Denník N

Martin Bútora: Čiastočné získanie nejakého územia pre Putina ani zďaleka nie je finálnym cieľom

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Dnes už Ukrajina nie je správou číslo jeden, čo je spôsobené aj situáciou v Izraeli a Gaze, ale aj tým, že sa celkom prirodzene dostavila únava.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Sociológ, spisovateľ a diplomat Martin Bútora sa v piatok stal aj nositeľom ocenenia Biela vrana. Bývalý veľvyslanec v Spojených štátoch amerických v rozhovore hovorí:

  • o tom, čo odišlo s osobnosťou Karla Schwarzenberga,
  • ako zatiaľ obstála Európska únia po ruskej invázii na Ukrajinu,
  • ako vníma americkú pozíciu v tomto konflikte a prečo silnejú v Spojených štátoch izolacionistické názory,
  • a čo hovorí na to, ako nová vláda preberá moc.

Pred niekoľkými dňami zomrel Karel Schwarzenberg. Čo pre vás znamenal?

Bol to úžasný človek nielen stredoeurópskych, ale doslova európskych rozmerov. Mal viacero vzácnych vlastností. Étos služby – keď ho povolali, ujal sa úlohy, ktorá pred ním stála. Vernosť hodnotám, ktoré vyznával, i priateľstvám, ktoré uzavrel. Odpor voči všetkým totalitám. Úsilie obnovovať poriadok, „řád“, uvádzať veci na svoje miesto. Pocit zodpovednosti za širšie okolie, čo mu vštepovali od detstva – či už išlo o vzťah k majetku, k ľuďom, k práci. Jeho rod, jeho predkovia mnoho ráz v dejinách preberali svoje statky zbedačené predchádzajúcim hospodárením či vydrancované vojnou a vždy ich dokázali priviesť k novej prosperite. Schopnosť  „vidieť do dejín“, chápať súvislosti medzi minulosťou, prítomnosťou a možnou budúcnosťou, rozumieť národom i jednotlivcom. „Nefňukať“, pretože štátnici v krízových situáciách nesmú plakať, ale konať. Mal neobyčajný šarm, noblesu, s akou prejavoval svoje české, stredoeurópske i európske vlastenectvo.

Vo svojom životopise spomína, že keď ešte ako chlapec počul o skone Jana Masaryka, bol presvedčený, že ho zavraždili: postavil sa pred zrkadlo, zasalutoval a povedal, že bude bojovať za to, aby sa vrátila pravda a spravodlivosť. Aj keď niektoré zápasy prehral, napríklad svoju prvú kandidatúru na senátora, išiel do toho znovu a podarilo sa mu to. To je tiež jeden z jeho odkazov: takto to chodí, takto to dopadlo, ale nesmieme to vzdať.

Dva roky bol mojím šéfom na Pražskom hrade, mal schopnosť manažovať chod úradu, a tiež mať odhad, ako sa veci vyvíjajú. Ako málokto poznal celú bývalú monarchiu, nebol uzavretý do pražského prostredia, mal priateľov na Slovensku. S jeho odchodom ako keby odchádzala jedna éra.

Čo by sa stalo, keby Rusku zostal kus ukrajinského územia? Čo by to znamenalo pre Európu?

To záleží na tom, za akých podmienok by sa to uskutočnilo. Ale aj v prípade, že by na to nakoniec Ukrajina pristúpila, že by súhlasila s prímerím a že by vyjednávanie o mieri dospelo k takejto dohode, malo by to závažné nepriaznivé dôsledky. Bol by to svet, v ktorom by sa potvrdilo, že medzinárodno-právny poriadok založený na pravidlách neplatí, že suverenitu štátov a nedotknuteľnosť hraníc možno zrušiť vojenskou mocou. To sa už stalo v prípade Krymu a Sevastopola. Ruské špeciálne jednotky, známi „zelení mužíci“ vnikli na Krymský polostrov, obsadili strategicky kľúčové miesta, dosadili bábkovú vládu, a nakoniec Rusko anektovalo Krym a Sevastopol. Rusku to však nestačilo: rozhodlo sa pre vojnu, pre agresiu voči Ukrajine.

