jazero vždy bolo výstavným kusom ruského umenia a nástrojom ruskej propagandy. To vedia Pussy Riot a po ňom pomenovanou skladbou sa propagande vysmievajú; Ukrajinci, ktorí ho teraz doma určite uvádzať nebudú; aj Rusi, ktorým ho púšťali v telke, keď išlo politicky do tuhého, ako nám komunisti Angeliku. Premiérovať ho teraz bez akéhokoľvek posunu a ako keby sa u susedov nechumelilo? Vedenie baletu išlo s klapkami na očiach po overenej kvalite a má ju, ako aj záverečné ovácie v stoji a určite veľa vypredaných repríz.
Na premiére bola nová ministerka kultúry Martina Šimkovičová, možno ona zase dokáže vysvetliť Andrejovi Dankovi, že tí zahraniční tanečníci tu latku držia pekne vysoko. Misia splnená. Ale Balet SND tiež mohol chytiť ten titul za pačesy a namočiť ho do ľadovej vody súčasnosti. Posunúť jeho vnímanie. Dať robotu niekomu, kto doň dostane kus toho, čím žijeme.
Zaujímavo v tejto verzii vyznieva zlý čarodejník Rothbart alias Andrej Szabo. V nádhernom kostýme maske ovláda javisko aj labute a spôsobom, akým v závere hýbe Odettou, dá každému pocítiť, čo je moc. V príbehu vyhráva, ona zostáva navždy zakliata a Siegfried sa topí v jazere. Na veľa ďalších sezón, kým niekto nedostane možnosť poňať Labutie jazero nanovo ako riadnu „work in progress“, akou každé živé klasické dielo je.
Nauč sa režírovať, chruňo
O tri svetelné roky rozpočtových rozdielov sa témou moci zaoberá v novinke ešte jeden divadelný kolektív. Divadlo Stoka dlho pôsobilo na Pribinovej ulici ešte pred SND aj ako kultová scéna pre stretnutia, koncerty, súčasný tanec a iné formy. Pred sedemnástimi rokmi im budovu zbúrali, aby sa tam mohla postaviť Eurovea. Viackrát sa sťahovali, momentálne hrajú v budove Ymcy na Šancovej. Zakladateľom a riaditeľom Stoky je Blaho Uhlár, ikona slovenského nezávislého divadla; a najnovšou premiérou Škovránok, vytvorený – ako už tradične – metódou kolektívnej tvorby.
Nedávno Stoka od Fondu na podporu umenia (FPU) žiadala grant na vznik dvoch nových inscenácií a dostala dotáciu vo výške 0 eur. Konkrétne vysvetlenie bolo, že „odborná komisia odporúča žiadosť nepodporiť vzhľadom na nejasne definovaný dramaturgický a inscenačný zámer“.
Práve nejasne definovaný zámer však toto divadlo preslávil. Na vlastnej scéne aj pri hosťovaniach po Slovensku, Európe a v USA je umeleckou značkou s prestížou, o akej sa mnohým zo subjektov podporených FPU môže len snívať. Uchádzať sa o podporu však Stoka musí rovnako ako ony. V čase, keď sa osobnosti našej súčasnej nezávislej aj oficiálnej kultúry len hľadali, Blaho Uhlár už mal svoju poetiku jasne definovanú, vyrástli na nej generácie umelcov a rozhľadených slobodných ľudí, píšu sa o nej knihy. FPU mohol byť hrdý, že môže pripojiť svoje logo pod také divadlo. Ale našťastie existujú aj iní podporovatelia, takže Škovránok nakoniec priletel.
Keď človek po hodine a štvrť vychádza z divadla na prvom poschodí Ymcy, na poslednú premiéru to nevyzerá. Z iného miesta budovy sem jemne preniká zvuk rockového koncertu, vo foyer je veselo a plno. Z aktuálneho ansámblu hercov sú obsadení Michaela Fech, Martin Kollár a Peter Tilajčík, po dlhom čase sa predstavuje aj skvostný Jozef Chmel, ešte z pôvodnej zostavy na Pribinovej. Hrajú naplno, na výbornú muziku Lucie Piussi, vo výtvarnom riešení Miriam Struhárovej. Režisér Uhlár je zároveň aj osvetľovač.
Javisko je pokryté kahančekmi a hrobovými kvetmi. Pomedzi to sa prepletajú, potácajú, poletujú a pospevujú herecké výstupy v štýle „kritika nás robí lepšími“, „prečo chodia diváci do divadla“, „vykopal som Gotta“ či „absencia fastfoodu s tradičným slovenským jedlom, keď ide človek neskoro v noci z krčmy“ a podobne existenciálnymi témami, s postavami v originálne poňatých folklórnych kostýmoch. Asi ako odpoveď na to, že by v Stoke už konečne mali robiť to pravé, ľudové umenie.
No a pravé ľudové umenie to je! Keď sa na tých výstupoch prestanete rehotať, uvedomíte si metafyzicky hlboké texty vyvierajúce z nás ľudí. Len to nestihnete, lebo smiech nastúpi vždy prvý, on je to uvedomenie, také inštinktívne. Proste pravé divadlo. To, čo riešite každý deň, ale nemáte čas, nechcete alebo hanbíte sa tým zaoberať, tu teraz stojí pred vami, v kostýme, v replike. Je to smiešne a brutálne, no niekto to musí povedať. Jemnocitné povahy v hľadisku by asi prijali aj menej explicitne, len to by už nebolo ono. Tu cenzúra neplatí.
A ešte niečo o vlastných víziách
Je to 50. premiéra a sezóna s číslom 34, Blaho Uhlár to robí takto a náš/svoj svet monitoruje divadlom od Nežnej revolúcie doteraz zásadne bez servítky. Napriek tomu a vďaka tomu visí s divadlom stále niekde nad priepasťou, čo je pozoruhodné miesto na prácu. Kritiku svojej metódy členmi odbornej grantovej komisie si vlastnými slovami prekladá „nauč sa režírovať, chruňo“.
A prečo Škovránok? Inšpiráciou bola detská skladba vo francúzštine (Alouette), kde sa postupne vymenúva, ktoré všetky časti tela škovránkovi ošklbú. Takže opäť iná a stále tá istá stokárska pesnička o boji jednotlivca s mocou, malého s veľkým.
Na tejto premiére sa nová ministerka kultúry nezúčastnila, aj keď by bola práve potrebná, aby zo svojej pozície kukla na potreby tej nemalej časti slovenského divadla, ktorá nie je v jej zriaďovateľskej pôsobnosti, a nejako pomohla, napríklad urýchlila zákon o sponzoringu v kultúre alebo niečo šikovnejšie z jej vlastnej vízie. Lebo my chápeme, že labute, ak ich chceme mať, musia byť v Národnom, inak nemajú podmienky na život. Ale v záujme zachovania biodiverzity existujúcich divadelných druhov na Slovensku potrebujeme aj škovránky. Kto by tu inak vítal deň svojím spevom.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
