Vlastenectvo zdravých nemocných

Tento text vzniká v predvečer avizovaného zverejnenia programového vyhlásenia štvrtej vlády Roberta Fica. Z predbežnej komunikácie o tomto určujúcom dokumente nastupujúcej vládnej koalície prenikol na verejnosť zámer venovať sa zdravému vlastenectvu ako jednej z priorít tejto mocenskej garnitúry. V nasledujúcich odsekoch sa pokúsime toto vskutku pozoruhodné slovné spojenie použiť v praxi. Zatiaľ len interpretačnej, ale ani tu za výsledok neručíme.

Vlastenectvo je pojem, ktorý v moderných dejinách Slovenska až doteraz používali tí, ktorí sa z rôznych dobrých dôvodov snažili vyhnúť pojmu nacionalizmus. Pritom ešte aj druhá vlna národných buditeľov s pojmom nacionalizmus mávala ako s najvyššou hodnotou konštituovania slovenského politického národa. Potom však prišla fašistická vojnová republika, ktorej prezident mal na štandarde vyšité heslo Za Boha a za národ!, a po obnovení Československa tento pojem úplne zdevastovali boľševici organizujúci hon na politicky nepohodlných súkmeňovcov. Pre obvinenie z buržoázneho nacionalizmu sedel vo väzení aj Gustáv Husák.

Pojem vlastenectvo uprednostňujem z viacerých dôvodov aj ja. Je z domácej lexikálnej dielne a aj napriek tomu, že je obťažkané pátosom, je v bežnej jazykovej praxi lepšie použiteľné ako také národovectvo či nebodaj húskovská svojstojnosť. Nekoroduje ani pod prívalmi sĺz sebadojímajúcich sa rodoľubov. Navyše aspoň naznačuje možnosť občianskeho rozmeru vlastenectva tak, ako je to ukotvené v Ústave SR, teda aj pre národnostné menšiny a etnické skupiny žijúce v Slovenskej republike, prosto pre všetkých občanov.

Potiaľto jazykové okienko. Nasleduje politická prax.

Podpredseda parlamentu ako jeden z prvých počinov v novej funkcii zvesí portrét riadne zvolenej prezidentky krajiny, na ústavu ktorej prisahal, že si bude ctiť jej zákony. Vzápätí na to isté miesto zavesí fotografiu človeka, ktorý s jeho vlasťou má spoločné len to, že bol nájomným žoldnierom a politickým dobrodruhom presadzujúcim totalitnú ideológiu postavenú na mixe marxizmu, maoizmu a iných ľavičiarsky ladených utópií na viacerých kontinentoch, ktorá jeho vlasť (vlasť Ľuboša Blahu) štyri desaťročia úspešne devastovala.

Predsedovi jednej z koaličných strán Andrejovi Dankovi, ktorý je však skôr riaditeľom blšieho cirkusu než skonsolidovanej vládnej strany, prekážajú kórejskí tanečníci v národnom divadle. Ja mu rozumiem. Sám som z tanečníkov frustrovaný priamo úmerne k tomu, ako mi tuhnú kolená a rastie brucho. Som však trochu zmätený, prečo si vybral práve baleťákov z Kórey. Autá v Tepličke nad Váhom vyrába kto? Detvianski žandári? Myslím, že okolo tých ľúbezných približovadiel z Považia sa Kórejcov točí podstatne viac než na doskách SND.

Robert Fico pri príležitosti uvedenia ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej do úradu vyslovil zopár útešných slov na adresu Matice slovenskej a želanie, aby ministerstvo pod jej vedením zvýšilo dôraz na pripomínanie si kráľa Svätopluka, meruôsme roky a tak ďalej. Na tejto skutočnosti je potešujúce len to, že na rozdiel od ministerky svojej vlády aspoň vedel, o čom hovorí. Aj keď nie je isté, či si v tej chvíli všimol to šidlo, čo takto vypustil z vreca von. Lebo veď jar národov v polovici 19. storočia v Uhorsku krvavo ukončili imperiálne naladené ruské vojská.

Ministerka kultúry na jednom zo svojich prvých vystúpení verejnosti oznámila, že slovenská kultúra má byť len slovenská a nemá to byť zmiešavanie iných kultúr. A potom sa jej jazyk chvíľu motal okolo etikiet. Alebo etikety? Jednoducho, hovorila o nálepkách. Ospravedlňujem sa za degradáciu jej výroku parafrázovaním, no obával som sa citovať ju. Môj učiteľ slovenčiny zo základnej školy sa ešte stále teší plnému zdraviu a nie je isté, či by takú mieru voľnosti v narábaní s jedným zo základných znakov každého národa vo svojom veku a v podaní jedného zo svojich žiakov uniesol. A sme opäť pri jazyku.

