Tomáš Bálint ocenený Bielou vranou: To, čo zažíva Slovensko po voľbách, sme v Rimavskej Sobote zažili už trikrát

Aktivista a organizátor podujatí z Rimavskej Soboty Tomáš Bálint verejne kritizoval bývalého poslanca Národnej rady a súčasného primátora Jozefa Šimka (Sme rodina, kandidoval za ĽSNS). Dostal za to výpoveď v mestskom kultúrnom stredisku a prišiel aj o dotáciu na festival Fraj, ktorý v meste založil.

V tom čase chcel z Rimavskej Soboty definitívne odísť, dnes to už vidí inak. „Išlo mi hlavou, že všetko, čo som sa tu snažil roky vybudovať, nemalo zmysel. Keď však prvotná frustrácia pominula, uvedomil som si, že by som oslabil komunitu ľudí, ktorá sa snaží naše mesto posúvať vpred.“

V piatok večer sa Tomáš Bálint stal nositeľom ocenenia Biela vrana.

Čo ste si pomysleli, keď vám zavolali, že získate Bielu vranu?

V prvom momente som bol prekvapený, niekoľko sekúnd som dokonca zostal úplne mlčať, nevedel som, ako mám reagovať. Na jednej strane ma to veľmi potešilo a naozaj si to vážim, ale zápasil som s pocitom, či si to zaslúžim. Z môjho pohľadu som neurobil nič výnimočné, len som pravdivo a úprimne pomenoval realitu v našom meste. Vážim si však ľudí, ktorí o tejto cene rozhodujú, nechcem preto pochybovať o ich výbere a pôsobiť, že nie som vďačný za ocenenie.

Aké je to byť v spoločnosti Bielych vrán?

Cítim hrdosť. Aktivity Bielych vrán totiž sledujem dlhodobo, dokonca som sa v minulosti zúčastnil aj niekoľkých ceremónií. Je to spoločnosť ľudí, ktorá mi je blízka názorovo, postojmi a svojím pohľadom na demokraciu a na hodnoty slobody a tolerancie, ktoré sa snažím aj ja presadzovať. Cítim sa v tejto spoločnosti príjemne, no zároveň sa ešte stále vžívam s tým, že som súčasťou tohto zoskupenia.

Keby ste si mali vy vybrať niekoho, koho postoj vo vás v poslednom roku pozitívne zarezonoval, kto by to bol?

Najčerstvejšie v pamäti mám práve predošlé odovzdávanie Bielych vrán, keď sa prvýkrát v histórii udeľovalo kolektívne ocenenie pre ľudí, ktorí pomáhali Ukrajincom a Ukrajinkám. Keďže som sa trochu pohyboval v tejto komunite, čo súvisí aj s tým, že táto pomoc výrazne prichádzala aj z môjho rodného mesta, tak som mal možnosť na vlastné oči vidieť, aké obrovské nasadenie títo ľudia vyvinuli, aby ľuďom utekajúcim pred vojnou pomohli.

K výpovedi, ktorú ste dostali v Mestskom kultúrnom stredisku, zrejme prispel rozhovor, ktorý sme spolu robili pred rokom a v ktorom ste sa kriticky vyjadrili o primátorovi Jozefovi Šimkovi. Uvedomovali ste si vtedy, aké by to mohlo mať dôsledky?

Priznám sa, že v tej chvíli som si nemyslel, že to bude mať nejaké dôsledky, pretože som to nepovažoval za hlavnú tému rozhovoru. Napriek tomu to spustilo sériu krokov, ktoré mi výrazne sťažovali moju prácu a nakoniec viedli až k môjmu prepusteniu z Mestského kultúrneho strediska. Spätne to však vnímam tak, že by som sa zachoval úplne rovnako ako v tom čase, a to aj za predpokladu, že by som vedel, aké to bude mať dôsledky. Jednoducho som zvyknutý odpovedať na otázky úprimne a pravdivo, myslím si, že tak je to správne, bol som tak vychovaný a aj naďalej budem takto konať.

Nezmenili by ste teda nič vo svojich vyjadreniach?

Možno by som ich rozšíril. Myslím si, že som bol ešte diplomatický, čo mi potvrdilo aj mnoho ľudí z okolia, ktorým sa zdali veľmi mierne. Aj vzhľadom na to, že to nebola hlavná téma rozhovoru, príliš obšírne som sa nevyjadroval k pánovi primátorovi, ale mal by som ešte čo povedať na túto tému.

