Denník N

Názor architekta: Prijatie miestneho mišmašu plodí príšery

Zapadnúť do okolitého prostredia kopírovaním jeho okolia, môže byť zradné. Lepšie je ísť vlastnou cestou. Foto - n/a.
Zapadnúť do okolitého prostredia kopírovaním jeho okolia, môže byť zradné. Lepšie je ísť vlastnou cestou. Foto – n/a.

Ak sa na domy pozeráme ako deti, vidíme podobnosti na miestach, kde by sme už mohli vidieť aj rozdiely, píše architekt Benjamín Brádňanský.

Jeden týždenník uverejnil portrét architektonického ateliéru. Pomerne mladí autori sa v ňom dojemne vyznávajú zo svojej úcty k prostrediu. Integrita prostredia a harmónia celku je pre nich dôležitejšia ako jedna časť – dom. Tvrdia, že je lepšie mať nekvalitný dom, ktorý nevytŕča, ako mať kvalitný dom, ktorý narúša prostredie.

Generalizujem, parafrázujem,  ironizujem. Je to totiž pomerne bežné vyhlásenie. Počul som ho už toľkokrát v podobe rozličných viet, no s rovnakým významom od množstva profesionálov aj od laikov. Občas pritom padnú aj argumenty najsilnejšie – vtedy sa vytiahne magické zaklínadlo „genius loci“.

Tento argument rozpínajúci sa od  animizmu až po fenomenológiu a intencionálnu teóriu architektúry, ako ju definoval  Christian Norberg-Schulz, je rovnako nepriestrelný ako je zle chápaný.

Namiesto skúmania prostredia slúži na ospravedlnenie akéhokoľvek subjektívneho lokalitného pocitu. Zavedenie nepremysleného, pomýleného miestneho mišmašu ako kritéria  harmonizácie, plodí príšery. Individuálna autenticita verzus kolektívna nivelizácia. Nestretli sme sa s tým už niekde? Nanešťastie, máme za sebou unikátnu politickú skúsenosť, ktorá nás mohla naučiť lepšie si vážiť jednotlivca a odlišnosti.

Ako je teda možné, že sme ochotní uprednostniť jednotný celok banalít pred rôznorodou skupinou kvalít?

Lepšie vidieť, viac vedieť

Predpokladám, že chyba je v schopnosti správne vidieť. Pozeráme sa len na zjednodušené formálne znaky. Tam, kde by sme mali vidieť rozdiel, vidíme podobnosť. Necháme sa uniesť pocitom že „staré“ domy v zástavbe historického jadra vytvárajú homogénnu zástavbu a sú harmonické. Áno sú, ak sa na ne pozrieme ako dieťa. Vtedy vidíme jasné podobnosti.

V skutočnosti sú to často úplne odlišné architektonické svety. Akurát naša kultúra už príliš nerozoznáva volutu od bosáže*.  Ak pripustíme, že zjednodušujúca vonkajšia podobnosť nie je dobrým kritériom na určenie toho či dom zapadá do prostredia alebo nie, aké sú iné možnosti?

Výborným príkladom neprvoplánového začlenenia stavby do okolia je Dedečkova dostavba Slovenskej národnej galérie na bratislavskom nábreží.

Premostenie nie je prvým návrhom, ktorý mal architekt Dedeček pripravený na dostavbu k Vodným kasárňam. Začínal bez premostenia, pomerne jednoduchým doplnením bloku, hranolom jemne sa vznášajúcim na zemou. Terajší tvar premostenia je výsledkom požiadavky, aby bola budova kasární viditeľná z nábrežia. Architekt sa preto rozhodol výrazne ju zdvihnúť nad zem, aby uhol pohľadu z nábrežia odkrýval celé kasárne. Stratu plochy vyrovnal jej pridaním do zostávajúcich podlaží, ktoré navyše poposúval smerom do ulice, čím zároveň rozšíril vnútorné átrium, kde je dnes dostatok svetla.

Dom teda vytvorila snaha prispôsobiť sa okoliu, ale nie kopírovaním oblúkových kolonád kasární a lepením šikmých škridlových striech. Netriviálna metóda zapadnutia do prostredia je autentická a objavná. Holandský architektonický ateliér MVRDV si spravil na veľmi podobnom princípe „parametrického“ navrhovania svetové meno. Ale až tridsať rokov po dostavbe SNG.

Dôležitá je kvalita

Iste sa dá Dedečkova dostavba odbiť urýchlenými súdmi. Zamerajme sa len na jeden, ktorý súvisí s prostredím – exhibicionizmus.

Urobiť málo a urobiť to jednoducho, sa považuje za prejav skromnosti, vyspelosti, profesionality, adekvátnosti, pravdivosti a čo ja viem, akej ešte cnosti. Tí, ktorí museli strpieť prvé pokusy Adolfa Loosa o vymanenie sa architektúry z ozdobnosti, by určite tvrdili opak. Jeho dom oproti Hofburgu vo Viedni sa snažil byť stvárnený menej formálne ako bolo v tom čase zvykom a vyslúžil si opovrhovanie. Je však dnes obyčajný pozorovateľ schopný odlíšiť jeho dom od okolitej štruktúry? Myslím, že nie.

Ak teda posudzujeme kompaktnosť architektonického prostredia len podľa toho, či sa nám nový dom podobá na starý, stojaci hneď vedľa, je možné, že sa ohromne mýlime.

Napriek tomu verím, že je prospešné zaoberať sa prostredím a kultiváciou jeho jednoty. Ale robiť to slepo na úkor kvality jednotlivých súčastí, ba priam infantilne na základe podobnosti tých najtriviálnejších formálnych znakov, je zjednodušovanie až na hranicu prostoduchosti.

Venované aj pamiatkovému úradu a jeho spôsobom.

[info]Každý piatok nájdete v kultúre denníka N názor jedného zo štvorice súčasných architektov: Benjamín Brádňanský, Juraj Benetin, Vít Halada a Matúš Vallo.[/info]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra