Jedeme dál!
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Jeseň maľuje všetkými farbami, jeden by uveril, že všetko je v poriadku a všade panuje pokoj a mier.
Že by aj príroda nachádzala vnútorný pokoj v maľovaní? Vymaľuje všetky farby až do zimy, aby sme sa mohli uložiť na zimný spánok.
Možné to je, ako to, že v univerze je možné úplne všetko. Čo to presne znamená, neviem. A zabudol som aj meno vedca, ktorého som sa pokúsil citovať.
Med mojej pamäti sa prevaľuje, ako sa mu zachce. Teraz mi prilial citát od Thomasa Bernharda: „V budúcnosti bude možné úplne všetko, čo znamená, že nebude možné vôbec nič.“
Myslím na jeho Starých majstrov a súčasne na Jedákov lacných jedál, musím si to znovu prečítať. A hlavne musím ísť do Kunsthistorisches pozrieť ešte raz aj pápežské tapisérie – Raffael. Gold und Seide.
Zlato a Hodváb. Žiarivé a hebké. Jesenné slnko na blankytnej oblohe svieti na všetky bytosti.
Včera som bol v Moravanoch nad Váhom v renesančnom kaštieli, Lukáš tam točí dokument o Jurajovi a Rišo robí kameru, Zuzka s Ondrejom sa starajú ako kasteláni a v kaštieli je krásna výstava Lucie Oleňovej a ešte kopa iných výtvarností.
Je tam krásne, ale atmosféru vždy robia ľudia.
Milujem tú krajinu, keď idete od Banky k Moravanom, kopce smerujúce k hradu Tematín na pravej strane vyzerajú, akoby zakrývali Giorgioneho spiacu Venušu. Krajina ako spiaca bohyňa a moji milovaní kolotočári na večnej púti za svetlom.
Svetlo maľuje a tieň kreslí. Sviečka, kartón s kruhovým otvorom v strede a guľa. Urobte si ten Leonardov optický experiment, dívajte sa pozorne a nepodpáľte dom.
Bol som na premiére filmu 15 x 15 x 5 (minisalón 1984), ten film vám vrelo odporúčam, mal by ísť vo filmových kluboch. Vrátil ma do sveta, ktorý milujem a poznám, nemyslím tým rok 1984 minulého storočia, ten nemilujem, aj keď ho poznám, pretože sa s ťaživou pravidelnosťou vracia znovu a znovu, vlastne nikdy neodišiel.
Myslím to, čo sa nedá obísť, túžbu po slobode, ktorá je demonštrovaná tým, čo nazývame umením. Tým, čo robí ľudí ľuďmi.
Umenie nás okrem iného učí, že všetko je o zdieľaní. Nikto nie je sám. Všetci sme spolu. Mňa potešilo, že som stretol priateľov a že sa im film páčil, bol to krásny večer. Film má výhodu, že sa dá vidieť znova, stretnutie s priateľmi je vždy výnimočné a neopakovateľné.
Mal som ísť ráno do Moravian, ale dal som to zatial na gauč a kávu, keď dopíšem tento stĺpček, pôjdem do mesta pod zámienkou, že musím niečo vybaviť, a možno nakoniec skončím v Moravanoch, uvidíme.
Po premiére sa priateľ z najdrahších Joska Skalník rozlúčil zvolaním.
„A jedeme dál!“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
