Fico – národný centrálny plánovač
Obyvatelia krajiny sú preňho len súčiastky v analógovom hrdzavejúcom stroji sovietskej výroby.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Asi 80 kilometrov južne od gruzínskeho Tbilisi a len kúsok od azerbajdžanskej hranice leží dedina Udabno (v preklade púšť). Leží v stepi, široko-ďaleko pustatina, žiadny zdroj pitnej vody, len hrdzavé rúry, ktorými ako cez infúziu po kvapkách tiekla do dediny zelenkavá brečka. Niekedy v päťdesiatych rokoch však nejaký politruk zabodol prst do mapy a povedal, že tam bude stáť obec. Kto v nej bude žiť? Dobrovoľne tam nepôjde nikto, ale ak štát potrebuje zaľudniť púšť, nejakí ľudia sa nájdu – v tomto prípade to boli ľudia zo Svanetie, z hornatého severu. Dostali príkaz presídliť sa z hôr do púšte a zostali z nich do hĺbky nešťastní a smutní ľudia.
V bývalom Československu sa s ľuďmi nakladalo podobne, len vďaka charakteru krajiny sa presídľovanie už dnes nezdá také drastické. Koľko máme kamarátov, známych, ktorých rodičia pochádzajú z Košíc, ale dostali umiestenku do Šiah? Z Bratislavy do Námestova? Náš starý otec pochádza z Poltára, no poslali ho do Martina. Pýtal sa niekto na túžby, ambície, priania, rodinné väzby všetkých týchto ľudí? Nepýtal, pretože centrálne plánovanie na individuálne životy nehľadí.
Robert Fico prednedávnom opäť spomenul, že by si mal štát posvietiť na to, koľko gymnazistov a koľko právnikov potrebujeme.
