Denník N

Vyučený stolár sám ručne vyrába topánky s celoživotnou zárukou

Výrobca ručne šitej obuvi Marek Pažitný. Foto – archív M. P.

Marek Pažitný na to ako jediný na Slovensku nepotrebuje žiadny stroj.

MAREK PAŽITNÝ sa narodil v roku 1981. Vyučil sa za stolára, má maturitu zo stavebnej priemyslovky. Od roku 2002 pracoval ako opravár obuvi v Bratislave, dodnes pôsobí ako obuvník vo Viedni. Pred ôsmimi rokmi začal vyrábať na mieru kompletne ručne robené luxusné topánky s doživotnou zárukou. Je ženatý, má päť detí, žije v Dunajskej Lužnej.

Ako sa vyučený stolár dostane k ručnej výrobe luxusnej obuvi?

Stolárstvo ma nebavilo, ani som v tej oblasti nebol príliš šikovný. Chcel som robiť niečo jemnejšie a tvorivejšie. Uvažoval som o rezbárstve, neštudoval som ho však, a tak som sa ním nakoniec prestal zaoberať.

Pracoval som na píle, na stavbách, v obchodoch aj skladoch, nikde to však nebolo ono, stále som mal pocit, že sa ďalej nerozvíjam. Vedel som, že ma to ťahá k ručnej práci, až som na bratislavskej autobusovej stanici náhodne narazil na opravu obuvi.

To vás nebodaj vzali bez praxe?

Presne tak, dokonca mi ten obuvník s humorom vravel, že sníval o tom, ako raz zamestná práve stolára. Na začiatku som bol ako nevyučený lacná pracovná sila, zarábal som možno 100 eur. Niečo som dal na cestu, niečo rodičom a ostalo mi len na jedlo.

Všetci okolo sa mi smiali, načo tam robím. Mňa však napĺňalo, že pracujem s ľuďmi a pomáham im s rozpadnutou obuvou, dokonca som si od zákazníkov občas ani nevypýtal peniaze.

Zlom nastal, keď ste odišli robiť obuvníka do Viedne, nie?

Najskôr som prestúpil z prevádzky na Nivách do prevádzky v obchodnom dome Dunaj. Zrazu to neboli stiesnené a špinavé priestory, napriek tomu sme s kolegom začali snívať, že odídeme do zahraničia.

Vtedy bol boom, že mnohí Slováci začali pracovať najmä v Anglicku. Bol som si vedomý, že už dokážem opraviť takmer akékoľvek topánky, dokonca aj tie, ktoré iní odmietali, tak som odišiel do Viedne.

Na istotu?

Kdeže. Nevedel som po nemecky, nikoho som tam nepoznal, mal som so sebou len jeden papierik so základnými nemeckými frázami. Chodil som po opravovniach obuvi a ponúkal svoje služby.

Vzájomne si ma posúvali, až ma jeden pán začal skúšať a zaúčať. Stále som však pracoval v Bratislave, vo Viedni som sa učil bez nároku na plat.

Dalo sa to stíhať?

Veľmi mi pomohol kolega Rišo Meszároš, ktorý ma celý čas kryl. Bez neho by to nešlo, ťahal moje služby a nič za to nechcel. Keby mi vtedy povedal, že za mňa makať nebude, ktovie, ako by som skončil. Ani by som sa nemohol čudovať, lebo inde by som za taký prístup dostal výpoveď.

Vo Viedni ma totiž majiteľ dlho nechcel zamestnať, iba ma stále skúšal. Najskôr som k nemu chodil raz týždenne, neskôr dvakrát, bol to však dobrý spôsob získavania praxe.

Navyše som sa u neho dostal k odborným obuvníckym časopisom, z ktorých som zistil, že topánky sa dajú vyrobiť aj ručne bez akýchkoľvek strojov a veľkých investícií. Pochopil som, že ich môžem vyrábať aj doma. Predstava, že si sám navrhnem aj ušijem topánky, ma doslova nadchla.

Foto - Marek Pažitný
Foto – Marek Pažitný
Foto - Marek Pažitný
Foto – Marek Pažitný

Najviac vás však zjavne naučil viedenský majster Andreas Loibl. Spomínate ho v každom rozhovore.

Každý dobrý opravár obuvi vo Viedni vie aj o ostatných tamojších odborníkoch, ktorí sa venujú výrobe topánok na mieru. Dostal som ich zoznam a postupne som z neho odškrtával, až mi ostal len pán Loibl. Bol to už taký milý deduško, ale vzal ma, keďže som bol ochotný učiť sa u neho zadarmo. Strávil som tam dva roky a vzdelával ma, koľko mohol.

Výhodou praxe vo Viedni bolo, že som sa spoznal aj s ľuďmi ako Markus Scheer, ktorého sedem generácií predkov vyrábalo topánky aj pre kráľov. Jeho kusy topánok sú snáď najdrahšie v Európe. Môcť nazrieť do procesov jeho výroby zvnútra a spolupracovať s ním je obrovská výhoda. Dodnes preto pracujem aj pre ďalšieho veľkého majstra, Gerharda Wiesera.

V akých topánkach ste vtedy chodili?

V obyčajných „číňanoch“, teda v teniskách. V teniskách chodím v podstate dodnes, akurát už vo vlastnoručne ušitých.

Foto - Marek Pažitný
Foto – Marek Pažitný
Foto - Marek Pažitný
Foto – Marek Pažitný

Ručne šité topánky sú oveľa drahšie ako sériová produkcia. Je na ne u nás klientela? Nemyslím z hľadiska peňazí, zbohatlíkov je tu dosť, ale z hľadiska toho, že tomu zákazníci aj rozumejú.

S budovaním vlastnej značky som začal, keď som zistil, že na Slovensku nik nič také nerobí. Je to síce beh na dlhú trať, ale zlepšuje sa to. Navyše som chcel ponúkať to najkvalitnejšie, čo sa dá vyrobiť. Stroj podobné parametre nikdy neponúkne a všade existujú aj ľudia, ktorí bažia práve po kvalite.

Rozhodovanie teda nebolo ťažké – bol som si vedomý, že komplet celé topánky viem urobiť ručne sám a bez pomoci akéhokoľvek stroja. Riskom bolo len to, či sa nájdu aj zákazníci. Potom sa však ktosi ozval, bol spokojný, odporučil ma ďalej, až sa to rozbehlo.

Stále platí, že ručne robené topánky u nás robíte ako jediný?

Firiem, ktoré vyrábajú topánky na mieru, kde je veľký podiel ručnej práce, je viac. Celé ručne vrátane kompletného zvršku ich však robím iba ja, a to nielen na Slovensku či v Rakúsku, ale snáď aj v celej Európe.

Tým netvrdím, že by to mnohí nedokázali, lenže niektorí potom pýtajú za topánky také peniaze, že ich nik nekupuje. Treba vedieť, kde je hranica, za ktorú už ľudia nepôjdu.

Čo potrebujete na výrobu?

Iba jeden pohárik, do ktorého vložím zopár náradí, jeden stolík a jednu stoličku. Topánky tak dokážem vyrobiť aj vo výťahu, nemám žiadne veľké nároky na priestor. Potrebujem iba čas.

Na webe uvádzate, že jeden pár je u vás výsledkom 290 pracovných krokov a 70 hodín práce. Cena je však 1200 eur a viac. Prečo by som si vôbec mal kupovať také drahé topánky?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie