Ako nám dobré historické knihy pripomínajú, že žijeme v šťastnej krajine

Mám návod na spoľahlivú obranu proti hnusu z novej vlády: čítajte dobré knihy, najmä historické. Pri ich čítaní si uvedomíte, akí ste smiešni a pyšní, ak sa sťažujete, že vám nejaký Fico kazí život.

Prečítal som v posledných dňoch Červený hladomor od Anne Applebaumovej a Domoviny od Timothyho Gartona Asha (obe vydal Denník N). Prvá je o najmasovejšej vražde v čase mieru v 20. storočí, druhá o vývoji Európy za posledných 50 rokov.

Obe vás privedú k pokore. Prvá preto, lebo z pohľadu dejín ste len o vlások unikli smrti hladom – stačilo sa narodiť v roku 1920 o kúsok vedľa, na Ukrajine. Druhá preto, lebo len vďaka zhode mnohých okolností žijete dnes v slobodnej krajine, aj napriek vulgárnej vláde.

V rokoch 1932 až 1933 zomreli od hladu na Ukrajine – povestnej svojou úrodnou pôdou – milióny ľudí (odhady sa pohybujú od troch do šiestich miliónov). Applebaumová pristupuje k tejto hrôze krok za krokom, od roku 1918, keď na niekoľko mesiacov vznikla nezávislá Ukrajina, cez víťazstvo boľševikov až po rozhodnutie Stalina fyzicky zlikvidovať ukrajinský vidiek, ktorý sa odmietal podrobiť komunistom.

Univerzálna povaha zla

Zdanlivo je zbytočné čítať o dávnej tragédii, keď sa dnes pred našimi očami odohráva na Ukrajine nová a duša čitateľa už neunesie toľko zla. Lenže to je mylný úsudok. Applebaumová nehrá na city, nenúti vás do plaču, hoci príbehov konkrétnych ľudí so smutnými osudmi je v knihe neúrekom.

Veľká hodnota tejto knihy spočíva v skúmaní univerzálnej povahy zla, je teda užitočná práve dnes. Zlo sa vyvíja často náhodne, často aj vďaka slepote tých, ktorí ho nedokážu rozoznať a vrhajú svoje šíky do obrany proti falošným hrozbám. Keby sa napríklad ruskí odporcovia boľševikov dokázali v roku 1918 spojiť s Ukrajincami, komunisti by zrejme prehrali a Sovietsky zväz by nevznikol. Lenže ruský nacionalizmus im v takom spojení bránil. Boli slepí.

Myslím na túto slepotu pri pohľade na neschopnosť slovenských konzervatívcov pochopiť, že ich nepriateľom nie sú liberáli, ale autoritári v dnešnej vláde – bez ohľadu na to, že vyzerajú ako konzervatívci.

Kniha je zároveň realistickým obrazom mnohovrstevnej ľudskej povahy a súpisom morálnych dilem. Niektorí rodičia dali prednosť smrti hladom, aby zachránili svoje deti, iní, naopak, nechali zomrieť svoje deti – s argumentom, že bez nich ľahšie prežijú a potom si urobia ďalšie. Pri čítaní týchto príbehov sa nevyhnete otázke, ako by ste zachovali vy.

Je aj o masovej absencii súcitu v čase existenčnej hrozby. Ľudia v mestách nenávideli hladných roľníkov, ktorí tam prišli za kúskom chleba (lebo komunisti im v dedinách zobrali všetko jedlo). Boli ich zlým svedomím a nenávideli ich preto, lebo vycivení od hladu umierali na chodníkoch ako muchy. Málokto im pomohol.

Ale je aj o krutej irónii zla. Tí, ktorí chodili po dedinách a zabavovali na príkaz komunistov roľníkom všetko jedlo, pichali železnými tyčami do zeme a hľadali ukrytú múku najmä u tých, ktorí ešte neboli vychudnutí na smrť, a preto boli podozriví, tak väčšina z týchto bezcitných zlodejov napokon tiež umrela od hladu.

