Zomrel Karel Schwarzenberg. Lesník a krčmár, ktorý naplnil rodovú tradíciu služby krajine

V roku 2011 potriasol Karel Schwarzenberg, vtedajší český minister zahraničných vecí, rukou staručkému bielovlasému hrnčiarovi a keramikovi.

Volal sa Miroslav Smíšek, žil na Novom Zélande a bol ocenený za šírenie dobrého mena svojej vlasti po tom, čo v pokročilom veku vyrobil stovky kusov keramiky pre filmovú verziu slávneho Pána prsteňov.

Diela s nadčasovým posolstvom, ktorého zásadná myšlienka hovorí: „Nám neprináleží zvládnuť všetky temné sily sveta a všetky zvraty histórie. Musíme však urobiť, čo môžeme, pre dobro rokov, do ktorých sme vrhnutí, vykoreňovať zlo na poliach, ktoré poznáme, aby tí, ktorí prídu po nás, mohli obrábať čistú krajinu. Aké počasie budú mať, o tom nerozhodneme.“

Túto metaforu použil britský spisovateľ J. R. R. Tolkien ako útechu, vari aj zmierenie tvárou v tvár neodvratnej smrti.

Prejdime si v niekoľkých zastaveniach život Karla Schwarzenberga, to, čo ho formovalo, a ako s tým naložil. Záver nech si urobí každý sám.

Karel Schwarzenberg zomrel v sobotu vo veku 85 rokov.

Siedmy toho mena

Keď 28. októbra 2023 preberal Schwarzenbergov syn za chorého otca vo Vladislavskej sále Pražského hradu najvyššie štátne vyznamenanie, nebolo to preto, že by Karel Schwarzenberg odtlačil do knihy českej štátnosti len stopu ministra zahraničia. A ešte menej stopu zakladateľa TOP 09.

Schwarzenbergovci sú starý šľachtický rod. Bez toho, že by sme z jeho histórie robili prednášku, od čias Erkingera I., slobodného pána zo Schwarzenbergu (1362 až 1437), s ktorým sa spája začiatok rastu ich vplyvu, často pôsobili na postoch kľúčových pre chod krajiny.

Karel zo Schwarzenbergu, siedmy toho mena, sa tak v roku 1937 narodil do rodu, ktorého príslušníci v minulosti zastávali funkcie ako cisársky radca, predseda ríšskej dvornej rady, maršal a veliteľ protinapoleonských armád, ministerský predseda či dôverník Františka Ferdinanda d’Este.

Funkcia – a zodpovednosť. Karel Schwarzenberg sa neskôr k tejto kombinácii často vracal, keď spomínal na detstvo.

„Šľachtic bol na jednej strane členom ozbrojenej družiny vládcu, ale na druhej strane bol za svojich poddaných zodpovedný a musel ich brániť. Tá zodpovednosť bola a je pre nás tým najdôležitejším. Celá výchova mojich rodičov vlastne systematicky viedla k zodpovednosti za našich ľudí. […] To bolo u nás vždy to najdôležitejšie,“ vysvetľoval Schwarzenberg v roku 1989 v rozhovorovej knihe Karla Hvížďalu Kniežací život.

Kalendárne na deň po narodení Karla Schwarzenberga vychádza 500 rokov od Erkingerovho úmrtia (ak odhliadneme od zmeny kalendára, ktorá vyškrtla desať októbrových dní roku 1582). Doba však mala vlastné čerstvé výročie. Od smrti T. G. Masaryka ubehli tri mesiace. Do anšlusu zostávali tiež tri, do Mníchova deväť mesiacov. Československé pohraničie voňalo čerstvým betónom.

Aristokratická výchova Karla Schwarzenberga neznamenala len to, že sa na Orlíku po vojne mohol učiť o bitke pri Slavkove z mapy, ktorá bola spoznámkovaná osobne Napoleonom. Dozvedel sa aj o troch deklaráciách časti českej šľachty, ktorá sa v rokoch 1938 a 1939 prihlásila k obrane vlasti. So Schwarzenbergovcami na čele.

Okrem iného aj so zástupcami Czerninovcov a Lobkowiczovcov, s ktorých potomkami sa oveľa neskôr Karel Schwarzenberg stretol v TOP 09.

Ale to predbiehame. Podstatné je, že už v ranom veku videl, čo je to vlastenectvo a ako ho okupant trestá. Nacisti totiž uvaľovali na majetky českej šľachty nútenú správu, čo sa nevyhlo ani obom vetvám Schwarzenbergovcov – staršej hlubocko-krumlovskej a mladšej orlickej.

