Denník N

S veľkým rešpektom som dával do mlyna lišajník z Antarktídy, hovorí chemik, ktorý premieňa materiály mletím 

Chemik Matej Baláž. Foto - ESET Science Award/Jozef Kadela
Chemik Matej Baláž. Foto – ESET Science Award/Jozef Kadela

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

[25 rozhovorov o slovenskej vede v knižnej podobe – to je novinka Ako chutí tarantula? reportérky Zuzany Vitkovej.]

Vedec Matej Baláž sa venuje výskumu, ktorý by laikovi mohol pripomínať novodobú alchýmiu. Vo vysoko energetickom mlyne napríklad pomelie vaječnú škrupinu so zvyškom parapetu a premení tak toxický chlór z odpadového PVC na novú, bezpečnú zlúčeninu. Alebo za pomoci lišajníka, levandule či oregana v mlyne vytvorí antibakteriálne striebro z dusičnanu strieborného.

Za svoj výskum v mechanochémii sa tento rok stal laureátom ocenenia ESET Science Award v kategórii Výnimočný mladý vedec do 35 rokov. V rozhovore vysvetľuje, kde všade sa dajú takéto premeny využiť v praxi, ale aj to, čo majú spoločné veda a tenis.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

  • ako rozmletá vaječná škrupinka pohlcuje toxické látky z odpadových vôd;
  • ako sa dajú ryžové šupky premeniť na materiál, z ktorého sú počítačové čipy;
  • či bolo prvou mechanochemickou reakciou založenie ohňa trením;
  • prečo v kariére uprednostnil mechanochémiu pred žurnalistikou;
  • návod na mechanochemický pokus so šupkou čučoriedky, ktorá mení farby, a môžete si ho spraviť aj doma.

 

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

Priznám sa, že o mechanochémii som počula prvýkrát tento rok. Predstavujem si ju tak, že pohybom mením jeden materiál na nejaký iný. Je to tak?

Sčasti. Do mlyna, s ktorým pracujeme, môžeme dať nejaký materiál, ktorý chceme len trošku pozmeniť. Napríklad zväčšiť jeho povrch, zmenšiť častice alebo vniesť do jeho štruktúry nejaké defekty. Vtedy sa menia len fyzikálne vlastnosti toho materiálu, k chemickej zmene však nedochádza.

Druhá možnosť je, že mletie využijeme na chemickú reakciu. Čiže dáme do mlyna dve látky, od ktorých chceme, aby spolu zreagovali. Počas mletia potom takáto reakcia prebehne a získame želaný produkt. Je to teda chémia za pomoci mechanickej energie, ktorú mlecie guľôčky dodávajú mletému prášku v mlecej komôrke.

Ako vyzerá taká mlecia komôrka?

Pripomína „pohár“, v ktorom sa nachádzajú mlecie guličky, ktoré môžu mať rozličný priemer. Tie vykonávajú v komôrke odstredivý pohyb, čím dochádza k efektom ako trenie a nárazy. Toto všetko dodáva spracovávaným práškom energiu.

Pri mlynoch s otcom a kolegom Petrom Balážom v tričkách mechanochémia. Zdroj - archív P.B.
Pri mlynoch s otcom a kolegom Petrom Balážom v tričkách mechanochémia. Zdroj – archív P. B.

Trochu mi to pripomína kolotoč v zábavnom parku, centrifúgu, ktorá sa točí do všetkých smerov a odstredivou silou spôsobuje príjemno-nepríjemné pocity. Je to podobné ako v mlecej komôrke?

V mechanochémii sa využívajú rôzne druhy mlynov a efekt, ktorý opisujete, prebieha v planetárnom mlyne, ktorý my využívame najviac. Takéto kolotočové sily tam vznikajú, pretože komôrka je umiestnená na točiacom sa disku a ona sama sa pritom zároveň otáča do opačnej strany. To pripomína pohyb planét, ktoré sa tiež točia okolo svojej osi, no zároveň obiehajú okolo Slnka. Materiál, ktorý je vnútri, sa cíti podobne ako človek na tom kolotoči, akurát to má ešte horšie, pretože je v komôrke bombardovaný aj guličkami. Je aj veľa iných mlynov a spôsobov mletia, ale s týmto pracujeme najčastejšie.

V laboratóriu nám zatiaľ chýba oscilačný mlyn. Významnú časť z peňazí, ktoré som v rámci ocenenia ESET Science Award získal, plánujem investovať do kúpy tohto mlyna, keďže slovenské projekty nám takýto výdavok neumožňujú. Aj keby bolo financií dosť, nie je možné obstarať nič, čo je považované za kapitálový výdavok – čiže jednotkovo drahšie, ako je momentálne suma 1750 eur bez DPH. Čiže by som síce mohol nakúpiť tony mlecích guľôčok, ale mlyn nie.

podcaste Slovenskej akadémie vied ste spomenuli, že prvou mechanochemickou reakciou pravdepodobne bolo založenie ohňa trením. Čo mechanochemické sa deje, keď o seba triem dve drevá a snažím sa zapáliť oheň?

Keď sa paličky alebo kamene o seba trú, na miestach ich kontaktu vznikajú veľmi vysoké teploty. Keď tam začnú preskakovať iskry, vieme spôsobiť horenie. Aj v mechanochémii existujú všelijaké teórie, ktoré sa snažia vysvetliť, čo sa deje pri kontakte medzi mlecími guličkami a práškom. Jednou z nich je teória horúcich škvŕn.

No za prvú naozajstnú mechanochemickú reakciu sa považuje reakcia rumelky (sulfidu ortutnatého) s meďou, za vzniku kvapalnej ortuti a kovelínu (sulfid meďnatý), ktoré realizoval Theofrastos z Eresu už v r. 315 p. n. l. V medenom mažiari trel prášok rumelky a to stačilo na uskutočnenie reakcie.

Kde v histórii ešte zohrala mechanochémia úlohu, aj keď ľudia ešte nevedeli, čo vlastne robia?

Do 20. storočia, keď sa v nej začal systematický výskum, toho bolo veľa, ale zaujímavým príkladom je chlorid strieborný. Vedec Matthew Carey Lea, ktorý je považovaný za otca mechanochémie, v 19. storočí zistil, že podľa toho, akou formou energie pôsobíme na istú zlúčeninu, dochádza k rozdielnemu efektu. Konkrétne pracoval s chloridom strieborným. Keď ho len zahrieval, tak sa iba roztopil, ale keď ho mlel, tak sa rozpadol na striebro a chlór. To bola novinka, lebo dovtedy si ľudia mysleli, že je jedno, akou formou energie na veci pôsobíme, výsledok bude stále rovnaký.

Chlorid strieborný. Zdroj – Wikipedia/Ondřej Mangl (public domain)

Plusom mechanochémie oproti tradičnej chémii je, že je environmentálne výhodná. Prečo?

V tradičnej chémii sa napríklad na výrobu nanomateriálov často využívajú rôzne organické rozpúšťadlá. U nás stačí, že do toho mlyna „nahádžeme“ jednotlivé prvky, ktoré sú menej toxické.

Čiže zlúčeniny nemusíte rozpustiť, stačí, že ich pomeliete.

Presne. Je to zväčša jednokrokový proces, zatiaľ čo v klasickej chémii ich človek musí veľakrát urobiť viac, kým sa dostane k finálnemu produktu. Takisto tam treba externe zvýšiť teplotu a tlak, čo my nemusíme, lebo mletie generuje teplo samo osebe.

Nanomateriály ste vytvárali aj mletím bežného kuchynského odpadu – vaječnej škrupinky. Na čo sa takéto nanoškrupinky dajú použiť v praxi?

Bola to téma mojej dizertačnej práce, v ktorej som sledoval potenciálne využitie v čistení odpadových vôd. Škrupinku sme teda pomleli a porovnávali sme jej schopnosť absorbovať z vody ióny kadmia, ktoré sú toxické. Zistili sme, že v pomletom stave jej to ide výrazne lepšie. V tomto prípade sme pracovali s modelovými roztokmi, čiže sme nemali reálnu odpadovú vodu, ale efekt bol vynikajúci. Už po piatich minútach mletia sme mali približne 5-násobný nárast tejto schopnosti voči nepomletej škrupinke.

