Vo vojne nemôže nikto klamať, tam sa dozviete, kto je aký človek, hovorí spevák košickej opery, ktorý si prešiel peklom Bachmutu

Desať dní pred tým, ako Rusko napadlo Ukrajinu, Mychajlo Podkopajev skúšal na javisku Národného divadla Košice Toscu Giacoma Pucciniho v úlohe kostolníka. O niekoľko dní neskôr sa prebúdzal v noci v kasárni na poplach – prihlásil sa ako dobrovoľník na vojenskú službu a o pár mesiacov neskôr bránil svoju vlasť pri Bachmute.

Operný spevák sa neskôr zranil, jeho stav bol veľmi vážny. Po dlhých mesiacoch zotavovania v nemocnici sa vrátil a teraz opäť spieva v Košiciach. Vojna ho navždy poznačila, naučil sa však hľadieť na život inými očami. Stretli sme sa v Košiciach – najskôr sa skromne bránil, že jeho príbeh sa nelíši od príbehu tisícov ďalších. On je iba jedným z nich. Vojnu videl očami umelca.

S Mychajlom Podkopajevom sme sa rozprávali aj o tom:

• prečo vymenil javisko za zákop;
• kedy a ako čelil prvýkrát realite vojny;
• prečo z Bachmutu neodišli všetci jeho obyvatelia;
• ako mu vojna zmenila život
• a čo sa naučil o živote a smrti.

Ako ste sa dostali do Košíc?

Narodil som sa v Čeľabinsku v Rusku. Pochádza odtiaľ môj otec, mama je z Užhorodu zo Zakarpatskej oblasti. Od svojich troch rokov som žil v Čope v Zakarpatsku v ukrajinskom kultúrnom prostredí – a veľká časť mojich priateľov boli Maďari.

Na vysokej som študoval angličtinu, rok som ju aj učil, no potom som zistil, že to nie je pre mňa. Chcel som hrať na gitare, v Užhorode na konzervatóriu som chodil na klasickú gitaru, no svet klasickej hudby nebol nič pre mňa – preto som začal spievať a v roku 2006 som absolvoval na konzervatóriu spev. V Národnom chóre Zakarpatskej oblasti som strávil ako sólista dva roky, potom som šiel do Ľviva a študoval na hudobnej akadémii v odbore operný spev.

Vrátil som sa do Užhorodu, nemal som však veľa príležitostí spievať v divadle, a tak som navštevoval kurzy v celej Európe. Napokon som debutoval v roku 2014 v spoločnom projekte operného štúdia vo Ľvive a Národného divadla, v Donovi Giovannim v úlohe Leporella. Od tej chvíle sa rozbehla moja kariéra.

V roku 2018 som prišiel na pohovor do Národného divadla v Košiciach. Zaspieval som tri árie a povedali mi, že sa ešte uvidíme. O dva týždne neskôr mi zavolali, že majú pre mňa malú úlohu, potom som aj viackrát zaskakoval a ako hosťujúci umelec som dostal menšie úlohy – a ostal som tu.

Prišiel covid, potom Fidelio a napokon Tosca, ktorá mala generálku 14. februára 2022. Riaditeľ ma už vtedy upozorňoval, aby som nešiel domov na Ukrajinu, pretože bude vojna. Povedal som mu, že u nás je vojna od roku 2014, a ak sa aj zintenzívni, tak nanajvýš na východe Ukrajiny.

O desať dní sa začala ruská ofenzíva a hranice sa uzatvorili.

Ako ste prežívali 24. február?

Manželke zavolala jej kolegyňa zo základnej umeleckej školy, kde učí – povedala jej, že rakety letia už na Charkiv a Kyjiv. Boli sme zmätení, prvé dni plynuli absolútne chaoticky. Najmä čo sa týka komunikácie: žijeme v digitálnej dobe a v tých dňoch nebolo ľahké dostať sa k dôveryhodným informáciám. Potom začali prichádzať fotografie a videá mŕtvych.

Sledoval som ruské, ukrajinské a americké spravodajstvo a zistil som, že ak chcem spoľahlivé informácie, musím si porovnať viacero protichodných zdrojov – a pravda bude niekde tam, kde sa prelínajú.

Po týždni som sa prihlásil k domobrane. Spýtali sa, či mám vojenské skúsenosti. Povedal som, že nemám, veď som roky chodil na vysokú školu, na konzervatórium, hudobnú akadémiu, učil som sa, a keď som ich skončil, vojenský výcvik som už nemusel absolvovať. Na to mi povedali, že ma teda očakávajú, zapísali si moje údaje a že sa mi neskôr ešte ozvú.

Kedy sa ozvali?

23. marca ma povolali, aby som 1. apríla prišiel zosúladiť údaje a absolvovať zdravotnú prehliadku. Keď som dorazil na odvodové stredisko, bol tam neuveriteľne dlhý rad, bolo nás tam nesmierne veľa. Každého predvolali ráno na ôsmu, predo mnou bolo 100-150 dobrovoľníkov.

Kým som čakal, zrazu sa vedľa mňa objavil jeden z mojich niekdajších učiteľov z konzervatória v Užhorode. Mal kapitánsku hodnosť, spýtal sa, čo tu hľadám. Povedal som mu, že som sa prihlásil ako dobrovoľník. Vravel mi: vieš po ukrajinsky, rusky, maďarsky, slovensky a anglicky, prihlás sa za pohraničníka do Čopu.

Na Ukrajine je hraničná stráž súčasťou nielen polície. Od jari 2014 sa pracovníci pohraničnej služby podieľali na vojenských operáciách v juhovýchodnej časti Ukrajiny. Túto úlohu vykonávajú v spolupráci s ukrajinskými ozbrojenými silami a inými vojenskými jednotkami v záujme potlačenia invázie na území Ukrajiny zo strany iného štátu alebo skupiny štátov.

Moju prihlášku prijali, 2. apríla som sa už hlásil v Čope, desať minút od svojho bydliska. Vyplnil som papiere a psychologické testy. Potom mi povedali, aby som už nešiel domov. Spýtal som sa prečo – odpovedali mi, že už nie som civil, ale vojak. Zavolal som manželke a povedal jej, aby ma už nečakala na večeru.

Aká bola vaša prvá noc v kasárni?

Nebolo to ľahké.