Bol by to svet, v ktorom by sa Rusku podarilo dosiahnuť ďalší úspech v oživenom imperiálnom ťažení a pripraviť sa na ďalšie výboje. Na rozdiel napríklad od Britov, ktorí dokázali zvládnuť ústup od imperiálnej veľkosti, by Rusko potvrdilo svoje neoimperiálne ambície. V každom prípade však platí to, o čom hovoril už prezident Havel v roku 2001 v Bratislave, že totiž „Rusko by si malo ujasniť, kde sa končia jeho hranice, kde sa vlastne začína a kde končí, čo mu ešte patrí a čo už nie, kde ešte môže uplatňovať svoj vplyv a kde už nie. Baltské štáty dávajú jasne najavo, že sa cítia byť súčasťou Západu, a teda majú eminentný záujem o členstvo v NATO. Sovietsky zväz ich násilne anektoval a ústup pred záujmami Ruska by bolo to najhoršie, čo by mohla Aliancia urobiť, bol by to návrat k paktu Ribbentrop–Molotov.“

A čo dohoda? 

Otázkou je, či by sa Ukrajine podarilo dosiahnuť taký stav, aby mala bezpečné, garantované hranice do takej miery, že vyjednávanie o členstve v NATO by mohlo pokročiť. V tejto chvíli to vôbec nevyzerá, že je nejaká dohoda možná. Aj keď vojna Ukrajinu veľmi vyčerpáva, zatiaľ ju nechce. A nechystajú sa na to ani Rusi. Ale aj keby sa to uskutočnilo, dosiahnuť taký stav, aby bola Ukrajina bezpečná, aby sa tam mohli začať vracať ľudia, aby tam mohli prichádzať investori, by bolo mimoriadne náročné. Navyše, z toho, ako sa Putin správal k Ukrajine, celkom zreteľne vyplýva, že dočasné odtrhnutie nejakej časti Ukrajiny je preňho už málo. Ukrajina nikdy nemala tradíciu skutočnej štátnosti, tvrdil, je to len Leninovo dieťa. Po prepadnutí hovoril o denacifikácii Ukrajiny a teraz vo svojej rétorike zdôrazňuje, že ide o vojnu proti Západu.

V každom prípade, zo všetkých jeho krokov a myslenia celkom jasne vidno, že čiastočné získanie nejakého územia preňho ani zďaleka nie je finálnym cieľom. Čiže ani prípadnou dohodou by sa nemuselo dosiahnuť to, čo by sme od nej očakávali.

Pred protiofenzívou sa o Ukrajine písalo oveľa optimistickejšie ako dnes. Nie je dnešný skepticizmus do veľkej miery aj výsledkom pomalšej pomoci zo strany Západu, než sme na jar dúfali? Už sa objavujú aj slová o zrade.

Pomoc je pomalšia, ale nenazval by som to zradou. Napriek signálom, ktoré prichádzali od Putina, Západ na vojnu nebol politicky pripravený, politici si možno vedeli predstaviť nejaké obmedzené vojenské operácie, ale nie vojnu. Európski politici boli zaskočení aj preto, lebo Európska únia je mierový projekt. Bola budovaná na myšlienke, že opakovaných vojen – prusko-francúzska, prvá i druhá svetová vojna – a miliónov mŕtvych na cintorínoch už bolo naozaj dosť, a preto treba založiť nejaké mierové súštátie, ktoré tomu zabráni. Takto sa Únia prezentovala a formovala. Lenže nezbrojila a nebola pripravená na geopolitiku, ktorá sa po ruskej invázii na Ukrajinu v plnej miere vrátila.

Keď to vezmeme do úvahy, musíme uznať, že rýchlosť a odhodlanie, aké Európa prejavila, boli obdivuhodné. Išlo to postupne: ďalšie a ďalšie sankcie, energetické odpojenie sa od Ruska i dodávky zbraní pre Ukrajinu. Ide tiež o to, že Západ si musel ujasňovať, čo chce vlastne dosiahnuť. Má to byť úplná porážka Ruska, ktorá by mohla vyvolať eskaláciu? Napokon, bývalý prezident Medvedev neustále rozpráva o eskalácii konfliktu, vrátane jadrovej vojny. Môžeme si myslieť, že je to len rétorika, ale vojenskí stratégovia to musia brať do úvahy. Alebo chceme Rusko len pribrzdiť? A keď áno, tak pokiaľ? Kým začal Západ nachádzať odpovede, chvíľu to trvalo. Faktom však je, že bez západnej pomoci by Ukrajina neobstála.

