Táto vláda nie je pre ľudí

Autor je poslancom za PS

V krajine, kde na politickej kultúre záleží, nemôže byť taký závažný politický akt, ako je vyslovenie dôvery vláde, len formalitou. Preto sme v Progresívnom Slovensku, ktorého som členom, pristúpili k prvému zásadnému politickému počinu Ficovej vlády čo najzodpovednejšie. Obsah vládneho programu sme sa rozhodli kriticky hodnotiť z troch uhlov pohľadu.

Rozhodli sme sa poukázať na to, čo v ňom nie je. Vecne a odborne zhodnotiť to, čo v ňom je,  ale podľa nás nekvalitne a neurčito. A napokon prezentovať to, čo podľa nás v programovom vyhlásení nemá chýbať.

Len na okraj – ako nováčika v politike ma potešilo obrovské odhodlanie, vysoká odbornosť a presnosť v argumentácii, ktorú moji kolegovia predviedli. Ich politické, odborné a aj rétorické kvality. Vážim si, že títo mladí, vzdelaní a odhodlaní ľudia ma vzali medzi seba a že môžem byť súčasťou ich politického zápasu so stranami, ktoré ťahajú Slovensko dozadu a bránia mu budovať lepšiu budúcnosť.

—

Rozhodujúce je samozrejme to, čo sa deje na druhej strane – tej koaličnej. Žiaľ, z ich strany som videl presne opačný prístup. Ministri sa rokovania zúčastňovali len v minimálnych počtoch, jeden či dvaja, a aj tí sa bavili medzi sebou. Vôbec nevenovali pozornosť rozprave.

Ani jeden sa neodhodlal diskutovať, obhajovať svoj program, argumentovať, prečo ho má napísaný práve tak, ako ho predkladá. Vystúpil len podpredseda vlády a minister životného prostredia Taraba. No jeho reakcia bola arogantná, a s vecným prístupom nemala nič spoločné. Osobne a nevkusne zaútočil na vecnú kritiku poslankyne za stranu SaS. Snažil sa navodiť dojem, že vy nič neviete, ničomu nerozumiete a ja viem všetko a najlepšie, a preto ja mám pravdu. Koaliční poslanci sa občas snažili faktickými poznámkami reagovať, ale dopadlo to vždy v ich neprospech.

Keď som toto všetko sledoval, skúsil som sa zamyslieť, ako to môže vnímať volič koaličných strán. Či nie je vydesený z toho, že jeho volení zástupcovia, ktorí tvrdia, že pre neho idú zabezpečovať lepší život, pokoj a bezpečnosť, neobhajujú, neargumentujú, nebojujú za svoj program napriek tomu, že pod paľbou odbornej kritiky vyzerá zle, nekvalitne, a teda nedokáže zabezpečiť to, čo deklaruje.

Volič vládnych strán však, aj podľa prieskumov verejnej mienky, vydesený nie je. Zrejme ho až tak nezaujíma programové vyhlásenie a čistky v polícii či inde považuje za naplnenie volebných sľubov. Vydesený je skôr volič opozičných strán. Platí však, že vláda s takýmto prístupom nezabezpečí sľubovaný lepší, pokojnejší a bezpečnejší život nikomu, a to bez ohľadu na politické preferencie.

Môj prvotný dojem teda dianie v parlamente len potvrdzuje. Politikom koalície vôbec nezáleží na ich voličoch, nemajú ani len vôľu predstierať, že sa snažia svoj program obhájiť argumentmi, ukázať odbornosť. Pre koho potom svoj program pripravili? Komu chcú manifestačne deklarovať, čo a ako chcú robiť?

—

PVV je dôležité pre elitu spoločnosti. Myslím ekonomickú elitu, ktorá tvorí hodnoty, zamestnáva ľudí, rozhoduje o investíciách, zveľaďovaní svojich impérií, a tým aj skvalitňovaní života ľudí. Áno, pre túto elitu je PVV dôležitým dokumentom, ktorý jej umožní rozhodovať sa. Toto však nevnímajú všetci predstavitelia tejto elity rovnako, lebo ani oni nie sú rovnakí.

Ja delím túto sféru spoločnosti na tri základné skupiny. Do prvej podľa mňa patria tí, ktorí si vybudovali svoje podnikanie na základe svojej odbornosti, kreativity, schopnosti, a to tak, že na to nepotrebovali korumpovať, obchádzať zákony alebo iné nekalé praktiky.

Pre túto skupinu je PVV dôležité preto, lebo na základe neho sa rozhodujú tak, ako som uvádzal vyššie. Oni potrebujú jasné deklarovanie plánov vlády. Potrebujú jednoznačné ukotvenie smerovania vlády. Očakávajú stabilný právny systém, jednoznačnú vymožiteľnosť práva, efektívnu štruktúru orgánov presadzujúcich právo.

