Zmiešavanie vo Viedni

Hoci sa ministerstvo kultúry pod vedením Martiny Šimkovičovej a štátneho tajomníka Štefana Kuffu (stíhaného za prečin nebezpečného vyhrážania) zaštiťuje jazykom blízkym nacistickej rasovej hygiene, aktuálne zmiešavania našej kultúry vo Viedni patria k tvorivým vrcholom roka. Slovenský filharmonický zbor opäť úspešne hosťuje v štátnej opere, a to v jednej z najočakávanejších inscenácií sezóny.

Apokalyptická opera Györgya Ligetiho Le Grand Macabre, inšpirovaná fraškou Balada o Veľkom kostlivcovi, predstavuje obrovskú výzvu pre celý súbor a dokazuje, že tvorivé spájanie starého a nového, prekračovanie hraníc, žánrov, štýlov a konvencií odjakživa prináša tvorivú inšpiráciu a originálne výsledky. Skladateľ pochádzal z maďarskej židovskej rodiny v Transylvánii.

Vyrástol v Maďarsku a po ruskej okupácii roku 1956 ušiel do Rakúska. Neskôr pôsobil na rôznych miestach sveta. Komu patrí jeho dielo pri storočnici? Všetkým ochotným počúvať. Už úvod stominútovej opery, keď dvanásť automobilových klaksónov zahrá toccatu z Monteverdiho Orfea, ukazuje nezmyselnosť predstavy o akejsi jednej čistej kultúre. Toto dielo by bez cudzích vplyvov nevzniklo.

Za cenné považujem, že premiéru naživo vysielalo Rádio Devín. Tak má vyzerať kvalitná verejná mediálna služba, keď naši špičkoví interpreti hosťujú na svetových doskách. Umrlčí singspiel o konci sveta obsahuje odkazy na Bacha, Beethovena, Rossiniho aj Offenbacha, klania sa Varèsemu i Bergovi. Zákroky tajnej polície Gepopo hrozivo pripomínajú našu nekonečnú vojnu v polícii a justícii. Súdny deň sa blíži.

Pred hudobným divadlom zájdite do viedenskej galérie Belvedere 21. Tam svoje staré i nové úsilie zmiešava Robert Gabris, slovenský rómsky queer vizuálny umelec. Výstavu nazval Tento priestor je našim telám primalý. Jeho závratná kariéra ho ako 37-ročného priviedla na vynikajúcu adresu na Arsenalstraße 1, do ikonickej budovy rakúskej povojnovej moderny. Rodák z Hnúšte dnes suverénne vystavuje po celej Európe a aj výťažok z Ceny Belvederu venuje komunite, z ktorej vyšiel. Pozorne skúma svoje telo a prostredníctvom neho aj svoj pôvod, identitu, inakosť a dlhoročné odsúvanie na okraj. Neštylizuje sa ako obeť – naopak, rázne odmieta akékoľvek automatické očakávania od svojej osoby a tvorby.

Mrazivo vyznieva raná séria medirytín »Modré srdce« o prvom stretnutí s vlastným otcom, keď mal už dvadsať rokov a prezrel si jeho početné väzenské tetovania. Celú jednu miestnosť zaberá inštalácia o rómskych telách príznačne nazvaná »Error/Chyba«. Kresliarske »Krajiny vyprázdňovania« vychádzajú z umelcových črevných úzkostí, keď sa pravidelne vracia domov na Slovensko. Hoci jeho príbehy veľa vypovedajú o utláčaní a utrpení, očarúvajú priam závratným pocitom oslobodenia; zatiaľ aspoň jednotlivca, raz azda aj celej komunity.

Na Slovenský filharmonický zbor a Roberta Gabrisa môžeme byť právom hrdí. Dúfa ešte niekto, že sa Šimkovičová a Kuffa o ich pôsobenia vo Viedni vôbec zaujímajú alebo o ňom majú aspoň tušenie? Vstúpili sme do grotesknej éry. Veľký kostlivec Andrej Danko sa vyjadruje o balete.