Vaječná škrupinka je tvorená z 94 percent uhličitanom vápenatým, ktorý má rôzne kryštalické formy. V škrupinke existuje ako kalcit, ale jej ďalšiu formu, aragonit, poznáme napríklad z jaskýň. No a mletím vieme premeniť kalcit na aragonit. Keď sa táto premena podarila, zistili sme, že schopnosť čistiť odpadové vody od kadmia stúpala ešte výraznejšie. Keď sme škrupinku mleli napríklad šesť hodín, tak sa jej schopnosť zvýšila oproti nepomletej škrupinke stokrát. A to v dôsledku vysokého obsahu aragonitu.

Výzdoba v Ochtinskej aragonitovej jaskyni. Zdroj – Wikipedia/Jojo_1 (CC BY-SA 3.0)

Prečo rozmletá škrupinka pohltí toxické látky z odpadových vôd lepšie?

Ona je špecifická voči niektorým látkam, ktoré vodu znečisťujú. Voči niektorým jej to ide super, no niektoré sa jej až tak nechce vychytávať. Práve s kadmiom si k sebe vedia nájsť cestu veľmi dobre. Zistili sme, že sa medzi nimi „vymieňajú ióny“. Veľmi zjednodušene, vápnik ide zo škrupinky preč a kadmium v iónovej forme ide do škrupinky.

Prostriedok na vysokoenergetické mletie na rozdiel od vaječných škrupiniek bežná domácnosť nemá. Dokážem niečo z vašich poznatkov využiť aj v bežnom živote?

Naše pracovisko má zameranie na základný výskum a náš výskum sa v tejto oblasti do praxe zatiaľ nedostal. V iných oblastiach sa nám to sčasti podarilo a aj mnohé firmy už vysokoenergetické mlyny majú vo svojej infraštruktúre.

Ale ak by si niekto chcel spraviť domáci mechanochemický pokus, jeden som tento rok vymýšľal do Bádateľského denníka pre deti. Často ho využívame aj na vedeckých festivaloch ako Noc výskumníkov, aby mali deti predstavu, že len „obyčajnou“ mechanickou energiou možno urobiť nejakú zmenu.

Mechanochemický pokus: Premeny v šupke čučoriedky

Čo potrebujeme:

čučoriedka, nožík, prášok sódy bikarbóny, prášok kyseliny citrónovej, varecha, malý tanierik, pohárik, voda z vodovodu

Postup:

Nožíkom odrežeme šupku z čučoriedky a dáme ju na tanierik. Ideálne je pokrájať ju na 5-6 kúskov. Zvyšok čučoriedky môžeme zjesť, nech sa nám lepšie pracuje. Pokrájané kúsky šupky štedro posypeme sódou bikarbónou (dáme jej toľko, aby šupky takmer nebolo vidieť). Zmes začneme intenzívne miešať/trieť vareškou, pokojne aj opačnou stranou varešky, ak je okrúhla. Po chvíľočke prášok zmení farbu na zelenú. Týmto ste uskutočnili mechanochemickú reakciu. A to ešte nie je všetko. Na tento zelený prášok nasypeme prášok kyseliny citrónovej a pokračujeme v intenzívnom premiešavaní/trení. O malú chvíľu sa prášok zmení na ružový a stane sa vlhkejším. Týmto ste urobili ďalšiu mechanochemickú reakciu. Na záver si môžete túto zmes naliať do pohára a zaliať do polovice vodou. Uvidíte parádne šumivé divadlo. Nemusíte sa báť, nevyšumí vám to z pohárika.

Zdroj: Bádateľský denník

Vaječná škrupina dokáže pri mletí s odpadom na báze PVC odstrániť aj chlór. Je to podobné ako pri čistení odpadových vôd, keď na seba škrupina chlór naviaže a pohltí?

