Čo čakám od novinárov v predvolebnom období

Nevychádzam z údivu! Kedy sa oficiálne začala predvolebná kampaň? Pred troma dňami? Cca.

Ako sa začala? Ako vždy – divadlom. Politici sa ujali svojich rol a herci na fotke nám prostredníctvom sloganov v rámci rodovo náležite pridelených rol, že dievčatá hovoria o láske a chlapci o vláčikoch, oznamujú, že pôjdu voliť, aby sme šli aj my ostatní. Slovo „hra“ považujem v tejto kampani za príznačné. Vlastne, všetci tu hráme a sa hráme – Czesław Miłosz také správanie v socíku pomenoval „ketman“.

To by sme mali, vizuálno-auditívny rituál je za nami. Stačí. Ďalej ma už nijaké masáže svalov, kostí a kôstok ani škartácie účtovníctva nezaujímajú. Je to prostoduché. Ani perečká s logom strán, strkané s haldou potlačeného papiera voličom na chodníku do ruky, strčte si ich za klobúk! Ani stojanové vlajočky na chodníkoch, trepotajúce sa vo vetre. Festivaly treba prenechať záujmovým a umeleckým organizáciám. Spravovanie štátu pre mňa nie je karneval. Volia dospelí ľudia, nie deti.

Domnievam sa, že dôležitú úlohu v týchto voľbách môžu zohrať médiá, najmä denníky a verejnoprávna televízia a rozhlas. No nie tým, že sa uspokoja s reklamnými šotmi a heslami hercov, ani s rubričkami, koho budú voliť „osobnosti“ i „ulica“. Najmä ak „osobnosti“ sú tajnostkárske, takže krátke interview plní akurát tak prezentačnú/reklamnú funkciu osobe „osobnosti“, nie jej politicko-hodnotovým preferenciám. Nepotrebujem vedieť, kto „ešte nevie“, viac mi dá ten, kto vie a prečo. Takisto by som chcela poprosiť, aby novinári nesiahali po lacnej a na Slovensku tradičnej kulpabilizácii nerozhodnutého voliča, hádzať vinu za všetko na voliča je už neúčinné.

Voliča, predovšetkým toho nerozhodnutého, sa nedá získať výčitkami ani hrozbami. Vo svojom pracovnom, rodičovskom a rodinnom živote väčšina z nás nemá kapacitu na to, aby sa orientovala v práci jednotlivých kandidátov. Pomôžte mu, dajte mu prehľad, poskytnite mu vecné informácie. Veď vy sedíte v parlamente a viete, ktorý poslanec sa o čo snažil, čo sa usiloval presadiť, ako myslí, ako spolupracuje, s kým sa o problematike vo svojej oblasti radí, s akými odborníkmi konzultuje. Naozaj ma už nezaujíma, či je pani poslankyňa XY sklamaná, alebo nesklamaná z politiky, alebo či pána poslanca XZ niekto označuje za blázna, alebo nie. Zaujíma ma ich pracovný výkon. Aspoň prvých desiatich. Pretože miesto na kandidátke nemusí zodpovedať ich schopnostiam.

Neodkazujte na weby a facebooky politických strán ani parlamentu. Triedenie informácií bežný človek nevie zvládnuť a veľký počet voličov nemá k dispozícii ani internet, ani facebook. Je ľahké, no z môjho pohľadu tragické, ponúkať štatistiky a komentovať, či ľudia podporujú väčšmi štrajk sestier, alebo učiteľov. Mňa zaujíma štatistika práce poslancov. Prehľadná, vo zvislom výpočte faktov alebo aj v grafe. Koľko sa aktivizovali a v čom. Podporte teda krúžkovanie, prispejte, aby sa dostali na miesta tí podľa možností najpracovitejší a najrozumnejší.

Myslela som si, že hneď po začiatku štrajku sestier a potom učiteľov sa budú stoly verejnoprávnej televízie večer čo večer do neskorých hodín prehýbať od debát so sestrami,  s lekármi, poisťovňami, pacientmi, učiteľmi, riaditeľmi, rodičmi atď., aby sa tu verejne diskutovalo, aby sme všetci boli vtiahnutí do reálnej situácie. Aj tí, ktorí sú zdraví, aj tí, ktorí nemajú školopovinné deti. Mohli by sme sa okrem toho, ako sa rodičia skladajú na školské lavice, toaletný papier, výtvarné potreby a i., dozvedieť napríklad aj to, ako za 26 rokov prebiehajú na rôznych školách hodiny dejepisu, občianskej náuky a iných predmetov, a možno by sme prišli aspoň čiastočne aj na to, prečo sú mladí ľudia občiansky ľahostajní alebo vlažní. Nič také sa však nedeje, psy si zaštekajú a karavána…