Klaudia Ozimy Šillingová: Keď sa mi narodil syn, chcela som ho vypnúť ako televízor a byť len so staršou dcérou

Klaudia Ozimy Šillingová sa nevedela dočkať narodenia svojej dcéry Olívie. Po pôrode však okrem očakávanej radosti cítila aj smútok a hnev.

„Keď k nám prišli na návštevu rodinní príslušníci, mala som čudný pocit hanby. Aj pri dojčení som sa radšej zašila do izby, aby nevideli, že dojčím zboku a s klobúčikmi. Aj za to som sa hanbila,“ opisuje svoje pocity počas prvých dní a týždňov po pôrode.

Rok a pol po narodení Olívie Klaudia pochopila, že za jej smútok a pocit hanby môže trauma z pôrodu. Prekonať ju sa jej podarilo pomocou terapie a aj vzdelávania v oblasti podpory materstva. „V prvom rade sa mi páčilo, že budem pomáhať ženám. Chcela som, aby čo najmenej z nich malo z pôrodu traumu,“ hovorí o svojej práci certifikovanej duly.

Po narodení druhého dieťaťa, syna Kamila, sa napriek príprave a vedomostiam cítila opäť stratená. „Sadla som si s tým, že toto jednoducho nezvládam a nechcem,“ spomína na svoje prvotné pocity z dvojnásobného materstva.

Dnes už má ako žena a matka už oveľa vyššie sebavedomie. Tvrdí, že najmä preto, že sa už necíti povinná zvládať všetko sama.

Túžili ste byť matkou odjakživa alebo to prišlo postupne?

Prišlo to postupne. Ako tínedžerka som si samu seba vôbec nevedela predstaviť ako matku a hovorievala som, že deti nechcem. O niečo neskôr som začala často varovať deti mojej sesternice. Vždy som sa na to tešila a vravela som si – preboha, platia mi za to, že sa celý deň hrám. Užívala som si to a pripravovala som pre deti programy, aby sme robili vždy niečo iné. Zaujímalo ma, čím a ako by som ich mohla zabaviť.

Keď som mala 22 rokov, po prvý raz som si jasne uvedomila, že chcem mať deti. Mala som vtedy partnera, ktorý na dieťa ešte nebol pripravený. Nemal doma zázemie a ani príklad, no ja som už mala v hlave plány na materstvo. Boli sme spolu štyri roky a nič sa nemenilo, a ja som si začala klásť otázky, či mám v tom vzťahu zostať alebo ísť ďalej. Pýtala som sa samej seba, či som spokojná. Prešiel nejaký čas a povedala som si, že musím ísť ďalej.

Neskôr som spoznala Andreja a hneď sme si sadli. Nielen pracovne, ale aj tým, že sme mali spoločné záujmy. Videla som, že je rodinne založený, a hneď mi bolo jasné, že som na správnom mieste. Lepšie sme sa spoznali a ja som pochopila, že som našla to, čo som hľadala. Najskôr sme si rodičovstvo nevedeli úplne predstaviť. No toľko sme sa o deťoch rozprávali, až sme cítili, že prišiel správny moment a sme pripravení. Skúsili sme to a otehotnieť sa mi podarilo na prvý raz.

Tehotenstvo ste prežívali počas začínajúcej sa pandémie covidu-19. Ako ste sa na príchod dieťaťa pripravovali?

Pripravili sme kočík a materiálne veci. Inak som nemala ani poňatia, čo bude po tom, ako sa dieťa narodí. Nevedela som, po akých knihách mám siahnuť, a nikto mi nič neporadil. Chcela som chodiť na predpôrodnú prípravu. Volala som aj do nemocnice v meste, kde som sa chystala ísť rodiť, no povedali mi, že prípravky boli pre covid zrušené. Vtedy ešte nebolo toľko online poradní ako neskôr počas pandémie. Ak by som hľadala lepšie, nejakú online by som asi našla, no už som to potom neriešila. Povedala som si, že sa počas pôrodu spoľahnem na svoje telo.

Spomenuli ste, že vám vaše okolie neporadilo. Ako reagovali na vašu neistotu a otázky vaša rodina a priatelia?

V rodine mi len opakovali vety ako: „Spi teraz, kým sa dá, lebo potom už nebudeš.“ A v podstate nič viac. Čo sa týka