Tento problém sa ešte viac vyjavil, keď sa vojna zasekla. Keďže sa Rusi medzitým zakopali a zamínovali, Ukrajincom sa postupuje oveľa ťažšie. Dnes už Ukrajina nie je správou číslo jeden, čo je spôsobené aj situáciou v Izraeli a Gaze, ale aj tým, že sa celkom prirodzene dostavila únava. Američania dali Ukrajine už asi 113 miliárd dolárov, ale ďalšie financovanie sa môže skomplikovať.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Čo poviete na prístup najbohatšej európskej krajiny – Nemecka?

Pre Nemecko to znamenalo kľúčový obrat, kancelár Scholz hovoril o „bode zlomu,“ „Zeitenwende“. Ohlásil koncept novej nemeckej zahranično-bezpečnostnej politiky v podobe odklonu od povojnového pacifizmu a spoliehania sa na obchodnú diplomaciu voči Rusku, zlomu prinášajúceho obnovu armády, odstránenie energetickej závislosti od Ruska i vojenskú pomoc Ukrajine. „Zeitenwende“ sa v Nemecku stalo „slovom roka“ a dnes je Nemecko kľúčovým dodávateľom zbraní i financií, hoci určité pochybnosti a kritika sa v tamojšej opozícii vynárajú častejšie.

Ako to vyzerá s Trumpovým návratom k moci?

Vo viacerých kľúčových štátoch v prieskumoch vyhráva a v súčasnosti má neuveriteľne tvrdé výroky na adresu Bidenovej administratívy. Vrátane jeho politiky voči Ukrajine.

Pri všetkých svojich chybách Trump tvrdo naliehal na európskych členov NATO, aby prispievali viac, aspoň toľko, k čomu sa zaviazali. 

Z tohto hľadiska mal Trump pravdu. Dnes sú dve percentá minimum, v Poľsku a pobaltských krajinách je to ešte viac. V roku 2014 som bol v poradnom tíme generálneho tajomníka NATO Rasmussena, ktorý sa zaoberal otázkou, čo bude Aliancia ďalej robiť. Došli sme k záveru, že východné krídlo, osobitne pobaltské krajiny, boli absolútne nepripravené. Keby sa Rusi boli rozhodli, že zasiahnu v nejakej pobaltskej krajine, nebolo by s tým možné nič robiť. A tam došlo medzitým k nezanedbateľnému pokroku. Európa, Európska únia sa stále spoliehala na Spojené štáty, ani nie tak preto, aby dosiahla úplnú autonómiu, ale aby dosiahla komplementárnosť.

Asi ako kto, nie? Veď francúzsky prezident Macron najprv hovoril o mozgovej smrti NATO a potom o strategickej autonómii na USA. 

Macron to hovoril preto, že chcel podporiť vojenskú silu Únie. Stále sa rozprávalo o zahraničnej a bezpečnostnej politike Únie, ale nedospelo sa k dohode o jej konkrétnej podobe. Boli zriadené aj nejaké bojové skupiny, ale nefungovalo to. Po ruskej agresii sa to zmenilo. „Udalosti uplynulej noci znamenajú zlom v dejinách Európy,“ vyhlásil Macron v televíznom prejave k francúzskym občanom stojac pred vlajkami Francúzska, Európskej únie a Ukrajiny. „Na tento vojnový akt odpovieme bez slabosti, chladnokrvne, odhodlane a jednotne.“ A to platí: Únia sa zjednotila na pomoci Ukrajine..

Hovoríte o komplementarite Európy a Ameriky, ale doteraz sme sa len spoliehali na USA. Bolo to v poriadku, keď prezident Obama už pred viac ako desaťročím hovoril o pivote do Ázie, keď Trump hneď po svojom nástupe spochybňoval spojenectvá? Nemala sa na to Európa pripravovať skôr? 

Áno, mala. Obamova predstava o obrate k Ázii by mala zmysel, keby sa zároveň nezmenšila pozornosť venovaná tomu, čo sa deje v Rusku. Namiesto toho prišiel „reset“, oživenie vzájomných vzťahov. Putin sa vymenil s Medvedevom a črtala sa predstava, že Rusko by mohlo nastúpiť na cestu modernizácie.