V tomto prípade je to skôr chemická reakcia, keď vápnik zo škrupinky zreaguje s chlórom z okenného parapetu, ktorý sme v experimente používali. To bolo dosť zaujímavé, lebo do mlyna sme vlastne hodili dva odpady a pomleli ich spolu. Vápnik s chlórom zreagoval a spolu vytvorili chemickú zlúčeninu, chlorid vápenatý. Okrem toho, že nie je toxický, vie aj pohlcovať vodu. To vieme využiť na sušenie chemikálií či pri posypoch ciest. Ale v prvom rade takýto odpad bez chlóru už nie je nebezpečný a môže sa normálnym spôsobom spracovať.

Čiže takýmito reakciami viete vyrobiť aj nový materiál, ktorý by bez pomletia nikdy nevznikol?

Áno, to je práve na mechanochémii úžasné. Keď som pracoval na monografii, ktorá sa venuje spracovaniu odpadu, niektoré príklady premien vyviedli z rovnováhy aj mňa. Povedzme ryžové šupky, ktoré sú veľmi početným odpadom, obsahujú v sebe aj malé množstvo oxidu kremičitého. No a ten sa dá premeniť na nanočastice, ktoré potom viete využiť v elektrotechnickom priemysle, keďže čipy využívané v počítačoch sú z kremíka. Čiže veľmi často môže byť nejaká zložka odpadu premenená mechanochemickou reakciou na nový materiál. Niekedy stačí odpad iba „očistiť“ od vecí, ktoré nepotrebujeme.

Znie to trochu ako alchýmia. Podľa čoho sa rozhodujete, či v mlyne pomeliete škrupinky od vajíčka, kus parapetnej dosky alebo šupky z ryže?

U nás je špecifické to, že mechanochémia je centrom nášho výskumu. Vo väčšine skupín vo svete je alternatívnou metódou voči tomu, čo skúmajú. Čiže skupina zameraná na organickú chémiu pri niektorých reakciách študuje, či by fungovali aj v mlynoch. Potom môže byť skupina, ktorá sa zaoberá spracovaním odpadov, a tá tiež zvažuje mechanochemické spracovanie ako jednu z možností. Ale u nás to funguje ako hlavný výskum.

Pri výbere materiálu sa inšpirujeme najmä odbornou literatúrou. Keď som s tým začínal, vyšla práca, kde vedci na čistenie odpadových vôd alebo odbúravanie chlóru z PVC používali mušle. Mušle sú z chemického hľadiska veľmi podobné škrupinkám, čiže padla otázka: prečo by to nemohlo fungovať?

Mechanochémiu často skúšame aj vtedy, keď tradičná chémia naráža na problémy, a už veľakrát sa potvrdilo, že takáto reakcia vyšla oveľa lepšie za využitia mechanochémie. Čiže keď niečo nejde klasickým spôsobom alebo je to zložité a trvá to dlho, tak to skúšame tým naším.

Odkiaľ získavate materiály? Odložíte si vaječné škrupinky, keď robíte praženicu, alebo oškrabkáte kúsok parapetu, keď potrebujete niečo do mlyna?

So škrupinkami nám napríklad pomohla naša závodná jedáleň. Vedeli, že s tým robím, a vždy, keď bolo jedlo, do ktorého šli vajíčka, s obedom mi podali aj tašku so škrupinkami. Samozrejme, na môj laboratórny výskum toho nepotrebujem až tak veľa, čiže mi to vydržalo dosť dlho. Ale keby to šlo do priemyslu, zdroje by museli byť mnohonásobne väčšie.

Čo sa týka okenného parapetu, môj bratranec pracuje s oknami, čiže nám ich dodala jeho firma. Najskôr sme ich rozomleli na menšie kúsky vo veľkých drvičoch v spolupráci s univerzitou v Miskolci v Maďarsku a potom u nás. Ale okrem týchto odpadových materiálov melieme aj iné veci, pri ktorých využívame komerčne dostupné zdroje. Napríklad rôzne chemikálie.

