Denník N

Fotograf Hyža: V Gruzínsku nás orabovali banditi na koňoch. Šéf klanu ich dal zbiť a veci nám vrátil

Foto - Alan Hyža
Foto – Alan Hyža

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Fotograf Alan Hyža spoločne s píšucim kolegom Petrom Kubínyim podnikli v rokoch 1993 až 2003 dvadsaťsedem občas dramatických ciest do krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Začínali za Jeľcina, končili za Putina. Spoznali obrovskú biedu, absurdity, ale aj mimoriadnu pohostinnosť. Výsledkom bola reportážna kniha Ríša zla, ktorá je odkazom na výraz použitý bývalým americkým prezidentom Ronaldom Reaganom.

„Bola to koloniálna ríša. Tak ako Briti alebo Francúzi zobrali niečo v Afrike, tak Rusi zobrali územia naokolo a rovno ich pripojili k sebe. Kolonializmus spočíval v implementácii ich komunistického policajného režimu. Bola tam aj jednota v tom, že všade vrátane Strednej Ázie či Ďalekého východu si videl rovnakú architektúru; päťposchodové ‚piatietažky‘, paneláčiky, úplne rovnaké všade. Centrálne námestie so sochou Lenina, oproti tomu budova, kde sídlil primátor, bytovky a trošku ďalej bola uhoľná kotolňa,“ hovorí Hyža, s ktorým si ako kolegovia tykáme.

V rozhovore sa dočítate:

  • že ich lákali najmä miesta, kam by sa za socializmu nedostali;
  • ako na Ďalekom východe čakali deň, kým mohli z pošty zavolať na Slovensko;
  • že od Užhorodu po Kamčatku všetci riešili benzín, potraviny, ošatenie;
  • ako sa z Čečenska vracali, sediac pod pilotmi v presklenom predku vojenského lietadla;
  • že miestni na nich reagovali so zmesou závisti a rešpektu;
  • prečo dnes nefotí ruskú agresiu na Ukrajine.

Pred tridsiatimi rokmi ste s Petrom Kubínyim precestovali azda všetky časti bývalého Sovietskeho zväzu, čo vás k tomu motivovalo?

Myslím, že sme tam boli 27-krát. Keď padol u nás v novembri 1989 komunistický režim, všetci túžili ísť na Západ, čo bolo logické, keďže sme sa tam dovtedy nemohli dostať. My s Petrom sme, naopak, cítili túžbu ísť na východ, do krajiny, ktorá nás štyridsať rokov ovládala, do Sovietskeho zväzu, o ktorom sme takmer nič nevedeli. Za socializmu sa tam mohlo ísť Vlakom družby na hromadný zájazd s presne daným programom, individuálne nie. Ja som v sojuze nikdy predtým nebol. Organizovaný výlet ma, samozrejme, nelákal.

Podľa čoho ste si vyberali miesta, kam ste šli?

Lákali nás najmä miesta, kam by nás za socializmu aj tak nepustili. Vládla tam paranoja; všetko bolo tajné mesto, vojenská oblasť, pohraničná zóna, strategické miesto. Dovtedy cudzincov nepúšťali a odrazu to šlo. Dnes by sa to už nedalo zopakovať, ale v tom čase to bolo možné.

V ktorých rokoch ste s Petrom jazdili do bývalého Sovietskeho zväzu?

Od roku 1993 desať rokov, potom som tam bol ešte päťkrát.

Moskva. Foto – Alan Hyža

Ako ste tam cestovali, kde ste bývali a ako ste sa po krajine, ktorá bývala šestinou zemegule, presúvali?

Dnes je to oveľa jednoduchšie. V tom čase bol internet v zárodkoch, mobily ešte neboli. Nemohli sme si cez žiadny booking kúpiť ubytovanie. Pamätám si, že keď sme boli na Ďalekom východe, chceli sme zavolať domov, blízkym, že sme v poriadku. Prišli sme na poštu, odinakadiaľ sa nedalo volať. Tam ešte prepájali kábliky. Najprv nevedeli, kde je Bratislava ani Slovensko. Potom povedali, že no dobre, príďte zajtra o druhej na obed…

Na ubytovanie fungovala ešte sovietska sieť hotelov Intourist – ako u nás Čedok. V každom mestečku bol hotel otrasnej úrovne. Asi najhoršie to bolo v mestečku Nukus pri Aralskom mori v Uzbekistane. Tam bol vodovodný kohútik na izbe, ale nebolo umývadlo. Čo teraz? Musel si sa umyť tak, že si pustil vodu, ktorá tiekla na zem a vytekala cez dieru v podlahe.

Niekto umývadlo odmontoval?

Asi, alebo sa rozbilo a na nové už nemali. Alebo v Ašchabade v Turkmenistane sme mali izbu so sprchou, čo bol luxus. Peter sa osprchoval a ja som bol namydlený, keď prestala tiecť voda. Vyriešil som to tak, že vodu som naberal hrnčekom z nádržky na záchode.

Kamarát mi vravel, že za socializmu v hoteli v Moskve voda síce tiekla, ale iba horúca. Tak napustil vaňu a čakal, kým vychladne…

Aj to sme zažili, bežná vec. Cestovali sme vlakmi, autobusmi, taxíkmi, veľké vzdialenosti letecky miestnymi linkami.

Nebolo to nebezpečné?

Raz išlo do tuhého. V Gruzínsku sme na ulici oslovili týpka, žiadny taxikár, či nás neodvezie do hôr. Že áno. Mal starý rozpadnutý žigulák. Išli sme pustou krajinou, len zopár samôt a došla noc, stále sme ešte neboli v cieli. Vtom nás

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Vladimir Putin

Vojna na Ukrajine

Svet

Teraz najčítanejšie