Ako po voľbách žiť kultúru v malom meste (manuál pre Nebratislavákov)

Autor pôsobí v regionálnej kultúre 

Ako žiť – to je asi jedna z najpálčivejších otázok pre každého človeka, ktorý miluje kultúru, slobodu, radosť z bezvýznamných vecí a stretnutí, po tom, čo sa udialo v parlamentných voľbách.

Iná odpoveď sa núka pre niekoho, kto žije vo veľkom meste (povedzme dokonca v Bratislave), a v niečom radikálne iná odpoveď sa vynára človeku z menšieho mesta.

Jedným z dôvodov je napríklad veľkosť spriaznenej komunity. Vo veľkých mestách sú silné, robustné komunity, tam ešte nedolieha silný pocit osamotenosti a prehlbujúcej sa menšiny, ktorý je už oveľa dlhšie prítomný v menších mestách, po 30. septembri už aj deklaratívne.

Osamelosť malého mesta

Tu v malom meste vnímame už dlho, ako sme čoraz viac sami, v mori „chcimírov“, absurdity a tuposti. My svojich Huliakov máme už dlho. Už dlho vidíme, ako sa znižuje počet tých, ktorí videli realitu tak ako my, ktorí milovali a ctili si slobodu, vkus, kultúru, knihy, hudbu… Teraz po nich zostal len permanentný hnev, pocit vendety a TKM (poľské teraz, kurwa, my). Teraz sú to konečne oni, ktorí majú „navrch“, vedomí si svojej sily a pocitu majority. V tomto svete teraz žijeme my, tí, ktorí si mysleli, že svet patrí nám.

Prišiel covid, inflácia, vojna na Ukrajine, tento mix bol podporený nereguláciou sociálnych sietí a predtým nemysliteľné sa stalo skutočnosťou. Dostávame sa do hlbokého disentu, kde nás nespasia žiadne tisíce lajkov z nejakej super akcie v Bratislave. Sme roztratené komunitky v malých mestách, často ani nevediac o sebe, hľadáme a tápeme, ako dávať jasné ponuky, ktoré neurazia žiadnu stranu, ako nedehumanizovať tých, ktorých hodnoty sú nám čoraz viac cudzie, až priam barbarské.

Dve podobné cesty prežitia

Samozrejme, nie je to prvýkrát v histórii, keď skutočne môžeme zvolať „Hannibal ante portas!“

Z mnohých dejinných skúseností stoja za väčšie povšimnutie azda dve. Jedna nám veľmi blízka a druhá vzdialená vekmi, ale v mnohom pre dnešné časy symbolická. Tou prvou je disent na Slovensku a v Čechách počas hlbokého komunizmu. Tou druhou je mníšstvo po páde Rímskej ríše a všeobecného rozvratu a úpadku, špeciálne však írske mníšstvo.

Tieto dve „disidentské cesty“ by nám mohli zodpovedať otázky, ako žiť zmysluplné, radostné a plné životy, neutápajúc sa v ľútosti a hneve na jednej strane alebo skepse a rezignácii na tej druhej. Pretože jedna i druhá cesta nakoniec vedú k úteku, keď „vypneme internety“ a budeme žiť „svet včerajška“. Preto cesta, ako z toho von, je nanovo si budovať nové svety, ktoré by neboli getom, ale miestom života, tvorby a prekvapivých inovácií.

Jedna i druhá skúsenosť nás môžu naučiť nepáliť mosty ani neničiť to všetko, čo už máme, ale pomaly pretvárať našu prítomnosť a pripravovať sa na „orbanizáciu“ spoločnosti okolo nás. To je to, čo nás čaká, nás žijúcich mimo Bratislavy a veľkých miest oveľa rýchlejšie ako vás, ba dokonca v mnohom sme už tam, aj keď veľa z toho, čo nás čaká, je ešte zahalené tajomstvom času.

Ale tá druhá strana nikam nezmizne, nikam sa nevytratí, i keby sa vojna na Ukrajine skončila ešte dnes a Putina by nebolo, nájdu si rýchlo nové zástupné frontové línie. Oni sú už tu, sú silní a nikam nezmiznú.

Keď čítam a počúvam názory mnohých z Bratislavy (hlavne) a z veľkých miest, uvedomujem si neschopnosť obsiahnuť v plnosti, čo žijeme my. Vaše komunity sú ešte veľké, máte dostatok prostriedkov (aj a predovšetkým tých finančných), ak nechcete, naživo ani nestretnete tých „na druhej strane“.

Preto som presvedčený, že odpoveď je v nás, nie v nejakej super nadupanej debate v Novej Cvernovke (nech mi to Cvernovka odpustí, mám ju ozaj rád!). Vaša realita je taká odlišná od nášho marazmu, od nášho mlčania (lebo sme v menšine, lebo v mnohom sme od tej väčšiny závislí), lebo musíme v práci nereagovať na Čaputovú, na Rusko, na Putina a tak ďalej, lebo potrebujeme peniaze z ich peňaženiek, aby sme prežili.