Čo najzvláštnejšie ste už mleli, ak nerátame parapetné dosky?  

S veľkým rešpektom som dával do mlyna lišajník z Antarktídy. Kolegovia ho nemali veľa a rastlina z takéto exotického prostredia mi pripadala veľmi vzácna.

S vedcom Michalom Gogom pri spolupráci na výskume s lišajníkmi. Foto – SAV/Katarína Čižmáriková

Prečo ste mleli lišajník z Antarktídy?

Lišajník sme používali pri výrobe antibakteriálnych nanočastíc striebra. Aby sa antibakteriálna aktivita striebra objavila alebo bola zachovaná, musí dôjsť k redukcii striebra z iónovej formy na elementárnu (zmena oxidačného čísla z 1 na 0, pozn. red.).

Kedysi sa na to používali klasické chemikálie, ale neskôr sa zistilo, že to dokážu aj prírodné látky. Pôvodné práce sú založené na roztokovej chémii, čiže si z rastliny urobíte v podstate „čaj“. Takýto extrakt potom zmiešate s roztokom dusičnanu strieborného a získate takzvanú nanosuspenziu – v kvapaline sa budú vznášať nanočastice striebra.

No a ja som si povedal, že to skúsim urobiť bez využitia kvapalín. Do mlyna sme dali práškovú rastlinu a práškový dusičnan strieborný, spolu sme ich pomleli a nanočastice striebra sa nám podarilo získať. Neskôr sme sa dostali k lišajníkom, v ktorých sú látky schopné redukcie nerozpustné vo vode, čiže klasickým spôsobom za využitia vody by ich nešlo použiť. Mechanochemicky sa to však podarilo a antibakteriálnu aktivitu takéhoto striebra sme potom testovali na umelo vypestovaných baktériách.

Lišajník z Antarktídy asi nie je najbežnejšou surovinou. S akými dostupnejšími rastlinami sa dá striebro pomlieť, aby získalo antibakteriálnu schopnosť?

Väčšinou sa zameriavame hlavne na bežne dostupné rastliny, ako levanduľa, oregano, materina dúška či baza čierna. Tieto rastliny obsahujú vo svojej štruktúre všelijaké látky schopné takejto redukcie – väčšinou ide o fenoly či flavonoidy. Túto oblasť výskumu som začal riešiť vďaka spolupráci so svojou manželkou Ľudmilou, ktorá sa zaoberá liečivými rastlinami. Predtým som o tom nemal ani šajnu.

Využívajú sa výsledky tohto výskumu aj niekde v praxi?

Naša práca sa väčšinou končí publikáciou v odbornom časopise. Keď potom niekoho zaujme, môže tú technológiu rozvíjať ďalej. Ale zvažujem, že niektoré výsledky, ktoré sme získali v poslednom období, skúsim ponúknuť aj Kancelárii pre transfer technológií, ktorá funguje na SAV, na potenciálne patentovanie. Výskum v oblasti nanočastíc striebra zatiaľ nebol komercionalizovaný, ale máme aj niekoľko takých prípadov z iných oblastí.

Prvým z nich je využitie mechanochémie na spracovanie minerálov ako zdrojov kovov. Na východnom Slovensku v Rudňanoch sa ťažil minerál tetraedrit, ktorý obsahuje antimón (chemický prvok, ktorý má značku Sb – pozn. red.). Môj otec bol súčasťou tímu, ktorý vyvinul technológiu mletia tetraedritovej rudy za súčasného lúhovania, čím sa množstvo získaného antimónu výrazne zvýšilo. V Rudňanoch fungovala na tejto báze poloprevádzka a proces bol patentovaný. Potom nanešťastie prišiel útlm baníctva na Slovensku, čiže sa to ďalej nevyužívalo.

