Keď mi príbuzná vravela, že som pribrala, ťala do živého, vraví herečka z filmu Jej telo

Denisa Barešová patrí medzi najobsadzovanejšie české herečky svojej generácie, zlomom pre ňu bol seriál Kukačky. Najnovšie má angažmán aj v Národnom divadle.

Vo filme Jej telo, hranom debute dokumentaristky Natálie Císařovskej, ktorý bude mať v slovenských kinách premiéru 23. novembra, stvárnila sestru hlavnej hrdinky Andrey Absolonovej.

Film je inšpirovaný skutočným príbehom mladej ženy, ktorá sa zo skokanky do vody stala pornoherečkou a v 27 rokoch zomrela na mozgový nádor.

Prečítajte si

Jej telo nikdy nebolo úplne jej. Do kín ide príbeh skokanky do vody a pornoherečky Absolonovej

Skoky do vody si Denisa Barešová sama vyskúšala. „Ale len zo siedmich metrov. Na desiatke som sedela s nohami dolu a pozerala sa pod seba. Je pekný pohľad, ako v bazéne plávajú ľudia, ale postaviť sa na okraj? Okamžite závrat,“ spomína.

Hovorí aj o tom, ako sa dostala z ťaživých psychických problémov, ale aj ako sa menil jej vzťah k vlastnému telu alebo o natáčaní intímnych scén.

V rozhovore sa dočítate:

• prečo odišla zo Švandovho divadla a prečo odmietla aj angažmán v Dejvickom;
• kedy jej prestala stačiť psychoterapia a v čom jej pomohli antidepresíva;
• prečo sa nevyhýba slovu feministka;
• aké bolo jej stretnutie so skutočnou sestrou Andrey Absolonovej
• a čo jej najviac prekáža na natáčaní intímnych scén.

Ako si zvykáte v Národnom divadle?

Rýchlo. Predsa len tam už hrám ako hosťujúca herečka siedmu sezónu v inscenácii Pýcha a predsudok, takže poznám súbor, poznám ten priestor. Som zabývaná a je mi tam skvele. Cítim, že som urobila správny krok.

Jasné, môže sa to zmeniť, ale prečo by som sa stresovala tým, čo sa môže, ale nemusí stať. Odísť môžem vždy. Toto už mám v hlave urovnané. Nepotrebujem sa niekde trápiť iba preto, lebo ide napríklad o prestížne miesto, keď sa ja sama necítim dobre.

Bolo ťažké rozhodnutie opustiť slobodu voľnej nohy, ktorú ste obľubovali?

Nechcelo sa mi. Keď mi Lukáš a Martin (režisérske duo SKUTR, súčasní umeleckí šéfovia činohry Národného divadla – pozn. red.) s rolou v Nebezpečných známostiach rovno ponúkli aj polovičný úväzok, najskôr som si hovorila, že nie.

Lákal ma ten text, skúšanie so Skutrom aj priestor Stavovského divadla. Ale dohodli sme sa, že ďalej uvidíme až počas skúšania.

A je z toho úväzok. Celý. 

Pretože som naskúšala aj alternáciu do Krásky a zvieraťa a neplánovane som začala skúšať aj Hamleta. Takže som tam naplno, je mi dobre. A odmietam sa stále strachovať niečím, čo by sa mohlo stať…

Do tejto schopnosti ste dozreli?

Totálne. Hneď po DAMU (Divadelná fakulta Akadémie múzických umení – pozn. red.) som nastúpila do angažmánu vo Švandovom divadle, ale podvedome som sa bála, že tam nezapadnem. Nepočúvala som intuíciu. Angažmán po škole? V dobrom divadle v Prahe?! To je úspech.

Lenže v tom čase sa začali aj moje psychické problémy. Skončil sa môj prvý vzťah a celé jedno životné obdobie, s ktorým som sa potrebovala nejako vyrovnať. Veľmi to nešlo.

