Ženy môžu plakať, ale nie je v poriadku, keď sa hnevajú. U mužov je to presne naopak, vraví vedkyňa
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
„Pravidlá správania sa, ktoré určujú, čo znamená byť ženou a mužom, sú v spoločnosti hlboko zakorenené. Snažíme sa podľa nich správať aj v prípadoch, že sú v rozpore s emóciami, ktoré cítime,“ hovorí behaviorálna a dátová analytička Pragya Agarwal.
Je presvedčená, že spôsoby, akými vyjadrujeme emócie, sa musíme počas života naučiť. Neverí, že existuje súbor univerzálnych emócií, ani tomu, že sú ženy zo svojej podstaty empatickejšie či muži agresívnejší – tvrdí, že to všetko sú očakávania, ktoré vyplývajú z našej kultúry, spoločnosti a histórie.
„Dievčatám odmalička hovoríme, aby boli opatrnejšie, aby sa usmievali, upokojili, aby boli súcitné. Chlapcom tvrdíme, že chlapi neplačú, a ak plačú, správajú sa ‚ako dievčatá‘. A podobné pravidlá sa učíme neustále,“ opisuje Agarwal.
Negatívne následky podobných očakávaní vidí v mnohých oblastiach: v domácnostiach, na pracovisku, vo verejnej sfére, v medicíne aj v oblasti duševného zdravia. A podobný súbor predsudkov a stereotypov si podľa nej nesie každý z nás.
V rozhovore sa dočítate:
- prečo verí, že mužské a ženské vyjadrovanie emócií vyplýva z kultúry;
- kedy vzniklo v spoločnosti presvedčenie, že muži neplačú;
- za akých okolností je prijateľné, aby žena ukázala hnev;
- ako by vyzeral svet, v ktorom by každý mohol slobodne vyjadrovať emócie;
- či možno použiť slovo „hysterický“ nesexistickým spôsobom.
Hlavná premisa vašej knihy spočíva v tom, že naše kultúrne presvedčenia o emóciách sú prepletené s našimi predstavami o tom, čo znamená byť ženou či mužom. Teda že emócie sú v spoločnosti „rodované“. Dokážete si spomenúť na situáciu, kedy ste si naposledy povedali: Tak presne toto mám pod genderovanými emóciami na mysli?
Také situácie sa dejú tak často, že na niečo podobné v našej spoločnosti narazíme vlastne každý deň. Napríklad keď vášnivo vyjadrujem názor alebo som o niečom silno presvedčená, ľahko sa stane, že to niekto pretaví do predpokladu: „Prečo si naštvaná?“
Vždy, keď sa to stane, ma to prekvapí, pretože nie som naštvaná. Hneď ako však niečo podobné počujeme – a špeciálne ženy –, je ľahké tomu uveriť: „Aha, možno som naozaj naštvaná, možno som tvrdohlavá, možno by som sa mala upokojiť.“ Stáva sa to vo verejnom živote, na pracovisku aj v súkromí, je to bežná forma „gaslightingu“. Keď cítite frustráciu, musíte ju zmierniť, usmiať sa.
Dám vám konkrétny príklad: nedávno som sa v Londýne registrovala v hoteli a zamestnanec si odo mňa vyžiadal doklady.