Dramatik a prozaik Jon Fosse zvýšenú afinitu voči Slovensku a slovenskej kultúre vôbec takrečeno vyženil. Je to emancipovaný Nór, a tak sa k tejto skutočnosti postavil čelom. Nielenže pripúšťa, že slovenská literatúra má svoje oprávnené miesto v kontexte svetovej literatúry, ale, a teraz dávajte pozor všetci, koho zaujíma jeden z rozmerov zdravého vlastenectva, čerstvý nositeľ Nobelovej ceny za literatúru hovorí, že pôsobivé množstvo literárnych diel bolo preložených do slovenského jazyka, čím sa svetová literatúra stáva súčasťou slovenského jazyka a slovenskej literatúry. Čo s tým urobíme, pani ministerka? Ideme páliť knihy? Čím začneme? Bibliou? Čo nám ostane? Slávy dcéra? Pre vašu informáciu – ani tá nebola napísaná po slovensky, prísne vzaté.

Jazyk nepustí. Pretože ak niekomu ktorýkoľvek z vyššie zmienených počinov pripadá ako vlastenecký čin, dostane sa do príkreho rozporu so zhodným prívlastkom zamýšľanej priority vládnej koalície, ktorá sa ujala moci naozaj razantne a po svojom. So zdravou asertivitou, dalo by sa povedať. Keby to bolo po slovensky.

Výkladový slovník slovenského jazyka ponúka tri významy prídavného mena zdravý. Prvé dva sa týkajú fyzického zdravia ako opaku choroby, bolesti, trápenia. Nechajme ich zatiaľ bokom, nech nepodľahneme pokušeniu nadinterpretácie presahujúcej intelektuálne kapacity pôvodcov slovného spojenia zdravé vlastenectvo v tomto kontexte. Lebo je všeobecným javom, že zdravý človek o zdraví bezdôvodne a sám od seba nehovorí.

Je tu ešte aj tretí význam slova zdravý: rozumný, správny, želateľný. Nech mi skúsi niekto vysvetliť, čo je rozumné, správne a želateľné na vyššie spomenutých vyhláseniach či počínaní pánov a dámy, o ktorých som doteraz hovoril. Ak ostaneme pri tom, že výkladový slovník pozná len dva významy slova rozumný: 1. spravujúci sa podľa rozumu, uplatňujúci v konaní rozum, múdry; 2. podložený rozumovou úvahou, vychádzajúci z nej; ľahko sa to vysvetľovať nebude. A nielen človeku, ktorý je sám sebe človekom len tak, ako to on vie.

Aj Robert Fico by si mal dávať pozor na to, o čom sa mu sníva, pretože ak so žoviálnosťou sebe vlastnou prehodí, že K&M sem neprišli s gender ideológiou, je smutné, že jeho bystroumu v tej chvíli unikne taký dôležitý rozmer ich vierozvestskej misie, akým je prepisovanie kultúrneho kódu celého etnika či národa, ak teda potrebujeme ostať pri osvietenskej terminológii.

Prišli, aby domáce božstvá Slovänov vyhnali a nahradili ich kultom umučeného a zbožšteného Izraelitu. Nie preto, že by sa Perún a Morena našim prapredkom zdali málo sexy. Boli to mocenské ašpirácie, ktoré priviedli Rastislava a Svätopluka k nápadu vymaniť sa spod vplyvu Východofranskej ríše a obrátiť sa na byzantského vládcu Michala. No až po tom, keď ich odmietol rímsky pápež. Je to to isté, ako keď sme sa pred dvoma desaťročiami usilovali vstúpiť do NATO a EÚ. Len s opačným vektorom, lebo východného vplyvu sme po desaťročiach boľševickej totality mali nielenže dosť, ale zreteľne sme videli, že nás aj ožobračuje.

A ešte jedna drobnosť – podľa dôveryhodných historických prameňov sám Svätopluk dával prednosť bohoslužbám v latinčine a bol to on, kto na svojom dvore podporoval biskupa Vichinga. A ten, ako vieme, Metodových žiakov aj s ich staroslovienčinou vyhnal nielen z nitrianskych kostolov, ale z celej ríše. A tak mali latinské bohoslužby na našom území monopol prakticky až do obdobia reformácie, pán premiér.

Takže summa summarum – gender ideológiu sem K&M nepriniesli, no na svoju dobu bola ich misia kultúrnym importom ako vyšitá. Povedané dnešným slovníkom, bolo to, čo urobili Perúnovým a Moreniným kňazom a kňažkám nepriateľské prevzatie cirkevného monopolu. Od ich čias na našom území prebehlo už len raz – po komunistickom puči v roku 1948.