Už sme však zabudli na to, že s Medvedevom sa vtedy spájali určité nádeje. V septembri 2009 kritizoval v Rusku najmä nedostatok demokracie, korupciu, hospodársku zaostalosť, pasivitu občanov, ich sovietsky spôsob myslenia a spoliehanie sa na to, že ich problémy vyrieši niekto iný. Za slabú stránku hospodárstva tiež označil závislosť od predaja nerastných surovín. V roku 2010 pri oslavách 65. výročia skončenia druhej svetovej vojny kritizoval a odsúdil Stalina a zdôraznil, že veľkú vlasteneckú vojnu vyhrali ľudia. Hovoril aj o zodpovednosti Stalina a ostatných najvyšších predstaviteľov Sovietskeho zväzu za masaker poľských zajatcov v Katyni. Nezabúdajme tiež, že Rusko bolo dlhší čas „strategickým partnerom EÚ“.

Dnes je to, pravdaže, úplne iný Medvedev. To však neznamená, že by sa už vtedy neupozorňovalo na inú tvár Ruska.

Jedno takéto upozornenie, list prezidentovi Obamovi od bývalých predstaviteľov postkomunistických krajín z roku 2009, ste podpísali aj vy. 

Písali sme, že sa Rusko vracia na scénu ako revizionistická mocnosť, ktorá presadzuje agendu 19. storočia, že naše nádeje na zlepšené partnerské vzťahy sa nenaplnili. Že Rusko si prisvojuje prednostné právo rozhodovať o našom bezpečnostnom smerovaní, používa ekonomické zbrane od energetických blokád po podplácanie a manipuláciu médií. List okrem iných pripravili bývalí ministri zahraničia Adam Rotfeld, Alexandr Vondra i Pavol Demeš, a svoje podpisy pripojilo aj sedem bývalých hláv štátov: okrem Vairy Vikeovej-Freibergovej a Emila Constantinescu to boli Václav Havel, Aleksander Kwaśniewski i Michal Kováč, ako aj ďalší politici a diplomati. Bolo to pred pätnástimi rokmi. Dnes to pôsobí trochu ako déjà vu – Rusko je naplno na scéne ako neoimperiálna mocnosť.

Bývalé komunistické krajiny boli teda citlivejšie. 

Iste, najmä pobaltské štáty, ktoré vo svojej histórii na vlastnej koži zakúsili, s akým susedom majú do činenia. Citliví boli aj Poliaci, bez ohľadu na to, aká vláda tam bola, čo tiež súvisí s poľskou históriou. Boli na to určite citliví ľudia ako Václav Havel a Karel Schwarzenberg. Do Orbánovho nástupu na to bolo citlivé aj Maďarsko, ale aj Rumunsko, ktorého elity pochopili, ako je ich krajina ohrozená.

U nás to bolo rôzne. Špičkový zahraničnopolitický expert Alexander Duleba už v druhej polovici 90. rokov kriticky konštatoval, že namiesto toho, aby si slovenská zahraničná politika uvedomila význam Ukrajiny, jednostranne uprednostňuje rozvoj slovensko-ruských vzťahov. Upozorňoval na „slepý pragmatizmus“ a príklon slovenskej vládnej elity k Rusku. Napriek oficiálnym vyhláseniam o proeurópskom a proatlantickom smerovaní Slovenska Mečiarova garnitúra čulou sieťou stykov, vrátane nebývalého množstva bilaterálnych dohôd, mentálne pripravovala našu populáciu na to, že budeme prináležať do ruského civilizačného okruhu.

Po porážke Mečiara vzťahy s Ruskom ochladli, ale neskôr sa dostal k moci Robert Fico a proruské tóny ožili. Fico vyzýval verejnosť, aby sa nebála „slobodne pestovať slovanskú vzájomnosť“. Hlásal politiku „štyroch azimutov“, zdôrazňoval, že Rusko dosiahlo obrovský pokrok, je znovu vo svetovej aréne, a „bolo by kolosálnou chybou pokračovať v politike jednostrannej orientácie na Západ“. Ilustratívnym vyvrcholením slovensko-ruských vzťahov počas Ficovej éry bola návšteva prezidenta Dmitrija Medvedeva v apríli 2010. „Slovensko je náš privilegovaný partner, je otvorenou komfortnou bránou do EÚ,“ vyhlásil Medvedev. Spolupráca ruských firiem so slovenskými má podľa ruskej delegácie „veľkú perspektívu“, Slovensko je „kľúčovým partnerom Ruska v strednej a východnej Európe“. Nehovoriac o chválospevoch Andreja Danka na adresu Putina bez ohľadu na jasný príklon imperiálne orientovaného Putina k stalinistickým metódam.