Pre niekoho, kto videl koniec vojny očami sedemročného chlapca, to musela byť prelomová doba. Šľachtické tituly, obnovené za protektorátu, boli zase zrušené. Krajina, ktorej hlubockí Schwarzenbergovci prispievali na exilovú Benešovu vládu aj na pohraničné pevnosti, stihla ich majetok vyvlastniť ešte pred februárom 1948, pričom formálne priznala, že je veľmi dobre spravovaný. (Áno, čítate dobre.)

V ústavodarnom národnom zhromaždení vtedy v júli 1947 padol aj argument, že ide o odvetu za to, že sa Schwarzenbergovci pred vyše päťsto rokmi angažovali proti husitom.

Majetku chýba stálosť, podlieha času

O rok neskôr došlo aj na vyvlastnenie Orlíka a tamojší Schwarzenbergovci sa museli odsťahovať do Rakúska. Karel Schwarzenberg to neskôr hodnotil ako vec v šľachtickom živote nie neobvyklú.

„Statky prichádzajú a odchádzajú. V dejinách sa toto opakuje stále. Keby som mal vypočítavať, kedy a kto nám už skonfiškoval majetok, bol by to dlhý rad… V 16. storočí po šmalkaldskej protireformačnej vojne to urobil habsburský panovník Karol V., potom švédsky kráľ, potom Napoleon, potom bavorský kráľ, po 1. svetovej vojne sa z majetku niečo ukradlo pri pozemkovej reforme, počas 2. svetovej vojny nám majetok zobrali Nemci a po nej komunisti. Nakoniec zistíte, že majetku chýba stálosť a podlieha času,“ povedal Vladimírovi Votýpkovi, autorovi Návratu českej šľachty.

Orlickí Schwarzenbergovci odišli do viedenského exilu, kde hlavný protagonista tohto príbehu zmaturoval. V rakúskej metropole začal študovať právo, v Mníchove lesníctvo. Tvrdšia škola to preňho bola aj v tom, že v tej chvíli nebol dedičom finančne zabezpečeného rodu. Keď chcel zapôsobiť na dievčatá a nemal na večeru v reštaurácii, učil sa variť.

A potom do jeho života zasiahla neplodnosť.

Dedičia chýbali tým druhým Schwarzenbergovcom, hlubockým: kniežaťu Jozefovi aj jeho bratovi, krumlovskému vojvodcovi Henrichovi (toho času bez Krumlova). Práve ten si Karla v roku 1960 adoptoval, čím vytvoril predpoklad budúceho spojenia oboch vetví schwarzenberského rodu.

O päť rokov neskôr prišla jar a šesťdesiatdvaročného Henricha rozbolelo podbrušie. Krumlovskému vojvodcovi, ktorý prežil koncentračný tábor aj nútené práce, zistili rakovinu močového mechúra a onedlho sa konal pohreb.

Jeho adoptovaný dedič Karel Schwarzenberg mal 27 rokov.

Na pomoc exulantom aj disentu

O majetok sa dokázal starať a v roku 1968 už mal veci zabezpečené tak, že svoju energiu mohol venovať pomoci vlne emigrantov z okupovaného Československa. Po vymretí hlubockých Schwarzenbergovcov (1979) a smrti jeho otca (1986) sa obe rodové vetvy spojili.

V tom čase sa už angažoval v pomoci komunistami ovládaným krajinám vrátane tej, v ktorej sa narodil: od roku 1984 bol predsedom Medzinárodnej helsinskej federácie pre ľudské práva. Táto organizácia komunistom vytrvalo pripomínala, ako sa v roku 1975 v Helsinkách zaviazali, že budú dodržiavať ľudské práva, ale že to súdruhom stále nejako viazne.

A sme zase pri prepojení Schwarzenbergovcov s veľkou politikou. Prvú polovicu 70. rokov charakterizovala snaha o zmiernenie napätia medzi Západom a sovietskym blokom, vedúca práve k helsinskému podpisu Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe. V Moskve boli radi, že dokument potvrdil nemennosť hraníc a nezasahovania; pre Západ bol zase dôležitý záväzok dodržiavania ľudských práv.

Československý podpis v Helsinkách viedol aj k vnútornému tlaku na to, aby režim dodržiaval, k čomu sa zaviazal – práve v nadväznosti naň vznikla Charta 77.