Priznávam, že je to analógia, ktorá stojí na vratkých nohách krkolomnej filipiky, no skôr než poučiť má ambíciu pobaviť. Ak aj má poznávací charakter, tak potom hlavne v tom, že názorne ukazuje, ako sa každý dobrý úmysel dá zneužiť, ak sa ho chopí demagóg a oportunista. Alebo snaživý hlupák. Alebo oboje. Navyše so zlým úmyslom a nedostatočnou intelektuálnou výbavou. Veru, smutní musia byť vaši učitelia, dáma a páni, keď sa pozerajú na vaše pôsobenie vo verejnom priestore.

Možno si zdravé vlastenectvo nastupujúca moc predstavuje ako priadky; vonku sa zavčasu stmieva, nuž, poďme sa družiť – trocha popracujeme (na národnej postati), trocha potrkoceme (reči sa hovoria, chlieb sa je), prikrojíme si slaninky, okoštujeme šišky, lokše, šúľance, lizneme pálenôčky, s červenými líčkami a sparenými kečkami sa navzájom zľahulinka postrašíme bájnymi historkami o hôrnych chlapcoch, po kútoch poobchytkávame dievčence, pochichoceme sa, pohrmoceme, pästičkami tmavej noci, čo sa nám tisne do oblôčkov, zahrozíme a pred polnocou sme bezpečne každý v nejakej vyhriatej posteli. Sýty na tele i na duchu. Svojeť posmelená svojstojnosťou. Juchuchu.

Lenže čo vo svetle takto chápaného vlastenectva s architektúrou Jurkoviča, Belluša, Svetka? S Bratislavským hradom a letným biskupským palácom, v ktorom dnes sídli slovenská vláda? Ako sa postaviť k tomu, že Koloman Sokol na svoju slovenskosť len a len doplácal a Imro Weiner-Kráľ bol Žid? Karol Plicka Čech? Apropo, pani ministerka, ktorej módnej značke dávate prednosť? Alebo odevná kultúra slovenského ľudu už nespadá pod gesciu MK? A čo s fujarou a bryndzou? Budeme rumunskú vládu žiadať o ich repatriovanie?

Nič proti Matici slovenskej, ale nepreťažujme, prosím, túto zaslúžilú starenku. Jej najlepšie roky v predminulom storočí komplikovala rovnako antagonistická interpretácia zdravého vlastenectva, ako je tá vaša. Lebo to, čo vy propagujete, je presne to, čo robia tí, ktorí nepoznajú rozdiel medzi pojmami maďarský a uhorský.

Matica slovenská je v kontexte dneška mentálny skanzen. Malý, milý, nostalgický, ale – skanzen. Bolo by neľudské žiadať od nej, aby dokázala reagovať na dnešný globalizovaný a pluralitný svet na úrovni doby. Áno, sme na ňu hrdí. Tak ako na čičmianske drevenice. Ale bývať chceme v klimatizovaných veľkoplošných bytoch s výhľadom na… svetlé zajtrajšky. Ozaj, už sme zabudli, že ornamenty v Čičmanoch sú inšpirované japonskou estetikou? Áno? Doštudovať a potom hovoriť o homogénnosti a jednoznačnosti kultúrnych rámcov, prosím.

Ešte raz sa vrátim k Fosseho uvažovaniu o jazyku a jeho podiele na uchopovaní skutočnosti; jazyk je mnohoznačný, ako aj človek. Veľké pravdy nám vždy prekĺznu pomedzi prsty – a človek je opäť odkázaný na dvoj- a viacznačný jazyk. A takí sú aj ľudia: čo jeden pokladá za jedinú možnosť spásy, je pre iného stelesnená škaredosť. Z toho vyplýva len jedno – ak dvaja mlčia, nikdy nemlčia o tom istom, dodávam ja. Ale je to vždy lepšie, ako hovoriť z pozície moci, takto vyslovené vydávať za jedinú zjavenú pravdu a na základe usilovať o dosiahnutie umŕtvujúcej jednoznačnosť a vyrovnané zástupy zdravých nemocných, povedané s Moliérom.

Pojem zdravé vlastenectvo napriek tomu považujem za dobrý program pre nadchádzajúce obdobie. Zaslúži si prioritizáciu. Len o ňom už viac nehovorme, prosím. Poďme ho žiť. Svedectvo o tom, ako sme to zvládli, vydajú tí, ktorí sa ešte nenarodili. No jedno je isté už teraz. Nenecháme vám ho, dámy a páni, čo sa tak radi bijete do hrude pred krivým zrkadlom zájdeným nostalgiou, utajovaným šovinizmom a pestrou paletou fóbií. Ako povedal môj ošetrujúci lekár – zdravý človek nemá dôvod hovoriť o zdraví. Ani vlastenec o svojom vlastenectve. A ešte čosi. Nie vy o nás, ale my o vás vydáme svedectvo. My, ktorí si pamätáme.