Dnes to na rozdiel od nedávnej minulosti vyzerá tak, že americkí republikáni sú stále menej ochotní angažovať sa vo svete. Prečo? 

Amerika má vo svojich dejinách obdobia, keď sa naplno vložila do svetového diania. Bolo to za Woodrowa Wilsona a jeho dôrazu na podporu režimov uznávajúcich ľudské práva a demokraciu. Ale potom sa Amerika zo sveta stiahla, prišlo obdobie izolacionizmu, ktoré trvalo, až kým nebola donútená vstúpiť do druhej svetovej vojny. Po vojne v oboch stranách prevládol duch záujmu o svetové dianie a o to, že Amerika v ňom hrá veľmi dôležitú rolu a ak sa angažovať nebude, vznikne bezpečnostné vákuum, do ktorého vstúpia iné mocnosti. To sa opakovane narúšalo, pričom v poslednom období to robia republikáni pod vedením Donalda Trumpa. Bývalý prezident sa vo svojom egoizme, narcizme, vo svojom mylnom presvedčení, že všetky svetové konflikty vyrieši šmahom ruky, pokúšal s Putinom dohodnúť. Očividne sa prikláňal k takému autoritárstvu, aké vidíme v Rusku. Dnes sa usiluje o návrat k moci a má podporu veľkej väčšiny republikánov, vrátane nového predsedu  Snemovne reprezentantov Mikea Johnsona, ktorý brzdí ďalšiu vojenskú aj finančnú pomoc pre Ukrajinu.

Foto N – Gabriel Kuchta

Čím to je, že sa Republikánska strana tak obrátila? Za Reagana i oboch Bushovcov nebola izolacionistická, bola priam intervencionistická.

Má to domáce príčiny a súvisí to s Trumpom a trumpizmom. Amerika sa dostala do nezávideniahodnej pozície. Keď na nejakú krízu nezareagovala, mnohí jej vyčítali, že podporuje genocídu, keď však zareagovala, dostalo sa jej osočenia, že je imperialistickou krajinou. Trump prišiel zároveň v situácii, keď sa menili vnútorné pomery, keď veľká časť krajiny doplácala na dôsledky globalizácie. Často šlo o bielych mužov v oblastiach, kde prestal fungovať klasický priemysel. Cítili sa nevypočutí a zanedbaní, čo Trump využil a získaval si ich. Vnútropolitické témy prevládli nad zahraničnopolitickými a aj tí republikáni, ktorí usudzujú, že USA by mali hrať vo svete významnú úlohu, dali prednosť tomu, čo hlásal a stále hlása Trump.

Prezident Biden je tým, čo sa v češtine nazýva studenoválečník, teda si pamätá studenú vojnu a chápe nebezpečenstvo Ruska. Ale chápu to aj mladší politici z Demokratickej strany? 

Z politiky postupne odchádzajú ľudia, o ktorých písal žurnalista Tom Brokaw vo svojej knihe The Greatest Generation. Tí, ktorí bojovali v druhej svetovej vojne, ako aj príslušníci nasledujúcej generácie z čias studenej vojny, ktorí mali v sebe základné demokratické kódy, chápali túžbu nových demokracií stať sa súčasťou euroatlantického klubu a pociťovali zodpovednosť za to, sa deje vo svete. Ich nástupcovia nemajú túto skúsenosť.

Pred 50 rokmi sa prezident Richard Nixon a jeho minister zahraničia Henry Kissinger v snahe oslabiť Sovietsky zväz obrátili smerom k Číne. Je predstava, že Trump či iný americký prezident to teraz urobí naopak, úplná fantazmagória? 