Dnes túto dobu môžeme hodnotiť očami ľudí, ktorí vedia, ako to dopadlo. V roku 1975 však nebolo isté nič. Podpis záverečného aktu nezakladal vymáhateľnosť v oblasti ľudských práv a reakciou československého režimu na Chartu 77 bolo odporné šikanovanie signatárov vrátane tlaku na nútené vysťahovanie.

Komunisti sa necítili ničím zaviazaní. Čo ich mohlo nahlodávať, bolo vytrvalé pôsobenie disentu a IHF, ktorých cesty za pomaly hrdzavejúcu železnú oponu dávali disentu nádej a legitimizovali ho. Schwarzenberg sa navyše v roku 1987 v Prahe stretol s kritikom režimu, ktorého čas mal čoskoro prísť – s Václavom Havlom. Nič z toho tí ľudia robiť nemuseli, mohli si zložiť ruky do lona a chodiť do práce.

Schwarzenberg tiež spoluzakladal (a poskytol mu priestory na činnosť)⁠ Československé dokumentačné stredisko nezávislej literatúry – inštitúciu združujúcu funkcie knižnice zakázanej literatúry, bádateľského a publikačného centra a spojiva medzi disentom a kultúrnym exilom.

Lesník a krčmár

Prišiel november 1989. Karel Schwarzenberg povedal v Československej televízii slávnu vetu, že sa cíti ako lesník a krčmár, čo si dal aj napísať do občianskeho preukazu. Hlavne sa mu však naskytla možnosť pracovať pre vlasť, ktorá oňho stála.

„Bolo to najkrajšie obdobie môjho života, pretože 29. decembra bol Václav Havel zvolený za prezidenta. Potom ma pozval na obed. Ten obed bol síce z kulinárskeho hľadiska veľmi skromný, ale je zaujímavý tým, že všetkým, čo tam sedeli, aj mne, pán prezident povedal: ‚Ty budeš robiť to a to,‘ a zrazu som sa stal hradným úradníkom bez toho, aby som o tom ešte ráno tušil. Ale keď mi pán prezident ponúkol, že môžem spolupracovať na zmene republiky, na vybudovaní slobodného Československa, samozrejme, človek povie yes! Ani sekundu som neváhal. Pretože to je jedinečná ponuka,“ spomínal pre Pamäť národa.

Hradným kancelárom sa stal po tom, čo voľbu Havla prezidentom v lete 1990 potvrdil v demokratických podmienkach zvolený parlament. V prvých rokoch slobody ponúkol republike medzinárodné skúsenosti aj kontakty. Čoskoro získal v reštitúciách späť majetok orlickej vetvy Schwarzenbergovcov.

Rodový majetok a činnosť v nadáciách a fondoch boli jeho hlavnou oblasťou záujmu po tom, čo na Hrade v lete 1992 v dôsledku rozbehnutého rozpadu federácie skončil. Menujme aspoň tie najvýraznejšie: Centrum súčasného umenia DOX, Fórum 2000, Museum Kampa – Nadácia Jana a Medy Mládkových, Knižnica Václava Havla.

Desať rokov bol väčšinovým vlastníkom týždenníka Respekt a v posledných dvoch rokoch sa toto preťalo s aktívnou politickou dráhou, etapa vlastníctva menšinového podielu sa preťala aj s vládnou dráhou. Súbeh vysokej funkcie a vlastníctva médií sa však stali spoločenskou témou až oveľa neskôr.

Len na okraj: ťažko povedať, ako by sa vyvíjala politická dráha Andreja Babiša, keby zákon už skôr zakázal vykonávanie vysokej politickej funkcie a zároveň vlastníctvo médií. Ten zákon má teraz prezývku lex Babiš. Keby ho však bývali politici schválili skôr a namierili ho proti Schwarzenbergovi, lex Schwarzenberg by sa mu zrejme nehovorilo. Takú prezývku už má totiž zákon, ktorým Československo v roku 1947 skonfiškovalo pozemky hlubockej vetvy rodu.

V parlamente a vo vláde

Šesťdesiatpäťročný Schwarzenberg sa v roku 2002 rozhodol vstúpiť do parlamentnej politiky. Prvýkrát v Strakoniciach v boji o miesto v senáte neuspel, o dva roky neskôr v Prahe už áno.