K okolnostiam svojej výpovede ste podali podnet na Krajský inšpektorát práce. Akú ste dostali odpoveď?

Prakticky žiadnu, keďže Krajský inšpektorát práce nemá právomoc zmeniť rozhodnutie a len zhrnul situáciu, z čoho teda neplynuli žiadne dôsledky. Odporučil mi však obrátiť sa na súd. Zhodou okolností som vtedy dostal ponuku od právnikov Allen & Overy na zastupovanie pro bono. Bola to ponuka, ktorá sa nedala odmietnuť, lebo ide o prestížnu advokátsku kanceláriu, ktorej prácu si veľmi vážim. Navyše podporu mi vyjadrila aj Nadácia Zastavme korupciu, ktorá pomáha mediálne pokryť túto kauzu. Takže som ponuku s radosťou prijal. Spoločne sme pracovali na žalobe, ktorá je momentálne podaná, a čaká sa na reakciu protistrany.

Čo si od procesu sľubujete?

Ak by som ho vyhral, Mestské kultúrne stredisko by mi pravdepodobne muselo vrátiť pracovné miesto naspäť, ktoré však nechcem. A nejde mi ani o peniaze. Mne ide len o to, aby vznikol precedens, aby sa toto už jednoducho v budúcnosti neopakovalo, a to nie len v Rimavskej Sobote, ale ani inde na Slovensku. Ide mi o to, aby si takíto ľudia nemysleli, že môžu všetko, a aby sa teda ich správanie nestalo bežnou praxou.

Veľmi to súvisí to aj s cenou Biela vrana. Vnímam ju aj ako príležitosť dať signál aj ostatným obyvateľom a obyvateľkám tejto krajiny a dodať im odvahu, aby sa v podobných situáciách zachovali podobne. Ukázať, že má zmysel sa ozvať a hovoriť pravdu. To je celé. Je to také jednoduché.

V Rimavskej Sobote roky vyvíjate rôzne aktivity a podujatia. Na čo z vašej práce, ktorú ste v meste urobili, ste osobne najviac hrdý?

Ťažko sa mi vypichuje jedna vec, pretože v každom projekte som videl veľký zmysel. Ale ak by som mal spomenúť jeden projekt, tak by som určite vypichol festival Fraj. Bol to môj srdcový projekt, keďže sám som po takom festivale vždy túžil a sníval o tom, že by raz v našom meste mohol vzniknúť. Zároveň je to môj najdlhší projekt, máme za sebou už päť ročníkov a vidím na ňom, ako za ten čas vyrástol, ako sa každým rokom zvyšovala jeho kvalita a popularita, keďže ho navštevuje stále viac ľudí. Vnímam ho preto ako také svoje dieťa, ktoré rastie do „krásy“.

Primátor Jozef Šimko vám však na festival odmietol v lete podpísať už schválenú mestskú dotáciu. Piaty ročník Fraju ste aj napriek tomu v lete zorganizovali. Ako sa vám to podarilo?

Boli sme odhodlaní v organizovaní festivalu pokračovať a zároveň dotácia, ktorú pán Šimko neschválil, netvorila drvivú väčšinu rozpočtu, takže bolo reálne festival zrealizovať aj bez tejto podpory. Aj napriek tomu nám to však urobilo veľký škrt cez rozpočet. Uvedomili sme si, že tieto financie musíme získať iným spôsobom. V tomto nás veľmi podržali ľudia, naši fanúšikovia a fanúšičky, a to prostredníctvom crowdfundingovej kampane. V rámci nej sa nám podarilo vyzbierať ešte omnoho viac peňazí, než sme stratili Šimkovým zásahom. Získali sme vďaka tomu aj ďalších fanúšikov a fanúšičky, keďže sme mali veľkú mediálnu podporu. Nakoniec sa to obrátilo na dobré a v náš prospech. Hoci nechcene, ale nakoniec nám pán primátor vlastne pomohol.

Okrem samotnej dotácie ste však mali obavy aj v súvislosti s povoleniami, ktoré festivalu udeľuje mesto, keďže viaceré z podujatí sa konajú aj v mestských priestoroch. Naplnili sa tieto obavy?

Obávali sme sa, ako mesto zareaguje, ale našťastie nebol žiadny problém. Dokonca som v čase vybavovania povolení na mestskom úrade mal pocit, že sa nám všetci snažili viac ako inokedy vychádzať v ústrety. Všetci sa k nám správali zrazu veľmi milo.