Za súčasnej situácie je to veľmi málo pravdepodobné. Bude to závisieť od toho, čo sa Amerike podarí dohodnúť s Číňanmi: na jednej strane je to protivník, ale aj partner a tiež niekto, s kým Amerika súťaží. Neviem si však predstaviť partnerstvo Trumpa a Putina, ktoré by sa postavilo proti Číne.

Budem teraz diablov advokát a v súvislosti s americkou podporou Ukrajine pripomeniem, že USA spojencov aj opúšťajú. Stalo sa to v južnom Vietname, stalo sa to Kurdom bojujúcim proti Islamskému štátu, pripomenúť možno aj náhly odchod z Afganistanu.

Ide o to, ako si definujeme slovo opúšťať. Blokovanie pomoci Ukrajine zo strany republikánov je závažný krok. Zároveň sa to odohráva v čase, keď je konflikt skôr zamrznutý. Mnohé bude závisieť od toho, o čom sme hovorili na začiatku, teda či dôjde k prímeriu a Rusko si uchmatne kus Ukrajiny. Každé zo spomínaných opúšťaní bolo iného charakteru. Niekedy šlo o to, o čom hovoril Obama, že viesť dve vojny naraz je veľmi náročné. Iná situácia bola v prípade Rwandy. Tamojšia genocída sa mohla uskutočniť aj preto, že krátko predtým prebehla intervencia v Somálsku, kde zahynuli americkí vojaci, a bolo ťažké presvedčiť americkú verejnosť o potrebe ďalšieho vojenského zásahu. Častokrát to teda vyplýva z vnútropolitickej situácie. Ale treba povedať aj to, že sa nestalo, že by Amerika opustila spojencov v NATO. Kým sú Američania jedným z kľúčových štátov, je tu garancia, že by v prípade potreby zasiahli.

Podpísali ste stanovisko podporujúce historika ÚPN Patrika Dubovského, ktorý podal trestné oznámenie na podpredsedu parlamentu. Prečo? 

To, čo urobil Ľuboš Blaha, je neprimerané, neprípustné a nemá nič spoločné s elementárnymi demokratickými pravidlami. Keď vidíme, čo sa deje okolo nás, je dobré podporiť každú iniciatívu, ktorá tomu čelí.

Reprezentuje podpredseda parlamentu nejaký širší trend? 

V každom prípade je reprezentantom takého prúdu, ktorý umožnil Robertovi Ficovi znovu sa vrátiť k moci. Je jednoznačným odporcom Západu i nášho spojenectva, napokon, on vyprovokoval dav, aby kričal, že prezidentka je americká k..va. Čítal som rozhovor, v ktorom hovorí o tom, že treba urobiť všetko proti Ivanovi Korčokovi, ktorý podľa neho zrejme zastáva záujmy cudzej mocnosti. Blaha je mimo všetkého, kam sa Slovensko za posledných tridsať rokov dostalo. Otázka je, do akej miery sa blahovským vírusom nakazil hlavný prúd.

Odkláňame sa od Západu? Nie je to len rétorika? Alebo aj tá má význam? 

Samozrejme, že má. Z Blahových rečí vyplýva to, že Amerika nie je naším spojencom, ale nepriateľom, s ktorým vedieme vojnu. Je tu odklon v celkovej atmosfére, ktorá sa prejavuje aj v prípade Slovenskej národnej strany. To odkláňanie signalizujú aj iné skutočnosti: úvahy o tom, akým spôsobom regulovať médiá, napríklad obmedzením inzercie zo strany firiem, kde má kľúčové slovo štát. Alebo predstavy o rozdelení RTVS, ktoré by oslabilo jej verejnoprávny charakter a umožnilo vládnu propagandu. Sú tu náznaky nerešpektovania deľby moci, čím myslím napríklad kritiku ministra vnútra proti rozhodnutiu súdu. Sú tu úvahy o delení mimovládok na tzv. ušľachtilé a politické, úvahy o nálepke zahraničného agenta. Pozrite sa na ministerstvo kultúry, tam ako nominanti SNS nastúpili ľudia, ktorí sa v posledných rokoch profilovali ako oponenti politického Západu. Táto vláda naštartovala „poučená“ a začína sa správať tak, že si nechce nechať zobrať moc z rúk na dlhý čas. Nech už sa Igor Matovič dopustil akýchkoľvek chýb, fakt je, že za jeho vlády i v ére premiéra Hegera sa polícii uvoľnili ruky, vyšetrovatelia a prokurátori postupovali nezávisle, súdy rozhodovali podľa zistených faktov. Keď to niekto začína narušovať, ohrozuje zásady právneho štátu.