Pre nás je mlčať a nevyhraňovať sa často otázka biznisového prežitia, vy v Bratislave nemáte skúsenosť malého trhu. Mnohí by asi namietli, že treba hľadať dialóg a chápať i tú druhú stranu. Obávam sa však, že my sme už úplne niekde inde, kde už je všetko jasné a vyprofilované, z jednej i z druhej strany. Huliaci a im podobní len dovŕšia tento jasný predel civilizácií.

Svet, v ktorom sa oplatí žiť

Ak však máme ešte možnosť voľby, potom na kultúrnej a ľudskej rovine chceme svoju energiu, čas a i peniaze dávať do sveta, v ktorom sa nám oplatí žiť. Tak ako írski mnísi vytvárali paralelné polis, svety, takisto ako disidenti počas komunizmu. Riziko nevkusu, hulvátstva, vulgarity a hnusnej šedi je na poli kultúry enormné a tento mix je schopný zamoriť všetko krásne a pekné v našom svete a v našom časopriestore. Ak sa toto stane, tak rezignujeme, uzatvoríme sa alebo utečieme. Alebo budeme nezmyselne bojovať a míňať drahocennú energiu na útoky proti veterným mlynom.

Možno pomaly nastáva čas, aby sme ako náš disent za komunizmu a írski mnísi v stredoveku nachádzali odvahu opúšťať mnoho našich krás, aby sme mali chuť, odvahu a jasnozrivosť vykročiť malými krokmi do dobrovoľného ústrania, kde si my budeme určovať naše pravidlá a hľadať cesty napĺňania našich životov.

Opakujem, ak by aj voľby dopadli pre nás dobre, nič sa nezmení na tom, že my mimo Bratislavy a väčších miest už žijeme v menšine: ak je to na Slovensku plus-mínus pol na pol a Bratislava je plus-mínus 90 k 10, tak niekde to musí byť opačne, aby sa to celoslovensky vyrovnalo. To niekde sme aj my.

Iba tie komunity, ktoré dokázali čítať znamenia čias a pochopiť ich význam, ktoré dokázali čeliť výzvam, opustiť to, čo ich ťahalo do minulosti, adaptovať sa v novej realite, prežili a boli plodné. Toto nepochybne dokázalo írske mníšstvo a disent počas komunizmu.

Deliace čiary

Ak by sme prijali „Buzalkovu tézu“ o postsedliakoch a tých druhých, teda modernej spoločnosti, tak vzájomnú nevraživosť, opovrhovanie až nenávisť (aspoň na ideologickej rovine) je možné prísne dodržiavať vo veľkých baštách na jednej i druhej strane. Ale čo máme robiť my, žijúci v malých mestách na strednom alebo východnom Slovensku, kde sme do nejakej miery odsúdení na spoluprácu?

Je krásne a chvályhodné vyhraňovať sa „v bratislavských kaviarňach“, písať súkromné či komunitné statusy. Ale sme to my odsúdení na mlčanie mimo Bratislavy, pretože strata klientov z tej druhej strany pre nás často znamená ekonomickú samovraždu.

Je však veľkým paradoxom, ako si práve tá moderná časť Slovenska neuvedomuje svoju závislosť od produktov a surovín rurálnej časti, tých postsedliakov, ktorými rada deklaratívne a verejne opovrhuje. Ako človek z dediny žijúci dlhodobo v meste si uvedomujem to, čo naši Hvoreckí a Valáškovia nie.

Keď prídem domov k rodičom pomôcť s veľkou záhradou, ktorú máme za domom, tak ideové spory s mojimi bratrancami, ujami a tetami musia ísť bokom. Všetci vedia, ako to mám s Ukrajinou, covidom, očkovaním a Huliakom. A ja viem, že oni vedia. Ale všetci zároveň vieme, že zemiaky sa samy zo zeme nevykopú. Že je to naša zem, naša úroda a naše živobytie. Zemiaky a zelenina slúžia nám a putujú i na trhy do veľkých miest vrátane Bratislavy. V pote tváre necháme Putina Putinom a Ameriku Amerikou a spoločne drieme na poli, aby sme úrodu pozberali skôr, než prídu veľké dažde a prvé mrazy.

Všetci vieme, že minimálne na týchto bazálnych, esenciálnych hodnotách musíme zanechať naše červené čiary, naše hlboké priekopy, spolupracovať a žiť jeden vedľa druhého.

Bolo by nadmieru múdre, keby ste si vy, ľudia z veľkých miest a veľkých komunít, pri nedeľnom zeleninovom ragú spomenuli, odkiaľže sa tá zelenina na vašom tanieri dostala na trh vo vašom meste. A že ju vypestovali a pozbierali spolu postsedliaci i vaši vzdialení príbuzní, žijúci v menšine.

Potom je tu však otázka nezemiaková. Domnievam sa, že tam je spoločných prienikov medzi „nami“ a „nimi“ pramálo a zhody sú také malé a bezvýznamné, že naše cesty sa definitívne rozchádzajú.

Ale tiež som bytostne presvedčený, že aby nezávislá kultúra v akejkoľvek forme mimo Bratislavy prežila, musí fungovať diametrálne odlišne. Po nástupe Fica IV. je to „žiarivo“ jasné.