Čím si to vysvetľujete?

Usudzujem, že celú situáciu vyhodnotili tak, že by im mohlo viac uškodiť, keby nám začali hádzať ešte ďalšie polená pod nohy, a zvolili preto taktiku mŕtveho chrobáka. Kauza bola naozaj medializovaná naprieč celým Slovenskom, navyše bolo krátko pred parlamentnými voľbami, v ktorých primátor kandidoval za stranu Sme rodina. Ani doteraz mesto alebo vedenie mesta nijakým spôsobom nereagovalo na túto kauzu. Podozrivo ticho sú aj v mestských novinách, kde sa k téme nevyjadrili ani slovkom, hoci v minulosti pravidelne publikovali stĺpčeky, v ktorých sa k podobným kauzám a kritikom primátora zvykli vyjadrovať veľmi dehonestujúco.

Ako ste Fraj prežívali v súvislosti s kauzou?

Bol to rozhodne najemotívnejší ročník. Tento rok som festival zároveň prvýkrát moderoval. Tým pádom som bol blízko pri návštevníkoch, pohyboval som sa celý čas medzi nimi a neustále som od nich dostával podporu alebo motiváciu, aby sme pokračovali, aby sme neprestali. A to bolo jednoducho dojímavé. Zároveň to bol najúspešnejší ročník z hľadiska návštevnosti, k čomu určite pomohla aj medializácia, ale aj z finančného hľadiska to bol úspešný ročník. Čiže paradoxne mesto na tom nakoniec ešte zarobilo, takže aj oni môžu byť s priebehom festivalu spokojní.

Bol to posledný Fraj, ktorý sa v Rimavskej Sobote konal?

Pred festivalom by som nevedel na to odpovedať, ale po festivale sme sa všetci jednoznačne zhodli, že chceme pokračovať. Rozhodnutie, že budem moderovať festival, bolo aj symbolické, keďže sme nevedeli, či to nebude posledný ročník. Podpora, ktorú sme dostali priamo od návštevníkov na festivale, nás však presvedčila, aby sme pokračovali. Dodalo nám to veľa sily.

Otázka teraz je, akí úspešní budeme v žiadostiach o granty, bez ktorých nie sme schopní festival zrealizovať. Prvýkrát festival nebudeme organizovať v rámci Mestského kultúrneho strediska, ale sami za seba ako občianske združenie, takže v tomto to bude iné a náročnejšie.

V čase výpovede sa vás zastalo viacero kolegov a kolegýň a ľudí z občianskych iniciatív. Ste s nimi aj dnes v kontakte?

Hlavne som v kontakte s ľuďmi z platformy Rimavská kaviareň, ktorá je aj naďalej aktívna. Čo sa týka bývalých kolegov, tak som v kontakte v podstate len s jednou kolegyňou, s ktorou som najbližšie spolupracoval. Ale inak veľmi nie. Je to aj z dôvodu, že mnohí z kolegov boli takisto už prepustení, alebo z iných dôvodov v Mestskom kultúrnom stredisku už nepracujú. Celkovo došlo v tejto inštitúcii k veľkým personálnym zmenám od času, keď som odišiel.

Súvisí to s vaším prípadom?

Nemyslím si. Bolo to z rôznych dôvodov, prečo ľudia odišli, ako odchod do dôchodku, skončenie pracovného pomeru na vlastnú žiadosť alebo vypršanie pracovnej zmluvy. Tie dôvody sú ozaj rôzne. Zo strany organizácie sa zároveň argumentovalo snahou o nejaké zefektívnenie, a teda ušetrenie finančných prostriedkov v rozpočte. Čiže si nemyslím, že by to bolo preto, lebo sa ma zastali, keďže mám aj väčších podporovateľov, ktorí sú stále zamestnancami mesta.

Nečakal teda nikoho z vašich podporovateľov postih? 

Neviem o tom. Ale je to podľa mňa len dôsledok toho, že ešte je to stále živé a pôjde to na súd. Myslím si, že nie je v ich záujme prilievať olej do ohňa a veľmi zvažujú každý krok, aby neurobili chybu. Len by im uškodilo, ak by teraz začali trestať niekoho z môjho okruhu.

Už v čase výpovede ste vraveli, že netušíte, čo bude ďalej, a že možno z Rimavskej Soboty definitívne odídete. Ako sa to uvažovanie skončilo?