Ďalším príkladom je zlúčenina sulfid cínatý, ktorá sa využíva ako jedna zo zložiek brzdových obložení. Spolupracovali sme s jednou japonskou firmou, ktorá si všimla naše štúdie a oslovila nás s tým, či by to potenciálne bolo možné robiť vo veľkom. V spolupráci s TU Clausthal v Nemecku sa to podarilo a presne si pamätám, ako otec dostal od kolegu z Japonska e-mail, že práve stlačil na výrobnej linke zelený gombík. No a momentálne rozbiehame spoluprácu s firmou, ktorá chce mechanochémiu využiť na výrobu krémov s ochranou proti UV žiareniu.

Matej Baláž so svojím doktorandom Dr. Stahorským po úspešnej „výbušnej“ reakcii. Zdroj – archív M.B.

Čomu sa momentálne vo výskume venujete najintenzívnejšie?

Je toho viac. V rámci plánu obnovy som podal projekt, ktorý rieši mechanochemické spracovanie biomasy. Zistili sme totiž, že mletím rastlinky s dusičnanom strieborným vzniká v malom množstve aj chlorid strieborný. Táto zlúčenina sa dá využiť na čistenie vôd alebo výrobu elektród a ešte som nevidel výskum, v ktorom by niekto chlór rastliny využil na niečo prospešné. Druhá časť tohto potenciálneho projektu sa venuje vaječnej membráne, ktorá je súčasťou vaječnej škrupinky, a nachádzajú sa v nej 3 % síry. Čiže by som chcel vyvinúť univerzálny spôsob, ako ju využívať na prípravu zlúčenín síry a kovov, ktoré sú takisto využiteľné napríklad pri čistení odpadových vôd.

Ďalšou oblasťou je príprava zlúčenín síry a kovov (tzv. sulfidy – pozn. red.), pričom najviac študujem reakciu síry a medi. Za svoj najväčší objav považujem zistenie, že v závislosti od tvaru častíc medi môže daná reakcia prebehnúť veľmi rýchlo alebo štandardným spôsobom. Ak bola meď v ihličkovitej forme, reakcia bežala veľmi rýchlo a už za 10 sekúnd sme mali hotový očakávaný sulfid meďnatý. Bolo to veľmi nečakané a v literatúre zatiaľ nikto takúto rýchlu reakciu medzi meďou a sírou neopísal. Doteraz nemáme úplne jasno v tom, čo sa tam deje, a rád by som to preskúmal. Pretože ak viete niečo pripraviť za 10 sekúnd, je to oveľa výhodnejšie, ako keď vám to trvá polhodinu. Potenciálne je v tom teda obrovská úspora času, energie aj výdavkov.

Prečítala som si o vás, že sme mohli byť aj kolegovia, pretože pri výbere vysokej školy ste zvažovali aj žurnalistiku. Prečo ste sa nakoniec rozhodli pre mechanochémiu?

Bol som typ, ktorého zaujíma veľmi veľa vecí, a jednou z nich bolo aj športové komentovanie. Špeciálne rád som mal hokej a už ako dieťa som hral hokej s plastovými fľašami, ktoré boli akože spoluhráči. Tento vymyslený zápas som si sám pre seba komentoval.

Neskôr v škole mi celkom dobre šli slohy, a tak som si vravel, že aj takáto dráha by mohla byť fajn. Ale od otca som mal aj silný chemický vplyv a videl som, ako dobre u nás doma funguje zladenie práce s osobným životom. Keď som bol starší, zvážil som si za a proti a vyšlo mi z toho, že keby som išiel žurnalistickou dráhou, tak by som bol pravdepodobne viac preč ako doma. Čiže to bol jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodol pre chémiu.

Nemali ste momenty, keď by ste to chceli zmeniť?

To nie, ale niekedy sa zamyslím nad tým, že moja oblasť je dosť vzdialená od priamej pomoci ľuďom. Jasné, je tam potenciál pre životné prostredie a tak ďalej, ale mám brata, ktorý je cievny chirurg a každý deň zachraňuje životy. Pri mechanochémii ľudia často nerozumejú zmyslu tej práce, zatiaľ čo u takého doktora každý vie, o čo mu vlastne ide. Ale takéto myšlienky mávam len zriedka, lebo robím tvorivú prácu, ktorá ma baví. Aj ocenenia ako ESET Science Award, ktoré prichádzajú spolu s tým, sú, samozrejme, ďalšou motiváciou a dôkazom, že keď sa človek pre niečo zapáli a robí to s radosťou, tak je to dobré a všimnú si to aj ľudia okolo neho.