Applebaumovej kniha by bola skvelá aj bez týchto presahov. Ale aj vďaka nim sa dá čítať nielen ako svedectvo o vražednej podstate totalitného systému, nielen ako príbeh ukrajinského národa, z ktorého pochopíte dnešnú odhodlanosť Ukrajincov zomierať za slobodu, ale aj ako lekcia o dobre a zle, o krutosti a ľahostajnosti aj o súcite a obetavosti. Je výzvou na našu pokoru, lebo dejiny nás – aspoň zatiaľ – ušetrili morálnych dilem, v ktorých ide naozaj o život.

Dobrodruh a intelektuál

Timothy Garton Ash je tiež historik (obaja patria do svetovej intelektuálnej špičky), ale jeho kniha – hoci plná historických faktov – je vlastne cestopisom. Autor rozpráva európsky príbeh posledného polstoročia cez svoje zážitky, lebo po celý život križoval Európu a takmer vždy bol včas tam, kde sa práve niečo významné dialo.

Už ako dvadsaťročný mladík precestoval v 70. rokoch celú vtedajšiu komunistickú východnú Európu od Albánska po Poľsko, bol v auguste 1980 v Gdansku, kde sa práve rodila poľská Solidarita, a, samozrejme, bol aj pri páde Berlínskeho múru. Garton Ash je jedným z mála európskych intelektuálov, ktorí naozaj rozumejú našej časti Európy.

Ale ako veľký zástanca Európskej únie rozumie aj jej západnej časti, napokon, je Angličan a v 80. rokoch žil v Berlíne. Má toľko priateľov, ktorí sa stali historickými legendami, že aj mnohé stretnutia s nimi (vrátane Václava Havla či Bronislawa Geremeka) sú súčasťou európskeho príbehu, nielen jeho osobným zážitkom.

Prečítajte si

Rok nula: Hrôzy sa konečne skončili, teraz z trosiek postavme niečo lepšie

Sú to často ľudia, ktorí pohli európskymi dejinami proti ich zotrvačnosti, ktorá sa zdala zákonitá. Jedným z najdôležitejších bol sovietsky vodca Michail Gorbačov. „Ak hviezdy nad Európou niekedy priali slobode, bolo to v druhej polovici osemdesiatych rokov,“ píše autor. Do veľkej miery vďaka Gorbačovovi.

Komunistická ideológia tvrdila, že svetové dejiny „tvoria mohutné neosobné sily“ (a preto musí komunizmus zvíťaziť). Práve Gorbačov usvedčil túto ideológiu z omylu, keď sa sám stal osobnosťou, ktorá pohla dejinami neočakávaným smerom.

Kniha je miestami až dobrodružným čítaním, inokedy hravou a zároveň hĺbavou intelektuálnou analýzou. Je akýmsi voľným pokračovaním mimoriadneho diela Tonyho Judta Povojnová Európa (Garton Ash sa naň viackrát odvoláva), a ak prečítate tieto dve knihy, viete všetko, čo potrebujete vedieť o Európe od roku 1945 podnes.

Ale to najdôležitejšie, čo si čitateľ Domovín odnesie, je vedomie, že dejiny sa vyvíjajú prekvapivo a spravidla zaskočia tých, ktorí si myslia, že vládnu osudu. To sa stalo aj komunistom, ale vôbec to nebolo zákonité. Rok 1989 bol do istej miery aj súhrou mnohých okolností a náhod.

Preto je aj kniha Domoviny dobrým návodom na pokoru. To, že sme už vyše 30 rokov súčasťou demokratickej Európy, nie je samozrejmosťou.

Mali by sme si to pripomínať čo najčastejšie, napríklad vtedy, keď sa vydáme na cesty. Timothy Garton Ash až do roku 1989 často cestoval do komunistickej časti Európy a uvedomoval si, aký je privilegovaný. Jemu prakticky nič nehrozilo, ale disidenti, s ktorými sa stretával, mohli zajtra skončiť vo väzení. O rozdieloch v kvalite života ani nehovoriac.

Pripomínajte si, že aj vy dnes patríte medzi týchto privilegovaných, keď sa ocitnete v krajinách, kde vládne diktatúra, ako napríklad v Turecku či v Egypte, pripomínajte si, že žijete v bohatej krajine, keď sa ocitnete napríklad v Moldavsku, o afrických štátoch ani nehovoriac. A pripomínajte si to s pokorou. Pomôže vám to prekonať pocit hnusu zo súčasnej vlády.