A preto zopár nevyžiadaných rád (ktoré často bývajú tie najhoršie) pre kultúru mimo veľkých kultúrnych bášt:

1. Odpojte svoje finančné zdroje od štátu a samosprávy

Čím viac závislí budete od rôznych štátnych fondov, kraja alebo samosprávy, tým náchylnejšie budú vaše projekty na zlyhanie alebo pád. Prvé, čo budú tarabovci, huliakovci a iné obskúrne postavičky robiť, je pomalé (a možno ani nie úplne pomalé) odstrihávanie podpory tých kultúrnych projektov, ktoré nezapadajú do ich ideologického videnia sveta. Platí to pre projekty na tých najvyšších úrovniach až po tie najnižšie, závislé od starostov z dedín (mnohí z nich sú na tej „druhej strane“).

2. Znížte nároky na vlastné projekty

Toto bude asi veľmi bolestivá časť. Ale nebude viac možné dlhodobo fungovať tak ako doteraz (aj keď ani teraz to nebola žiadna sláva). Ak si už teraz hovoríte, že fungujete na hranici svojich možností, potom treba myslieť „out of the box“. Kultúra a kultúrne projekty sa musia dať robiť aj inak. To inak je cesta, ktorú musíte hľadať. Ak majú byť vaše projekty životaschopné a hlavne trvácne, už sa viac nemožno spoliehať na štátne zdroje.

3. Snažte sa prepájať s inými komunitami

Toto je nepochybne cesta, ako prežiť. Prepájanie rôznych malých komunít v rámci mesta alebo oblasti. To znamená prepájanie klientov, podporovateľov, zákazníkov a know-how. Ale zároveň prepájanie kapitálu. Hľadajte a snažte sa prepájať s každým, kto má nejakým spôsobom záujem o nezávislú kultúru a nie je spriahnutý so štátnou mocou. Hľadajte i na ideovo opačnej strane. Liberáli, ale i konzervatívci majú tej druhej strane čo ponúknuť.

4. Neriešte politiku ani kultúrno-etické témy

Je množstvo kultúrnych projektov a výziev, kde nemusíte primárne riešiť LGBTI+, potraty a podobné témy. Ak sa to dá, tak ich jednoducho obchádzajte. Pretože tieto témy majú moc zlomiť akúkoľvek sľubnú spoluprácu a pochovať skvelý projekt.

5. Hľadajte pomoc a inšpiráciu i mimo Slovenska

Možno prekvapujúce. Ale je neodškriepiteľným faktom, že izolácia Maďarska sa prehlbuje i neexistenciou príbuzného jazyka, ktorému by rozumel bežný obyvateľ Maďarska. Orbán to vie. Neurobme tú istú chybu. Stále sme kultúrne veľmi blízko českému slovu, od kníh, filmov po hovorené slovo a veľké množstvo spoločných kontaktov a projektov. Aj keby prišlo k zmrazeniu veľkého množstva našich projektov, naša nádej by sa mala upierať na najbližší západ. Napríklad ak by sa stalo to čo v Maďarsku, že nezávislé médiá by boli štátnou mocou „zarezané“, nie je neprekonateľnou prekážkou, aby v inej forme mohli pokračovať v Čechách. Maďari takúto možnosť nemajú, my áno.

6. Pre slobodnú, nezávislú a hodnotnú kultúru neexistuje lepší čas, ako je tento

Nemá žiadnu cenu utápať sa v marazme ani lakovať hovno. Faktom je, že slobodná kultúra je možná iba vtedy, keď sa oslobodí od všetkých vonkajších síl, ktoré by mali tendenciu ju zviazať a dominovať jej. Iba takáto kultúra môže ponúknuť spoločnosti svoj najväčší dar – slobodu myslenia, cítenia, prežívania a žitia. Toto žiadny štátny moloch ani 200 € od starostu nemôže prebiť.

A preto sa niet čoho báť. Kultúra mimo veľkých bášt sa dobrovoľným odchodom do disentu vzdáva mnohých sľubných projektov. Ak by sa tento krok neurobil, cena by bola príliš vysoká až zničujúca. Bola by ňou sloboda tvoriť. Takto, s oveľa menším kapitálom, s oveľa menšími „kulisami“ môže byť schopná tvoriť „všetko nové“, dávajúc slobodu. Tak bude schopná tvoriť „nové polis“, ktoré sa isto nebudú volať „Huliakovo“ či „Šimkovičovo“. Akékoľvek pokušenia kolaborovať s naším „politickým kultúrnym panoptikom“ a ich zástupcami na rôznych úrovniach sú veľmi krátkou cestou do kultúrneho pekla.

Radšej za oveľa menej pre menej ľudí v skromnejších podmienkach. Ale slobodne. Nenechať sa zotročiť ich odrobinkami a zároveň neklesať na duchu, neznechutiť sa a nerezignovať je jedna z najväčších výziev pre nebratislavskú kultúru na Slovensku na veľmi dlhý čas.