Švanďák je dobré divadlo, ale ja som sa tam necítila dobre, nebola to chyba toho divadla. Bolo to vo mne, postupne som upadala do depresie. Keď som sa rozhodla odísť, tá predstava vo mne vyvolala úľavu. Aha, intuícia.

Mala som za sebou prvú sériu Kukačiek a Podozrenia, niečo našetrené, ale bola som aj akosi vnútorne zmierená s tým, že aj keby nič iné neprišlo, neprekážalo by mi to. Hlavne už sa neprepadnúť do stavu tej boľavej nechuti voči divadlu.

V rozhodovaní aj uzdravovaní mi paradoxne pomohol aj covid. Najskôr som si totiž od divadla potrebovala aj odpočinúť…

Niekto sa zrútil, že nemá prácu, no vy ste si to užili?

U mňa to bolo skôr hore a dolu. Zrútenie sa – dobrá fáza – zrútenie sa – dobrá fáza. Ale spomínam si, akú nechuť a strach vyliezť na javisko som cítila, keď sa niekedy po prvej vlne začalo hrať. Išla som električkou do divadla, kŕčovito som sa držala zábradlia a hovorila som si: „Ja to asi nedám.“

Skrátim to. Dala som výpoveď. A pomohlo mi to cítiť sa lepšie. Po čase som naskúšala so Skutrom v Dejviciach Richarda III., bolo to fajn a prišla aj ponuka spolupracovať s divadlom ďalej.

Čože? Dejvické divadlo? No teda! Ale aj keď som si hosťovanie užila, cítila som, že to nie je smer, ktorým mám ísť. A tú intuíciu som už poslúchla.

Vďaka odchodu z prvého angažmánu som totiž zistila dôležitú vec, že ma ako človeka ani ako herečku neformuje len „áno“, ale že ma formuje aj „nie“. Aj odmietnutie. A už to viem, dávam si na to pozor.

Trochu mi trvalo, kým som získala pevnú pôdu pod nohami. Etablovať sa, vydobyť si svoje miesto v divadelnom, vo filmovom aj v televíznom priestore, ale som herečka. Bodka.

Dôkazom je práca, ktorú mám za sebou. Teraz už mi to nikto nevezme, už nemusím brať všetko len preto, aby som svetu alebo sebe niečo dokázala.

A v posledných rokoch som prešla kus cesty. Už na konci angažmánu vo Švanďáku som začala na svojom psychickom stave pracovať a počas tých troch-štyroch rokov som sa posunula dopredu sedemmíľovými krokmi. A dostala sa sem.

Do angažmánu v Národnom divadle. 

Cítim sa dobre, šťastne a nepotrebujem nič meniť, len som zvedavá, čo príde ďalej.

Hovoríte len o práci alebo celkovo?

Celkovo. Určite.

Vyzeráte zdravo, vyrovnane. Tak hádam nie ste až taká herečka, že by ste to tu na mňa hrali. 

Fakt nie.

V rozhovoroch netajíte, že ste sa svojou krehkou psychikou zverili profesionálom. Chodíte na terapie, otvorene hovoríte aj o medikácii, ktorá vám pomohla… 

Neprekáža mi o tom hovoriť. Nehanbím sa. Ale zase si z toho nechcem robiť imidž. Verím, že to niekomu môže aj pomôcť, ale človek tým odhalí svoju zraniteľnosť.

Raz vyšli počas dvoch dní tri rozhovory s titulkami o mojich depresiách a úzkostiach, vtedy už som na to bola alergická.

Ale na terapiu chodím už skoro päť rokov. A keď sa začala vojna na Ukrajine, mala som také šialené prepady a prechádzala som takou bolesťou, že som musela vyhľadať aj psychiatrickú pomoc. Nedalo sa to zniesť.

Poznám veľa ľudí, ktorí vyhľadali pomoc psychológov, ale „prášky“ sú pre nich tabu. Je ťažké si pripustiť, že mi pomôžu lieky?

Je. Tiež som stále verila, že to zvládnem sama. Keď je