Kristovo kráľovstvo v nebi alebo na zemi?
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Autor je historik, Filozofická fakulta UK
Vzťah medzi náboženstvom a svetskou mocou bol v západnom kresťanstve komplikovaný. V priebehu stredoveku sa vytvoril systém, kde pápeži a biskupi „odporúčali“ (pomazávali) cisárov a kráľov, ale zároveň mnohí z nich vystupovali ako samostatní vládcovia. S nástupom moderny spochybňujúcej dedičné privilégiá sa otriasal v základoch aj katolícky dualizmus štátu a cirkvi.
Po zjednotení Talianska pápež stratil posledné zvyšky svetskej vlády a stal sa takpovediac zajatcom v Ríme, novom hlavnom meste národného štátu. Starý dualizmus sa definitívne zosypal po prvej svetovej vojne, keď zanikli veľké monarchie na čele s prevažne katolíckym Rakúskom-Uhorskom. Oltár zostal bez svojej dovtedajšej dvojičky a opory – trónu.
Pápeži síce naďalej vystupovali ako monarchovia, ale ich kráľovstvo už nebolo „z tohto sveta“. To, pravda, neznamenalo, že by sa celkom vydali v stopách Krista, ktorého síce evanjeliá titulujú „židovský kráľ“, no on sám a jeho prví nasledovatelia žili predovšetkým v očakávaní bezprostredného konca sveta. O tom vypovedá príslovie: Svetská sláva, poľná tráva.
Pápeži sa preto usilovali dosiahnuť modus vivendi s novými národnými štátmi, predovšetkým s Talianskom, uprostred ktorého žili. Po prvej svetovej vojne vo Vatikáne stavili na antikomunistický fašizmus, ktorý mu po prevzatí moci napokon naozaj vyšiel v ústrety: prostredníctvom Lateránskych zmlúv z roku 1929 legalizoval existenciu nového Vatikánskeho štátu.
Taliansko aj po prvej svetovej vojne zostalo monarchiou (hoci konštitučnou) a v rovnakých kategóriách rozmýšľali aj vo Vatikáne. Pápež Pius XI. v encyklike Quas primas z roku 1925 zaviedol sviatok a slávnosť Krista Kráľa, ktorého ríša síce mala byť v prvom rade duchovná, ale mali jej podliehať i svetské autority. Tie mali povinnosť „uznávať Krista aj verejne“, keďže boli iba jeho „správcami“.
Pius XI. sa týmto spôsobom snažil zvrátiť vlažný prístup čoraz širších vrstiev obyvateľstva k náboženstvu, ale taktiež vytvoriť protiváhu kultu svetských vládcov. Pápež nebol obdivovateľom fašistického vodcu Mussoliniho, ale v rámci cirkvi existovali prúdy a predstavitelia, ktorí videli veci inak.
Fašistický aktivizmus a záľuba v pochodoch a zástavách, ako aj oslavovanie národa mali vplyv na laické katolícke organizácie, z ktorých niektoré vystupovali navonok dosť militantne – v Taliansku a Chorvátsku sa nazývali „križiaci“, v Nemecku a Rakúsku „útočné voje“. S fašistami ich napriek niekedy krvavým konfrontáciám (aspoň pokiaľ išlo o nacistické úderky) spájalo až apokalyptické očakávanie rozhodujúcej „bitky“ o záchranu kresťanských duší pred zhubným vplyvom liberálnych a socialistických „neznabohov“, respektíve „degenerátov“ (často paušálne stotožňovaných so židovstvom).
Vzhľadom na to neprekvapuje, že sa našli katolícke hnutia, ktoré postupne prešli na pozície fašizmu, pričom sa odvolávali práve na kult Krista Kráľa. Najznámejším prípadom je takzvané rexistické hnutie
