Pellegriniho vitrína trofejí
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Autor je politológ, pôsobí na Katedre politológie FSS MU
Ak by Slovensko bolo klasickou západnou demokraciou, súčasná vláda by už nebola kompletná. V prvom rade, viacerí ministri by sa pri svojej minulosti ministrami ani nikdy nestali. Napríklad funkciu ministerky kultúry by v iných štátoch len ťažko získala osoba z dezinformačnej scény. Ďalší by už na svojich miestach neboli. Svoju pozíciu by len ťažko obhajoval minister vnútra, ktorý by ohlasoval koniec pomsty, pričom tá by bola hlavným motorom jeho celej doterajšej rezortnej činnosti. Podobne by sa otriasla funkcia ministra práce, ktorý občanom napísal svoju verziu Sofiinej voľby s cieľom pokoriť neziskový sektor, aby potom pocit trápnosti dokonal ubezpečením o podpore „ušľachtilých mimovládok“.
Slovensko však takúto politickú kultúru vytvorenú nemá a v dohľadnom čase ani mať nebude. Po posledných voľbách sa vyskytli komentáre o tom, ako ich výsledky vrátili krajinu v čase, čo je vcelku presné. Zmena času však nie je nutne spojená aj so zmenou priestoru a Slovensko sa tak vrátilo len do vlastnej minulosti. A na Slovensku z predošlých rokov sa za podobné prešľapy neodstupuje, ale, naopak, sú neraz oslavované.
Každý do inej doby
Návrat v čase pritom má niečo do seba, zvlášť v prípade lídrov vládnych strán. Najzaujímavejšie pritom je, že voľby každého z trojice Fico – Pellegrini – Danko vrátili do úplne inej doby.
