Slovensko je inde
Čo mi na Slovensku naozaj chýba, je niečo ako Múzeum Slovenského štátu.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Pred pár týždňami som bol pozrieť Múzeum obetí komunizmu. Na Moyzesovej v Košiciach. Je to čudné, ale jediné múzeum, ktoré na Slovensku pripomína totalitné obdobie, je skryté ďaleko na východe a ešte k tomu je súkromné. K výročiu 17. novembra sa ponúka porovnanie s okolitými krajinami. Mám obavy, že je to neporovnateľné. Slovensko je inde.
Najskôr sa ospravedlňujem sa výraz „ďaleko na východe“, ale bývam pri Plzni, takže to mám autom do Košíc rovnako ďaleko ako do Paríža alebo Amsterdamu. Aj tak som však do „metropoly východu“ trafil a aj mimo otváracích hodín si zakladateľ Múzea obetí komunizmu Pavol Hric našiel čas a ukázal mi, čo za svoje peniaze vybudoval. Multimediálna expozícia je v podzemí, pozostáva z panelov, ktoré opisujú rôzne obdobia, a má premietaciu sálu. Tu sa premietajú okrem filmov aj mená odsúdených na území Slovenska počas komunizmu.
„Urobil som to z úcty k rodičom, takzvaným kulakom, ktorým komunisti všetko zobrali, a tiež kvôli politickým väzňom,“ vysvetľuje Hric svoju motiváciu. Múzeum je skromné a majiteľ to vie. „Je to malé múzeum s veľkou témou. Také by malo byť v každom kraji, ale vidíte, ako to na Slovensku vyzerá,“ usmieva sa šesťdesiatnik Pavol Hric, podnikateľ v IT biznise.
Ako to na Slovensku vyzerá, zhŕňa spoluzakladateľ Múzea obetí komunizmu Peter Neuwirth. „Štatistiky ukazujú, že vyše päťdesiat percent ľudí inklinuje ku komunistickým alebo fašistickým ideológiám. Múzeum vzniklo ako súkromné, a preto doň nemohol nikto zasahovať. Pripravili sme ho v tichosti.“ Posledné slová ma zaujali. Akoby to bolo takmer tajné múzeum.
Silný dojem na mňa pred pár rokmi urobilo Múzeum teroru v Budapešti. Je obrovské a štátne. Síce neviem, v akom vzťahu je k súčasnej moci a či musí robiť dáke ústupky, ale históriu vrátane tej z čias druhej svetovej vojny mapuje vo veľkom štýle. Podobné veľkolepo poňaté múzeá sú v Poľsku. V Česku také veľké ústredné múzeum chýba, na druhej strane je tu desiatka malých, ktoré veľkosťou zodpovedajú tomu košickému. Historikovi Jaroslavovi Pinkasovi sa to páči. „Veľké múzeá sú impozantné, a aby boli impozantné, potrebujú veľký rozpočet a veľký rozpočet štátom organizovanej inštitúcie, to je trocha nebezpečné.“
Aj v Česku stoja za expozíciami často neštátne subjekty. Neziskovka Pamäť národa otvorila tri expozície a chystá štvrtú. Na výlete do Česka odporúčam skvelý Pamätník Vojna pri Příbrame, ktorý vznikol ako mestské múzeum pod holým nebom na mieste komunistického pracovného tábora. Vtipné je komerčné Múzeum komunizmu v centre Prahy určené pre zahraničných turistov. Vznikajú však aj ďalšie múzeá s podporou štátu. Jedno je v bývalej väznici v Uherskom Hradišti, takže to zo Slovenska nebude ďaleko.
Človek by aj zavtipkoval, či má cenu, aby na Slovensku vznikali nejaké múzeá totality, veď súčasnosť je temná dostatočne. Na druhej strane by sa dali rôzne autoritatívne režimy porovnávať. Čo mi však na Slovensku naozaj chýba, je niečo ako Múzeum Slovenského štátu. To by sa pozeralo. Len sa mi zdá, že pitvanie vojnovej minulosti je na Slovensku azda ešte horší prehrešok ako pitvanie komunizmu.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