Čo robíte, keď akurát nič nemeliete?

Najviac som sa namlel počas doktorandského štúdia a teraz sa moja práca mení skôr na manažérsku. Ale rozumiem, ako ste to mysleli. Keď nerobím mechanochémiu a nevenujem sa svojej rodine, tak najmä športujem. Som tenista a ešte stále sa snažím udržať na relatívne dobrej úrovni, takže chodím aj na turnaje registrovaných hráčov. Je to trošku zložité, lebo tam chodia väčšinou 18-roční chlapci, ktorí majú tenis ako hlavnú prioritu. Ale stále sa mi sem-tam podarí vyhrať. Tento rok už mám vek aj na veteránske turnaje, takže dúfam, že tam to bude trochu ľahšie. Ale rád hrám aj futbal, do práce chodím na bicykli a behám, počas čoho sa mi pracovné myšlienky často výborne urovnajú v hlave.

Pri tenisovom zápase trvá desiatky minút, kým poznáte výsledok snaženia, zatiaľ čo vo vede to často trvá roky. Nefrustruje vás niekedy, že je to nadlho oproti okamžitej radosti alebo smútku z konca zápasu?

Určite nie. Aj tenis je beh na dlhé trate. Ja som začal hrať ako 6-ročný a viem, aké je náročné, kým sa človek dostane na nejakú úroveň. Aj keď som to nikdy nemal ako hlavnú prioritu, takže mi bolo jasné, že nemôžem mať od seba nejaké obrovské očakávania.

Vo vede je to tak, že keby sme sa fixovali na prenesenie svojho produktu do praxe, tak by to bolo nesmierne nadlho. Človek, ktorý robí v základnom výskume, by si podľa mňa nemal dávať takéto ciele, lebo by bol veľmi skoro smutný a sklamaný. Pre mňa je veda skôr takou nekonečnou cestou plnou malých výziev a víťazstiev. Či už je to publikovanie odborných článkov, kde je človek po pingpongovaní s editormi šťastný, že mu to konečne zobrali, alebo keď sa podarí získať nejaký projekt.

Aj tam je paralela so športom. Úplne bežne sa totiž stáva, že to nevyjde. Športovec to musí brať tak, že síce prehral, no o chvíľu ho čaká ďalší zápas. Keď ja dostanem od editora odpoveď, že si preštudoval našu prácu, ale bohužiaľ sa to do časopisu nehodí, tak to proste hodím za hlavu a za polhodinku to už môže byť poslané do nejakého iného periodika. Takže ako v športe sa netreba vzdávať a treba ísť systematicky až do „poslednej lopty“ ďalej.

Matej Baláž

Je chemik. Na Ústave geotechniky SAV sa venuje základnému výskumu v oblasti mechanochémie. Vo svojej dizertačnej práci sa venoval mechanochemickému spracovaniu vaječnej škrupinky pri čistení odpadových vôd a na tému spracovania odpadu pomocou mechanochémie napísal aj monografiu. V roku 2023 sa stal laureátom ocenenia ESET Science Award v kategórii Výnimočný mladý vedec do 35 rokov. V roku 2016 bol časopisom Forbes zaradený do rebríčka „30 pod 30“ medzi top 5 osobností v kategórii veda. V roku 2019 získal ocenenie Vedec roka v kategórii Mladý vedecký pracovník a v roku 2021 dostal Cenu SAV za popularizáciu.

Ďalšie útoky na našu redakciu: Kaliňák po večeroch číha na Leška, Smer žaluje Martina M. Šimečku. Denník N v sledovaní každého kroku vlády nepoľaví, ale ak má pre vás práca našich novinárov a novináriek väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete prispieť na ich prácu a obranu v sporoch darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

ESET Science Award

Rozhovory

Vedecký podcast N2

Veda

Teraz najčítanejšie