Novodobo bol spájaný hlavne s TOP 09 – liberálno-konzervatívnou stranou, ktorú založil v roku 2009 spolu s vtedajším partnerom z vlády Miroslavom Kalouskom. Vtedy už za sebou mal vládne angažmán v kresle ministra zahraničia, v ktorom podpísal zmluvu o umiestnení amerického radaru v Brdoch a presadil uznanie nezávislosti Kosova.

„TOP 09 vznikla z nápadu dvoch ministrov, z ktorých jeden sa cítil ako disident v Strane zelených a druhý sa cítil ako disident v KDU-ČSL. Sedeli vedľa seba vo vláde aj v poslaneckej snemovni, veľmi často nesúhlasili s vlastnou stranou a vždy mali rovnaký názor,“ spomínal na to, ako sa dali dohromady, pre Deník N Schwarzenbergov politický súputník Kalousek.

Vo funkcii šéfa diplomacie pôsobil Schwarzenberg aj po mimoriadnom úspechu TOP 09 vo voľbách do snemovne v roku 2010. Bol členom vlády, čo urobila krok, ktorý sa jej vypomstil –⁠ po mimoriadne nedôstojnom priebehu prezidentskej voľby v roku 2008 vypočula spoločenský dopyt a presadila priamu voľbu štátu.

V čase medzi vládnym súhlasom a schválením v parlamente oznámil Schwarzenberg kandidatúru na najvyšší úrad v krajine.

Keby voľby vyhral

Mohol Karel Schwarzenberg vyhrať prezidentské voľby v roku 2013? A aké by dnes bolo Česko, keby sa to stalo?

Skúsme si túto mentálnu hru zahrať. Či už by Česko neprešlo k priamej voľbe, alebo áno – kadiaľ viedla v alternatívnej histórii cesta z Orlíku na Hrad?

V prvom prípade cez parlamentnú voľbu, ktorej by sa celkom iste nezúčastnil Miloš Zeman. V nej by Schwarzenberg súperil zrejme s Jiřím Dienstbierom za vtedy rekordne silnú ČSSD mala absolútnu väčšinu v senáte). V druhom prípade cez priamu voľbu, do ktorej by však nemohol ísť ako minister rekordne neobľúbenej vlády, ktorým vtedy bol.

Jedným z kľúčov k výsledku skutočnej voľby v januári 2013 bolo to, že ČSSD, vtedy strana s podporou 35 až 40 percent verejnosti, odporučila voliť v 2. kole Zemana. Ako hlavná sila opozície totiž nemohla podporiť kandidáta vlády.

Schwarzenberg by nebol prezidentom, ktorý by tak ako Zeman surfoval na vlne hrubnutia a vulgarizácie spoločnosti. Mal svojich kritikov, ale dodržiaval pravidlá hry. Presne podľa rodového motta „Nič než právo“, zobrazeného na erbe s uťatou hlavou Turka. Do prezidentskej pracovne by si ho nezavesil – ctil republikánske zriadenie a nepotreboval by si dokazovať, že úrad je jeho korisť.

Ako by sa za ten čas zmenilo rozloženie síl medzi politickými stranami, ťažko povedať. Prezident Schwarzenberg by však bezpochyby nemal dôvod ničiť sociálnu demokraciu a prikladať pod kotlom bratovražednej vojny ruží. Ani zametať Andrejovi Babišovi cestu k moci.

Presadzoval by témy ako ekológia či udržateľnosť. Na niektoré nové výzvy 21. storočia by ako štátnik, v roku 2013 sedemdesiatšesťročný, možno nestačil, napríklad by sklamal veľa svojich voličiek a voličov postojmi v kauze Dominika Feriho. Krajina by žila tým, že sem-tam drieme a občas mu nie je rozumieť.

Ťažko by zabránil prerodu politickej scény. Konflikt pravice s ľavicou by sa prepóloval do podoby súboja liberálnu demokraciu ctiacich subjektov proti populistom a nacionalistom. TOP 09 – ak by vôbec bola vznikla – by bez neho už nebola taká silná, ako bývala (41 mandátov v snemovni v roku 2010 a 26 v roku 2013).

Jeseň

V roku 2013 sa v českej politike stalo veľa vecí, ktoré umožňujú hovoriť o prelomovom letopočte. S určitou opatrnosťou: to, čo vidíme zblízka, sa vždy zdá väčšie, nehľadiac na to, že si zužujeme zorné pole.

