Irán mu pripomína Orwella aj komunistické Československo. Spisovateľ z Teheránu teraz našiel útočisko v Bratislave
Z toho, čo som počul o vašej komunistickej histórii, spomenul si na československých spisovateľov ako Kundera. V Bratislave som sa nadýchol, hovorí pre Denník N iránsky spisovateľ Farhad Babaei.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Iránsky spisovateľ Farhad Babaei nikdy nenapísal nič, čo by na prvý pohľad mohlo podráždiť islamistický režim v jeho krajine. Nekritizuje islamistov, režim ani samotný islam.
Najradšej má, keď jeho literatúra rozpráva príbehy obyčajných ľudí a hovorí o medziľudských vzťahoch. Takých, ktoré sa odohrávajú aj kdekoľvek inde na svete.
No vzťahy mimo manželstva, to je v Iráne výbušná téma. Aj keby tie príbehy mali ďaleko od niečoho, čo by sme u nás na Západe nazvali erotickou literatúrou.
Napriek tomu ho jeho literatúra dostala až do pozornosti iránskych Revolučných gárd a skončil za mrežami. Súviselo to aj s tým, že podporoval nedávne protesty za práva iránskych žien po tom, ako iránska polícia zabila vo väzbe Mahsu Amíniovú, ktorá odmietala nosiť na verejnosti hidžáb.
„Ocitol som sa v akomsi sklade alebo v stane, kde boli stovky ľudí. Odviedli nás niekam za Teherán, netuším, kam presne. Ľudí tam bili, občas tam vypustili slzotvorný plyn, boli tam samí mladí ľudia. Nikto z mojej rodiny viac ako týždeň netušil, kde som a čo je so mnou,“ hovorí Farhad pre Denník N.
Protesty za práva žien v Iráne boli najväčšie za posledné roky, hoci napokon neviedli k zmene režimu. V to dnes príliš nedúfa ani Farhad.
Na Slovensku je len vyše mesiaca, ukryla ho tu medzinárodná organizácia ICORN. Bratislava sa tak zaradila medzi ďalšie európske metropoly, ktoré ukrývajú umelcov, ktorým podobne ako Farhadovi hrozí v lepšom prípade stíhanie, v horšom väzenie a v tom najhoršom rovno smrť.
Nie sú to väčšinou politickí aktivisti, len umelci, ktorí sa snažia slobodne tvoriť.
Ministerstvo cenzúry ako z Orwella
Farhad Babaei začínal ako grafický dizajnér, no už od puberty ho to ťahalo k literatúre. K tej sa postupne dostal na vojenskej službe, ktorá je v Iráne povinná a ktorú, podobne ako kedysi u nás, muži museli absolvovať približne v 18 rokoch. Práve vtedy sa Farhad, často nudiac sa medzi iránskymi policajtmi či vojakmi, začal venovať písaniu príbehov.
Veľmi skoro však narazil na cenzúru. Pre krátky kontext: V Iráne v roku 1979 prebehla takzvaná islamská revolúcia a odvtedy mu vládne islamistický režim na čele s takzvaným „najvyšším lídrom“, ktorý má v krajine prakticky neobmedzenú moc. Od roku 1989 je ním ajatolláh Alí Chameneí.
Irán má aj prezidenta, ale ten, hoci riadi vládu, nemá v ničom dôležitom posledné slovo. To má práve najvyšší líder.
Fahradove problémy sa začali približne v čase, keď