Spomínate Smer a SNS, ale nespomenuli ste Hlas.

Tým, že Hlas vstúpil do vládnej koalície, sú jeho politici spoluzodpovední za všetko, čo sa deje. Pán Pellegrini sa môže ohradiť voči výstrelku poslanca Blahu, ale tu sa budú diať podstatne závažnejšie veci. Pokiaľ s tým bude Hlas súhlasiť, bude toho súčasťou, bude za to niesť zodpovednosť.

To ste asi 34 rokov po Novembri nečakali. 

Ale bolo už aj horšie a nejako sme sa z toho dostali. Celý spôsob mečiarovského vládnutia po roku 1994 nebol vôbec vábny. Nakoniec sa protimečiarovským silám podarilo spojiť sa. A podarilo sa to aj v roku 2018, keď desaťtisíce ľudí vyšli na námestia. Kapacita spoločnosti brániť sa stále existuje. Dokonca je ešte pestrejšia – je tu hustá sieť menších inštitúcií, ktoré rozmanitým spôsobom posúvajú krajinu vpred. Veľkým problémom však je, že to, čo sa dnes deje, odsúva sústredenie sa na problémy, ktorým by sme sa mali venovať, v zdravotníctve, v školstve, či pri uplatňovaní  zelenej dohody EÚ. Nevedno, čo budeme robiť s klesajúcou demografiou, s charakterom ekonomiky, nehovoriac o vplyve umelej inteligencie a podobne.

Je Ivan Korčok váš kandidát na prezidenta? 

Dnes všetky kľúčové inštitúcie – vládu, parlament, SIS, všetky kľúčové štátne regulačné úrady obsadzuje koalícia. Nebolo by zdravé, ak by získala aj hlavu štátu. Ivan Korčok je primeraným kandidátom. Má za sebou tridsaťročnú skúsenosť v manažovaní zložitých diplomatických výziev, rozhľadenosť v globálnych otázkach, jasnú prozápadnú orientáciu, dôveryhodnosť v prostredí vplyvných osobností v euroatlantickom priestore. Je to slovenské a zároveň európske vlastenectvo, ktoré tak potrebujeme. Šiel by ďalej v línii, ktorú začal Michal Kováč a pokračovali v nej Andrej Kiska i Zuzana Čaputová.

Prečo ste vynechali Rudolfa Schustera? 

Keď bol zvolený za prezidenta, veľmi pomohol v integračnom procese do EÚ i NATO. Ale Kováč, Kiska a Čaputová museli zápasiť aj o udržanie základných prvkov liberálnej demokracie. V Schusterových časoch to nebola téma.

Získali ste ocenenie Biela vrana. Ako sa cítite ako laureát ďalšej ceny? 

Som trochu v rozpakoch. Bielu vranu vnímam ako ocenenie ľudí, ktorí v nedávnom období urobili niečo konkrétne, hmatateľné, riskovali, a tak predstavujú určité verejné autority. Uvedomujem si, že túto cenu dostali aj ľudia za svoje dlhodobé pôsobenie – ako napríklad Ján Benčík. Nečakal som, že sa ocitnem v tomto spoločenstve. Beriem to tak, že to nie je len cena pre mňa, ale pre všetkých, ktorí sa pričinili i o November, kľúčový míľnik našej histórie.

Martin Bútora (79)
Sociológ, diplomat, spisovateľ, novinár a vysokoškolský pedagóg. Za normalizácie pracoval napríklad ako terapeut v poradni pre alkoholikov. Po revolúcii sa podieľal na vzniku hnutia Verejnosť proti násiliu, bol poradcom prezidenta Václava Havla. V rokoch 1999 až 2003 pôsobil ako veľvyslanec Slovenska v USA. V roku 2004 neúspešne kandidoval za prezidenta, pracoval aj ako poradca prezidenta Andreja Kisku. Je tiež členom redakčnej rady Denníka N.

Ak má pre vás práca našich novinárov pred prezidentskými voľbami väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete ich podporiť aj darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Biela vrana

Slovensko

Teraz najčítanejšie