Revolucionár Juraj Flamik: Dnes sa ľahko mudruje o chybách, všetky podstatné veci sa vtedy urobili dobre a včas
Mal Vladimír Mečiar už počas revolúcie plány na vytvorenie štátu prepojeného s podsvetím? Ukázal by nám nejaký detektor lži, zistil by nejaký psychiater, aký despota sa v ňom časom prejaví? Pochybujem o tom, démon v ňom rástol úmerne so zneužívaním moci a stratou sebakontroly, hovorí Juraj Flamik z vtedajšej VPN.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Juraj Flamik (1957) bol od decembra 1989 členom Verejnosti proti násiliu a neskôr predsedom jej Koordinačného výboru. Do rozdelenia Československa pôsobil na federálnom Ústavnom súde.
Môžete po 34 rokoch od novembra 1989 povedať, že nejako takto ste to chceli?
Áno, chceli sme zmeniť totalitný režim na demokratický. Po všetkých peripetiách sa to podarilo a dnes v tomto zmysle máme, čo sme chceli. Väčšina ľudí v roku 1989 chcela občianske a ľudské práva plus všakovaké možné slobody. Myslím si, že najviac z nich chcelo slobodu konzumu.
Nemálo spoluobčanov chcelo aj slobodu podvádzať. Dnes máme všetkého vrchovato, ale niektorí si myslia, že sa budú mať ešte lepšie, keď tu nebudú menšiny, keď uzavrieme hranice, keď sa opäť pritúlime k Rusku a keď nás silný vodca zbaví záväzkov k Európskej únii, veď stačí, ak budeme dostávať peniaze z jej fondov. To je slovenský sen.
Zároveň platí, že revolúcia mala svoje úlohy, a tie sa naplnili. Žijeme v štandardnej demokracii, máme právny štát, slobodné voľby, fungujúce inštitúcie, dokonca ani súčasnosť po posledných voľbách nevidím príliš čierne. Sme porovnateľní s každým štátom v EÚ, spravilo sa tu množstvo dobrej práce.
V roku 1989 sa konkrétni ľudia ocitli v situácii, keď bolo treba niečo spraviť. Spravili to výborne. Disponovali kompetenciou osobnej autority, osobnej morálky a občianskych postojov. To je dar, ktorý má pre akékoľvek pozitívne zmeny v spoločnosti veľkú cenu. Aj vďaka tomu tu dnes máme silnú občiansku spoločnosť.
Premiérom je bývalý komunista, do funkcií sa vracajú ľudia obvinení z korupcie a spolupracujúci s mafiou, podpredsedom parlamentu je človek velebiaci Che Guevaru a socializmus. Pravdou je, že ľudia si ich vybrali v slobodných voľbách.
Chápem, že to je veľmi frustrujúce, človek sa musí pýtať, prečo a ako sa to stalo. V novembri 1989 demonštrovali na námestiach ľudia pod vedením agilných demokratických lídrov. Dnes ľudia cez zosilňovače globálnych sociálnych sietí lajkujú a hejtujú systém pod vedením agilných protisystémových radikálov až extrémistov. Chýbajú nám práve agilní demokratickí lídri.
Slováci majú krátku historickú pamäť. Rozhodujúce momenty a hodnoty z vlastnej histórie si treba stále pripomínať, inak ich prevalcujú konšpiračné a účelové interpretácie. Demokracia je pomalá a má slabý hlas, na Slovensku je to ešte nedochôdča. Neliberálna, autoritárska a populistická verzia demokracie využíva témy, ktorými sa ľahko oslovujú masy – sociálna a ekonomická nerovnosť, hrozba migrácie, inflácia, vojna… Národu, vlasti a rodine sľubuje ochranu pod rukou mocného lídra a silného štátu.
Celý tento násilnícky, postfaktický, populistický marazmus využil Robert Fico, aby získal moc. Robí to dobre, roztrúsení demokratickí „Slováčkovia“ sa nemajú okolo koho združiť. Aj demokratický líder môže byť populistom, ale
