Daniel Pastirčák o eutanázii: Ak chce niekto zomrieť, je to jeho zodpovednosť. Štát ju na seba nesmie vziať
Predstavte si, že už pár desaťročí žijete v krajine, kde sa asistovaná samovražda stala normou. Vznikne nové spoločensko-kultúrne povedomie. Starí a ťažko chorí, ktorí sú bremenom pre rodinu, pričom štát na ich liečbu vynakladá nemalé prostriedky, budú mať pocit viny preto, že ešte žijú. Budú pociťovať morálnu povinnosť ukončiť život, ktorý je iba bremenom a nikomu už nič neprináša. To nesmieme pripustiť, varuje kazateľ Cirkvi bratskej.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Daniel Pastirčák (1959) je kazateľom Cirkvi bratskej, poetom, prozaikom, scenáristom a publicistom.
Tento text je súčasťou seriálu rozhovorov na tému Eutanázia – áno či nie? Ak máte k téme čo povedať, prípadne by ste k téme chceli poskytnúť rozhovor, napíšte, prosím, na [email protected].
Ste kazateľom, zrejme ste teda proti legalizácii eutanázie. Čo je hlavný dôvod? Že život dáva Boh a človek nemá právo ho brať?
To by potom bolo jednoduché: kto neverí v Boha, tak je za, kto verí, tak je proti. Medzi protestantskými teológmi však nájdeme viacerých, ktorí sa z pozície viery zastávajú eutanázie. Za eutanáziu sa vyslovil aj katolícky teológ Hans Küng, bývalý priateľ Josepha Ratzingera, čiže pápeža Benedikta XVI. Lekárka vo filme Dobrá smrť od Tomáša Krupu, ktorá asistuje pri smrti nevyliečiteľne chorej Janette, sa tiež odvoláva na vieru v Boha.
Sú prípady, keď viera odpútaná od racionality bola motívom kolektívnej samovraždy. Pastor Jim Jones svojim stúpencom podal limonádu s kyanidom a so slovami: „Sme unavení, ľahneme si. Táto samovražda sa môže stať revolučným činom protestujúcim proti podmienkam v neľudskom svete.“
To nebol pastor, ale sektár trpiaci schizofréniou, alkoholizmom a narkomániou. Ak dokázal na jednom mieste presvedčiť na samovraždu viac ako 900 ľudí naraz, svedčí to najmä o tom, ako sa dá ľuďom vymyť mozog. Aký je teda váš postoj k eutanázii?
Za dôležité považujem odlíšiť pasívnu a aktívnu eutanáziu. Prvá je racionálna a etická. Dnes dokážeme udržiavať pri živote aj človeka vo vegetatívnom stave, ktorý tu už prakticky nie je. Nevieme zistiť, či taký človek chce v liečbe pokračovať. Kto má rozhodnúť, kedy vypnúť prístroje?
Kto podľa vás?
Pacient. Mal by mať právo, kým je toho ešte schopný, rozhodnúť o svojej liečbe. A potom lekár. On musí povedať, kedy už nemá zmysel predlžovať život pacienta.
Čo aktívna eutanázia, teda tá, ktorá je predmetom tohto seriálu rozhovorov?
Slovo eutanázia je eufemizmus, mali by sme používať vecné označenie – asistovaná samovražda. Voči nej mám vážne výhrady. Týkajú sa nadradenia spoločenskej inštitúcie nad existenciu jednotlivca. Právo na eutanáziu totiž problém samovraždy presúva z jednotlivca na spoločenské inštitúcie. V dnes už neexistujúcej televízii VTV som sa pred časom zúčastnil diskusie o treste smrti. Trest smrti tam obhajoval Robert Fico. Vedel, že 70 percent občanov je za. Ja s Katarínou Zavackou sme boli proti. Mojím hlavným argumentom bolo, že absolútne rozhodnutie o bytí a nebytí nepatrí do rúk inštitúcie. To isté podľa mňa platí o eutanázii.
V akom zmysle?
Rozhodnutie je primerané, iba ak zodpovedá miere poznania, ktoré máme k dispozícii. Nikto, ani odborná inštitúcia, nemá absolútne poznanie. Nemôže preto urobiť absolútne rozhodnutie. Pochovával som viacerých ľudí, ktorí si vzali život. Ich rozhodnutie som bral s pokorou, lebo kto môže nahliadnuť do temnoty, ktorá ich k nemu viedla? Existujú situácie, keď je samovražda menším zlom. Napríklad