Bola to moja prvotná reakcia, ktorá bola pod vplyvom frustrácie, smútku aj sklamania z celej udalosti. Keď však prešiel nejaký čas a mal som od diania odstup, začal som nad tým trošku viac uvažovať a zhodnotil som, že to nevzdám.

Veľkú rolu v tom zohrával aj výsledok parlamentných volieb. V Rimavskej Sobote opakovane zažívame frustráciu, pretože komunálne voľby u nás nedopadajú tak, ako by sme si predstavovali. To, čo teraz zažívajú ľudia na celom Slovensku, v komunálnom rozmere zažívame už tri volebné obdobia po sebe. Čiže sme trošku viac odolní. A popritom si uvedomujeme, že keď sa navzájom nebudeme motivovať a udržiavať tú malú komunitu demokraticky zmýšľajúcich ľudí v meste stále v nejakej aktivite, tak sa situácia len zhorší.

Voľby nám priniesli vládu Smeru, Hlasu a SNS. Aká je to pre vás správa o Slovensku?

Na jednej strane je to výsledok demokratických volieb, čiže nechcem spochybňovať vôľu ľudu. Zároveň je to pravdivý obraz súčasnej spoločnosti na Slovensku, ktorá je výrazne polarizovaná, rozdelená na dva nezmieriteľné tábory. A teraz to vyzerá tak, že miernu prevahu má tá skupina ľudí, ktorá si výdobytky 17. novembra až tak neváži alebo neuvedomuje.

Mnohí pred voľbami či po nich hovorili o tom, že je načase sa z tejto krajiny odsťahovať. Ako to vidíte vy?

S tým absolútne nesúhlasím, aj keď ľudsky tomu aj viem porozumieť. Po tom, čo som bol prepustený, mi išlo hlavou, že všetko, čo som sa tu snažil roky vybudovať, nemalo zmysel. Keď však tá prvotná frustrácia pominula, uvedomil som si, že by som oslabil komunitu ľudí, ktorá sa snaží naše mesto posúvať vpred a presadzovať sa aj o nejaké progresívnejšie myšlienky. Pochopil som, že je preto lepšie zostať a pokúsiť sa s tým niečo spraviť a nejako to zmeniť, lebo kto iný to urobí, ak nie my.

Čo by ste odporúčali ľuďom, ktorí to cítia rovnako, ale možno im už dochádzajú sily? 

Odkázal by som im, aby zdvihli hlavy, pretože práve teraz nastáva chvíľa, keď budú potrební, a bude dôležité, aby boli aktívni a držali spolu. Lebo je nevyhnutné, aby existovala občianska alternatíva práve tých ľudí, ktorí rozumejú hodnotám demokracie.

Aké sú vaše ďalšie plány?

Nedávno som prišiel s myšlienkou založiť u nás v meste centrum nezávislej kultúry. Mal by to byť fyzický priestor, v ktorom by boli koncerty, divadlá, výstavy, čítačky, filmové projekcie, ale aj komunitné aktivity, ako sú swapy a remeselné trhy. A samozrejme diskusie na lokálne a celospoločenské témy, čo je veľmi dôležitá zložka programu, lebo toto v našom meste úplne absentuje.

Myšlienka tohto centra úzko súvisí aj s Frajom. Na festivale sme veľmi často dostávali od ľudí reakcie, že je to super podujatie a že sú to jediné dva dni v roku, keď sa v meste cítia dobre, lebo je tu iná atmosféra, aká v meste inak nebýva. A mne to je ľúto, že sú to iba tie dva dni. Preto by som bol rád, keby tu bol celoročný priestor, kde by ľudia mohli mať tento pocit stále.

V akom je to štádiu?

Momentálne je to v úplných začiatkoch. Máme vytypované, kde by to bolo, a predbežne aj schválený priestor. Teraz však hľadáme partnerov, podporu a snažíme sa získať know-how od iných podobných nezávislých kultúrnych centier, ktoré na Slovensku existujú.

Nie je to však len moja iniciatíva, ale aj komunity ľudí v Rimavskej kaviarni a ďalších aktívnych ľudí v meste. Sú pozorovania, že komunity sú aktívnejšie a živšie práve v tých mestách, kde podobné centrá existujú, a všetci pociťujeme, že také niečo v Rimavskej Sobote dlhodobo chýba. Neviem síce, či sa to podarí, ale vôľa a chuť niečo podobné vybudovať je obrovská.