Na Pražskom hrade zasadol Miloš Zeman, ktorý po páde Nečasovej vlády –⁠ kde bol Schwarzenberg ministrom zahraničných vecí –⁠ držal pri moci a zároveň pod krkom kabinet bez opory v parlamente. Do snemovne vstúpili nové protestné subjekty: Úsvit a predovšetkým hnutie ANO, ktorého šéf Andrej Babiš kúpil vydavateľstvo Mafra a efektívne tak neutralizoval MF Dnes, v tom čase najväčšie nezávislé noviny v krajine.

Schwarzenberg sledoval ďalšie roky z postu predsedu najsilnejšej demokratickej opozičnej strany, ktorou sa vtedy TOP 09 napriek volebnej strate stala. Zároveň naštartoval vlastné politické odchádzanie a vedenie strany odovzdal Miroslavovi Kalouskovi.

S tandemom matadorov sa TOP 09 pokúsila v snemovných voľbách zaujať ešte raz, v roku 2017; vtedy Schwarzenberg viedol jej pražskú kandidátku. Výsledok 5,31 % hlasov však jasne ukázal, že obaja muži už strane nemajú čo dať. Schwarzenberg sám uznal, že sú „opozeraní herci“.

Faktorov vedúcich k tomuto výsledku však bolo viac. Nikto – vari s výnimkou Václava Havla, v tom čase šesť rokov po smrti – nebol takým dôležitým terčom silnejúceho dezinformačného ekosystému ako práve Schwarzenberg s Kalouskom.

Obaja však reprezentovali kombináciu ideálov a praktickosti, ktorú neskôr „topka“ nedokázala voličom ponúknuť. Jiří Pospíšil ju ako predseda nenaštartoval, nepodarilo sa to zatiaľ ani Markéte Pekarovej Adamovej, ktorá stranu vedie štyri roky. Tak trochu proti vôli Schwarzenberga a Kalouska, ktorí v roku 2019 podporovali na post predsedu Tomáša Czernina.

A začal sa aj dôraznejšie hlásiť vek. Karel Schwarzenberg prekonal ťažký zápal pľúc, zrádzal ho sluch, začal využívať invalidný vozík. V roku 2019 mu doslúžila umelá srdcová chlopňa a čakal na operáciu novej – ako pacient alergický na heparín, čo zákrok komplikovalo.

„Toto sa operuje len v najväčšej núdzi. Vždy sa to môže podariť a vždy sa to môže nepodariť. Mám vyše 81 rokov, tak už by bol čas ísť,“ povedal Deníku N zmierlivo a vyrovnane pri čakaní na operáciu. Operácia sa však podarila.

Tie jej oči…

Muž, ktorého otec naučil, že až také dôležité nie sú dejiny rodu, ako skôr dejiny ľudského myslenia, zostal pozorovateľom diania. Boj o to, či aj v Česku prevážia nacionalisticky a populisticky orientované strany, ktoré netaja snahy o demontáž demokratických prvkov, už bojovali iní.

Ľudské myslenie sa časom príliš nemení. Niektorí v zlomových chvíľach zlyhajú, iní sa osvedčia. Problém je v tom, že to väčšinou spoznáme, až keď tá zlomová chvíľa nastane.

„Musíme si uvedomiť, že český národ má množstvo chýb, mnohí ľudia sa správali tak, že sa za to človek musí hanbiť. Ale na druhej strane tu boli aj výborní ľudia – a aj v tých najhorších časoch. Sme skrátka ľudská spoločnosť ako každá iná,“ zhrnul to Schwarzenberg.

Ako to, že sa k vláde aj napriek tým výborným ľuďom dostali Miloš Zeman, Andrej Babiš a komunisti? „Máme čo jesť, máme lacné pivo, tak fajn. Nič nám nechýba,“ mal aj ďalšiu odpoveď.

„A tomuto vy chcete slúžiť?“ spýtala sa ho následne moja redakčná kolegyňa Renata Kalenská, ktorá sa s ním vtedy rozprávala.

„Niekedy v temných hodinách si pripadám ako chlapec, ktorý v škole miloval krásne dievča. Boli v rovnakej triede. Potom ten chlapec v nešťastnej dobe musel emigrovať, dievča zostalo tu, on na ňu nikdy nezabudol. Tie jej oči… Potom sa vrátil a navštívil ju. Stretli sa a láska zase vzplanula. On však potom prišiel na to, že to dievča šliape chodník. A takto si ja niekedy pripadám,“ opisoval.

Ohradil sa proti paralele, v ktorej bol on tým chlapcom – a toleroval, čo robila.

„Ja som to netoleroval. Lenže ju mám stále rád,“ povedal.