Do druhej skupiny radím tých, ktorí si vybudovali svoje podnikanie tak, že zneužili svoj vplyv na politické strany, a tie potom zabezpečili legislatívne prostredie tak, aby vyhovovalo ich podnikaniu a aby im neprekážalo. Zároveň znemožnilo konkurencii podnikať.

Táto skupina nepotrebuje jednoznačné PVV. Vyhovuje jej len neurčité deklarovanie, ktoré sa môže meniť, a to vždy podľa ich potrieb. Efektívne protikorupčné ťaženie vlády je pre nich nežiaduce a efektívna štruktúra orgánov presadzujúcich právo je priam hrozbou. Táto skupina sa môže nazývať oligarchia.

Do tretej skupiny radím tých, ktorí zbohatli predovšetkým páchaním trestnej činnosti alebo využívaním iných nekalých praktík. Pre túto skupinu nie je dôležitý legislatívny rámec. Oni ho bez problémov porušia alebo využijú jeho nedokonalosť.

Ich cieľom je zaradiť sa do druhej skupiny a snom do prvej. V skutočnosti je tento postup v skupinách nemožný. Možné je len dúfať, že dôkazy zaniknú, trestná činnosť sa premlčí a kritická masa ľudí zabudne. Pre nich je korupcia najzákladnejším pracovným nástrojom, aby mohli napĺňať svoj model podnikania a aby zabránili odhaleniu jeho podstaty. Paralelne sa snažia dostať pod kontrolu orgány presadzovania práva. Túto skupinu by sme mohli nazvať mafia.

—

Viackrát som spomínal korupciu ako najdôležitejší nástroj prevažne mafie, teda organizovaného zločinu. Čo o korupcii hovorí PVV?

„Korupcia je riziko pre stabilitu a bezpečnosť spoločnosti, podkopáva dôveryhodnosť štátnych inštitúcií a hodnoty demokracie, etické hodnoty a výkon spravodlivosti. Ohrozuje ekonomický rozvoj a právny štát.“

Z toho je možné predpokladať, že vláda, tak ako to deklaruje v preambule PVV, bude tomuto spoločenskému javu venovať náležitú dôležitosť. V skutočnosti sa jej venuje len okrajovo v pár odsekoch, aj to len v teoretickej rovine, a navrhuje len vytvorenie Národnej protikorupčnej stratégie na báze rôznych preventívnych opatrení.

Represia ako dôležitý prvok boja proti korupcii je deklarovaná negatívne ako zasahovanie do osobnej slobody, bezpečnosti a zdravia. Podľa PVV je takýto postup OČTK rizikom narušenia slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti.

PVV sa vôbec nezaoberá bojom s organizovanou kriminalitou. Žiadne priority, nič. NAKA ako policajný útvar zriadený na tento boj sa má dokonca venovať aj bežnej miestnej kriminalite. Úmyslom je zrejme zahltiť vyšetrovateľov NAKA tým, čím sa majú zaoberať policajti krajských a okresných riaditeľstiev polície.

Základným poslaním NAKA je pritom odhaľovať a vyšetrovať organizovanú, dokonca aj medzinárodnú kriminalitu. Zároveň zabraňovať tomu, aby sa organizovaná kriminalita miešala do vyšších štruktúr spoločnosti a dokonca uplatňovala a presadzovala svoje záujmy v legislatívnom procese.

—

Položme si teda otázku, pre koho vytvorila vláda svoje programové vyhlásenie? Robert Fico sa celú svoju politickú kariéru snaží budiť dojem, že pracuje „pre ľudí“, čím myslí bežných ľudí, pracujúcu triedu, akokoľvek chcete túto širokú skupinu zadefinovať. Z toho, ako je napísané programové vyhlásenie, je však zrejmé, že jeho cieľovou skupinou je celkom iná kategória. „Naši“ ľudia, ak chcete.

Potvrdzuje to aj reč samotného Roberta Fica, ktorou otvoril rozpravu o vládnom programe. Hovoril nezvyčajne krátko, všeobecne, zdôraznil dôležitosť uplatňovania ústavnosti. Pre mňa bol dôležitý moment, keď povedal, že osobne kontroloval obsah každého jedného odseku.

Bol to odkaz pre konkrétnych ľudí, že on je šéf. On rozhodne, akým smerom sa budú uberať kroky vlády, ktoré sú vo všetkých kľúčových oblastiach neurčito formulované. Vynucuje si tak poslušnosť aj tých, ktorí ho zradili a odpísali. Môže si to dovoliť, lebo on vyhral voľby.

Bez neho by tu bolo postavené programové vyhlásenie, ktoré by uvítala prvá skupina spoločenskej elity a zvyšné dve by mali problémy. A nakoniec by sa dokázalo, že lepší život, pokoj a bezpečnosť sa dá zabezpečiť aj bez Smeru, Hlasu a SNS.

Alebo len bez nich.