Cirkev musí hovoriť pravdu moci

Autor je teológ a etik

Nedávne stanovisko predsedu Rady Konferencie biskupov Slovenska pre pastoráciu v zdravotníctve Milana Lacha bolo jedným z ojedinelých prípadov v novodobých dejinách Slovenska, keď sa vysoký cirkevný predstaviteľ tak zrozumiteľne, priamo a verejne vyjadril k naliehavému spoločensko-politickému problému, ktorý je súčasne aj závažným morálnym problémom.

Tento počin sprevádzali najmenej štyri typy reakcií: podpora, pohoršenie, poníženie a najmä prekvapenie. Za prekvapivý možno označiť nielen fakt, že sa biskup Lach takýmto spôsobom verejne angažoval, ale do istej miery i to, že množstvo podporných reakcií jasne prevýšilo tie ostatné. Táto skutočnosť by v krajine, kde sa bez bližšieho upresnenia významu jednotlivých slov tak často ozýva tvrdenie, že „cirkev by sa nemala miešať do politiky“, nemala zostať nepovšimnutá.

Existujú dobré dôvody, prečo by sa cirkevní predstavitelia a duchovní nemali uchádzať o politický úrad, konkrétne odporúčať veriacim, ktorú politickú stranu či kandidáta majú voliť, alebo poskytovať aktívnym politikom platformu na predvolebnú kampaň. Zachovanie dostatočnej vzdialenosti medzi oltárom a trónom je potrebné, aby nedochádzalo ako k nežiaducej sakralizácii štátu, tak aj v súčasnosti väčšiemu nebezpečenstvu – k sekularizácii (zosvetšťovaniu) cirkvi.

Prorocké vlákno

To však neznamená, že by sa cirkevní lídri nemohli a nemali vyjadrovať k veciam verejným. Základné občianske práva a slobody sa vzťahujú na všetkých občanov – vrátane náboženských veriacich. Navyše náboženská sloboda je jedným z pilierov liberálnej demokracie a tá zabezpečuje veriacim právo prejavovať svoje presvedčenia nielen súkromne, ale aj verejne.

Integrálnou súčasťou verejnej služby cirkvi je mnohostranne prispievať k všeobecnému dobru spôsobmi, ktoré sú v súlade s teológiou a vieroučnými zásadami jednotlivých cirkví. Jeden z viacerých spôsobov, ako k tomu môže prispievať cirkev, je, že jej lídri budú „prorockým hlasom“ v spoločnosti. Kresťanstvo je napokon, ako nám pripomínajú teológovia, vo svojej podstate „prorockým náboženstvom“.

Verejne vyjadrený postoj biskupa Lacha možno chápať ako súčasť prorockého vlákna, ktoré sa tiahne celou históriou judeokresťanskej tradície. Mojžiš konfrontuje egyptského faraóna, aby prepustil izraelský ľud zo zajatia, hebrejskí proroci proklamujú Boží súd voči nespravodlivým vládcom a samotný Ježiš často poukazoval na morálne nedostatky prítomné v náboženskom, politickom a ekonomickom živote.

V nedávnejšej minulosti sa Dietrich Bonhoeffer aktívne stavia proti nacifikácii cirkvi, Martin Luther King, Jr. vedie celonárodný zápas za občianske práva afroameričanov, Desmond Tutu bojuje proti juhoafrickému apartheidu, Matka Tereza obhajuje právo na život na Národných modlitebných raňajkách vo Washingtone a dnes pápež František v prorockom duchu vyzýva na riešenie globálnych problémov týkajúcich sa ekológie, extrémnej chudoby alebo utečeneckej krízy.

Storočie zlyhaní

Prorocká služba každej zo zmienených a nespočetného množstva ďalších osôb sa vyznačovala okrem iného odvahou „hovoriť pravdu moci“. Biskup Lach sa vo svojom krátkom stanovisku dotýka „moci“ niekoľkokrát. Keď do internetového vyhľadávača zadáme špecifickú frázu „speak truth to power“, zobrazí sa nám takmer tristotisíc odkazov a mnohé z nich majú kresťanský kontext. Prečo je tento relatívne rozšírený koncept tak málo známy (a uznávaný) na Slovensku?

Minulé storočie je plné zlyhaní, keď slovenské cirkvi a ich lídri – česť patrí výnimkám – v rôznom rozsahu zanedbali svoju prorockú rolu a do dnešného dňa sa s týmito zlyhaniami dostatočne nevyrovnali. Z prorockej služby sa samodiskvalifikovali tí, čo v minulom režime aktívne spolupracovali s mocou, ktorú mali konfrontovať, alebo mlčali, keď sa diala neprávosť.

Podobne ako aj v iných postkomunistických krajinách, aj slovenská cirkev stále hľadá odpovede na otázku, ako sa verejne angažovať v kontexte liberálno-demokratickej spoločnosti. Ak prijmeme model vzťahu štátu a cirkvi, v ktorom štát predstavuje „otca“ a cirkev „matku“ a otec si navyše nárokuje úlohu hlavy rodiny, prorocký hlas cirkvi bude počuť iba zriedka. Priame financovanie duchovných zo štátneho rozpočtu prorockú funkciu cirkvi tiež sťažuje.

Prorocká služba je obyčajne dvojsmerná cesta. Autentický prorok v judeokresťanskom ponímaní nehovorí pravdu iba politickej moci (smerom von), ale keď to situácia vyžaduje, aj náboženskej (smerom dovnútra). Snaží sa konfrontovať neprávosť a nespravodlivosť, kdekoľvek sa nachádzajú, a robí to spôsobom, ktorý charakterizuje okrem odvahy aj pokora a milosrdenstvo.

Množstvo podporných reakcií k stanovisku biskupa Lacha môže okrem iného naznačovať, že nielen kresťanskí veriaci, ale aj širšia verejnosť nemusí mať zásadné výhrady alebo si môže dokonca priať, aby sa cirkev „miešala do politiky“ – ak to bude robiť tým správnym, prorockým spôsobom. Ale aj keby cirkev širokú podporu nemala, jej poslanie byť majákom spravodlivosti a milosrdenstva vo svete zostáva nemenné.

Prorocké kresťanstvo nemá a priori negatívny vzťah k inštitúciám a predstaviteľom moci. Naopak, rešpektuje ich, snaží sa s nimi udržiavať dobré vzťahy a spolupracuje s nimi na budovaní spoločnosti, ktorá je slobodná, mierová a spravodlivá. Ak však tieto inštitúcie alebo ich predstavitelia na lokálnej, národnej či globálnej úrovni nenapĺňajú svoju funkciu, prekračujú svoje právomoci alebo konajú v nesúlade so spravodlivosťou, cirkevní lídri by nemali mlčať.

Vo sfére svojho vplyvu a zodpovednosti by sa mali slovenskí cirkevní lídri omnoho častejšie a hlasnejšie vyjadrovať k otázkam politickej morálky a rôznym prejavom nespravodlivosti v spoločnosti. Mali by tak robiť nielen za zatvorenými dverami, ale aj na verejnom priestranstve a byť tak pozitívnym príkladom pre ostatných. Kvalita života na Slovensku bude závisieť aj od toho, akým spôsobom sa cirkev zhostí svojej prorockej úlohy a či sa jej lídri nebudú báť hovoriť pravdu moci.