Denník N

Vyučený stolár sám ručne vyrába topánky s celoživotnou zárukou

Výrobca ručne šitej obuvi Marek Pažitný. Foto – archív M. P.
Výrobca ručne šitej obuvi Marek Pažitný. Foto – archív M. P.

Marek Pažitný na to ako jediný na Slovensku nepotrebuje žiadny stroj.

MAREK PAŽITNÝ sa narodil v roku 1981. Vyučil sa za stolára, má maturitu zo stavebnej priemyslovky. Od roku 2002 pracoval ako opravár obuvi v Bratislave, dodnes pôsobí ako obuvník vo Viedni. Pred ôsmimi rokmi začal vyrábať na mieru kompletne ručne robené luxusné topánky s doživotnou zárukou. Je ženatý, má päť detí, žije v Dunajskej Lužnej.

Ako sa vyučený stolár dostane k ručnej výrobe luxusnej obuvi?

Stolárstvo ma nebavilo, ani som v tej oblasti nebol príliš šikovný. Chcel som robiť niečo jemnejšie a tvorivejšie. Uvažoval som o rezbárstve, neštudoval som ho však, a tak som sa ním nakoniec prestal zaoberať.

Pracoval som na píle, na stavbách, v obchodoch aj skladoch, nikde to však nebolo ono, stále som mal pocit, že sa ďalej nerozvíjam. Vedel som, že ma to ťahá k ručnej práci, až som na bratislavskej autobusovej stanici náhodne narazil na opravu obuvi.

To vás nebodaj vzali bez praxe?

Presne tak, dokonca mi ten obuvník s humorom vravel, že sníval o tom, ako raz zamestná práve stolára. Na začiatku som bol ako nevyučený lacná pracovná sila, zarábal som možno 100 eur. Niečo som dal na cestu, niečo rodičom a ostalo mi len na jedlo.

Všetci okolo sa mi smiali, načo tam robím. Mňa však napĺňalo, že pracujem s ľuďmi a pomáham im s rozpadnutou obuvou, dokonca som si od zákazníkov občas ani nevypýtal peniaze.

Zlom nastal, keď ste odišli robiť obuvníka do Viedne, nie?

Najskôr som prestúpil z prevádzky na Nivách do prevádzky v obchodnom dome Dunaj. Zrazu to neboli stiesnené a špinavé priestory, napriek tomu sme s kolegom začali snívať, že odídeme do zahraničia.

Vtedy bol boom, že mnohí Slováci začali pracovať najmä v Anglicku. Bol som si vedomý, že už dokážem opraviť takmer akékoľvek topánky, dokonca aj tie, ktoré iní odmietali, tak som odišiel do Viedne.

Na istotu?

Kdeže. Nevedel som po nemecky, nikoho som tam nepoznal, mal som so sebou len jeden papierik so základnými nemeckými frázami. Chodil som po opravovniach obuvi a ponúkal svoje služby.

Vzájomne si ma posúvali, až ma jeden pán začal skúšať a zaúčať. Stále som však pracoval v Bratislave, vo Viedni som sa učil bez nároku na plat.

Dalo sa to stíhať?

Veľmi mi pomohol kolega Rišo Meszároš, ktorý ma celý čas kryl. Bez neho by to nešlo, ťahal moje služby a nič za to nechcel. Keby mi vtedy povedal, že za mňa makať nebude, ktovie, ako by som skončil. Ani by som sa nemohol čudovať, lebo inde by som za taký prístup dostal výpoveď.

Vo Viedni ma totiž majiteľ dlho nechcel zamestnať, iba ma stále skúšal. Najskôr som k nemu chodil raz týždenne, neskôr dvakrát, bol to však dobrý spôsob získavania praxe.

Navyše som sa u neho dostal k odborným obuvníckym časopisom, z ktorých som zistil, že topánky sa dajú vyrobiť aj ručne bez akýchkoľvek strojov a veľkých investícií. Pochopil som, že ich môžem vyrábať aj doma. Predstava, že si sám navrhnem aj ušijem topánky, ma doslova nadchla.

Foto - Marek Pažitný
Foto – Marek Pažitný
Foto - Marek Pažitný
Foto – Marek Pažitný

Najviac vás však zjavne naučil viedenský majster Andreas Loibl. Spomínate ho v každom rozhovore.

Každý dobrý opravár obuvi vo Viedni vie aj o ostatných tamojších odborníkoch, ktorí sa venujú výrobe topánok na mieru. Dostal som ich zoznam a postupne som z neho odškrtával, až mi ostal len pán Loibl. Bol to už taký milý deduško, ale vzal ma, keďže som bol ochotný učiť sa u neho zadarmo. Strávil som tam dva roky a vzdelával ma, koľko mohol.

Výhodou praxe vo Viedni bolo, že som sa spoznal aj s ľuďmi ako Markus Scheer, ktorého sedem generácií predkov vyrábalo topánky aj pre kráľov. Jeho kusy topánok sú snáď najdrahšie v Európe. Môcť nazrieť do procesov jeho výroby zvnútra a spolupracovať s ním je obrovská výhoda. Dodnes preto pracujem aj pre ďalšieho veľkého majstra, Gerharda Wiesera.

V akých topánkach ste vtedy chodili?

V obyčajných „číňanoch“, teda v teniskách. V teniskách chodím v podstate dodnes, akurát už vo vlastnoručne ušitých.

Foto - Marek Pažitný
Foto – Marek Pažitný
Foto - Marek Pažitný
Foto – Marek Pažitný

Ručne šité topánky sú oveľa drahšie ako sériová produkcia. Je na ne u nás klientela? Nemyslím z hľadiska peňazí, zbohatlíkov je tu dosť, ale z hľadiska toho, že tomu zákazníci aj rozumejú.

S budovaním vlastnej značky som začal, keď som zistil, že na Slovensku nik nič také nerobí. Je to síce beh na dlhú trať, ale zlepšuje sa to. Navyše som chcel ponúkať to najkvalitnejšie, čo sa dá vyrobiť. Stroj podobné parametre nikdy neponúkne a všade existujú aj ľudia, ktorí bažia práve po kvalite.

Rozhodovanie teda nebolo ťažké – bol som si vedomý, že komplet celé topánky viem urobiť ručne sám a bez pomoci akéhokoľvek stroja. Riskom bolo len to, či sa nájdu aj zákazníci. Potom sa však ktosi ozval, bol spokojný, odporučil ma ďalej, až sa to rozbehlo.

Stále platí, že ručne robené topánky u nás robíte ako jediný?

Firiem, ktoré vyrábajú topánky na mieru, kde je veľký podiel ručnej práce, je viac. Celé ručne vrátane kompletného zvršku ich však robím iba ja, a to nielen na Slovensku či v Rakúsku, ale snáď aj v celej Európe.

Tým netvrdím, že by to mnohí nedokázali, lenže niektorí potom pýtajú za topánky také peniaze, že ich nik nekupuje. Treba vedieť, kde je hranica, za ktorú už ľudia nepôjdu.

Čo potrebujete na výrobu?

Iba jeden pohárik, do ktorého vložím zopár náradí, jeden stolík a jednu stoličku. Topánky tak dokážem vyrobiť aj vo výťahu, nemám žiadne veľké nároky na priestor. Potrebujem iba čas.

Na webe uvádzate, že jeden pár je u vás výsledkom 290 pracovných krokov a 70 hodín práce. Cena je však 1200 eur a viac. Prečo by som si vôbec mal kupovať také drahé topánky?

Rozmedzie cien je od 680 do 1700 eur. Pod 1200 eur však, samozrejme, nemôžem vyrábať celé topánky ručne, musím urobiť technologický kompromis a použiť aj šijací stroj. Stále síce ide o kvalitný výsledok, už to však nie je to najlepšie, čo na trhu existuje.

Klientela to občas žiada, takže jej vychádzam v ústrety. Väčšina zákazníkov sa však po vysvetlení rozdielov v kvalite aj tak rozhodne pre ručne zhotovované, teda drahšie riešenie.

Dôvod?

Chce kvalitu. Používam totiž vlastné kopyto, vlastný návrh, vlastný strih, najkvalitnejšiu kožu a nasmolené pružné nite. Jedna sa skladá zo 16 ručne prepletaných vlákien a stehy lepím zemiakovým lepidlom, používam teda najlepšiu možnú technológiu.

Len na vysvetlenie – pri úplne ručne šitom páre topánok modelu derby musím použiť obuvnícke šidlo až dvetisícšesťstokrát. Spravím jednu chybu v akomkoľvek štádiu výroby? Začínam odznovu. Môžem mať všetko hotové, dám topánku dole z kopyta a začnem rašpľovať či lepiť poslednú stielku? Ešte aj tam sa dá urobiť fatálna chyba.

Je to teda najmä o precíznosti. Moje topánky sú však takto zhotovené presne na nohy konkrétneho zákazníka, takže si môžem dovoliť ponúkať celoživotnú záruku a úplné pohodlie pri nosení. V obchodnom centre síce kúpite kvalitné značkové topánky aj za 450 eur, parametre mojich však dosiahnuť nemôžu.

Prečo?

Napríklad už len ručné šitie je v porovnaní so strojovým obrovský rozdiel. To druhé je buď vidieť a zoderie sa, prípadne nie je dostatočne hlboko a po čase sa to prejaví.

Neverili by ste tiež, koľko sériových výrobcov používa pri výrobe topánok dokonca aj papier. Nechcem však nikoho kritizovať, nie každý si môže dovoliť drahé topánky. Tie moje sú jednoducho pre inú vrstvu.

Foto - Marek Pažitný
Foto – Marek Pažitný
Foto - Marek Pažitný
Foto – Marek Pažitný

Nie je celý váš biznis určený len pre snobov?

Naopak, ak to vezmeme do dôsledkov, v podstate vyrábam topánky pre chudobných. Vypočítajte si, koľko ste už do obuvi investovali a koľko ešte počas života investujete. Ak vám dám celoživotnú záruku so servisom, čo vyjde lacnejšie?

Áno, opticky to vyzerá, že som drahší, lebo vstupná investícia je vysoká. A kým drahé autá si ľudia kupujú na splátky, topánky si tak nekupuje nik.

Nezabúdajte tiež, že tí podľa vás snobi si takéto topánky kupujú preto, lebo to vo svojich kruhoch potrebujú. Vedia, čo nosiť, a vedia, že to ocenia aj ich obchodní partneri. Rozoznajú totiž kvalitu.

Nejde skôr o machrovanie, že na to majú? Kto z bežných biznismenov rozozná päťstoeurovú topánku od trojnásobne drahšej?

Sú takí aj takí. Samozrejme, že občas si moje topánky kupujú aj tí, čo sa chcú len predvádzať. Prevládajú však znalci, ktorým ide o kvalitu. Videli svet a vedia, čo znamená pohodlná obuv šitá na mieru.

Keby ste tie topánky vyskúšali, rozdiel by ste spoznali aj vy ako laik. Nemusíte byť odborník na dizajn, tvar, technológie ani nič podobné, aby ste cítili, že noha sa zrazu cíti oveľa pohodlnejšie. Ešte som dokonca nezažil zákazníka, ktorý by si ich nasadil a nepovedal, že vníma zmenu.

Som si tiež istý, že keby ste sa v tých topánkach prešli po meste, ľudia by si vás všímali. Možno nie pri klasickej čiernej farbe, ale pri špeciálnych prešitiach, vzorkovaniach, patine, zaujímavých špičkách a farebných prevedeniach určite.

Chodia k vám aj slovenskí oligarchovia, teda klasickí zbohatlíci?

Chodia, nečakajte však, že ich budem menovať. Je to spovedné tajomstvo.

Spomínali ste garanciu pohodlného nosenia. Znamená to opakované meranie a skúšanie na zákazníkovi?

Samozrejme, musí ku mne prísť aj dva- či trikrát, prípadne prídem ja za ním. Potom mu vyrobím skúšobné topánky, ktoré testuje, a ak ho niečo niekde tlačí, hneď viem reagovať tým, že niečo pridám alebo uberiem.

Navyše každý človek je iný – niekto chce obuv napevno, teda aby mu presne obopínala nohu, iný ju chce voľnejšiu. A niekto ju chce mať tesnú všade, ale na špičke voľnú. Takéto detaily v bežnom obchode predajca nerieši.

Foto - Marek Pažitný
Foto – Marek Pažitný
Foto - Marek Pažitný
Foto – Marek Pažitný
Foto - Marek Pažitný
Foto – Marek Pažitný

Reklamácia obuvi býva neraz problém, keďže predajcovia sa zvyknú vyhovoriť, že zákazník ju poškodil sám nesprávnym nosením. Kde mám istotu, že ak vám zaplatím 1500 eur, naozaj ma pri reklamácii nepošlete do kelu?

U mňa je to vylúčené, pokojne môžem povedať, že tie topánky raz budú môcť nosiť ešte aj vaše deti. Celoživotnú záruku dávam, lebo ak topánky robím poctivo, nie je na nich čo pokaziť.

Samozrejme, podrážka sa vám rokmi zoderie, tú však vymieňam zdarma. Záruka sa týka najmä toho, že vrch topánky sa vám nikdy neoddelí od jej spodku a samotná topánka sa nikdy neroztrhá. Musíte sa však o ňu správne starať.

A sme doma. Pod to sa dá schovať všetko.

To sa predsa týka všetkých topánok, nielen mojich. O ktoré topánky sa nemusíte starať? Nie je to nič komplikované. Keď si ich vyzujete a vonku pršalo, logicky ich musíte vysušiť. Ak už nič iné, aspoň dajte dovnútra noviny, aby z nich vytiahli vlhkosť.

Nikdy tiež nie je na škodu, ak topánky dáte do napináku, aby sa tvarovo nedeformovali, a necháte ich odpočívať aspoň 24 hodín. Samozrejme, všetky nečistoty treba pretrieť vlhkou handričkou a nakoniec topánky nakrémovať. Takto máte garanciu, že vždy budú vyzerať ako nové.

Čiže použiť rovnaké topánky dva dni po sebe je chyba?

Jasné, najlepšie je mať aspoň dva páry. Štandardne predsa potrebujete dva páry zimných aj letných topánok na bežné nosenie, aspoň jedny spoločenské topánky, tenisky na šport a tenisky na bežné chodenie po vonku. Papuče na doma nepočítam.

Kto navrhuje dizajn vašich topánok?

Ja so zákazníkom. Základné veci sú však dané zabehnutými tradičnými modelmi. O to viac sa hrám s dizajnom tenisiek, keďže nechcem, aby sa podobali na akékoľvek iné.

Ponúkate topánky na celý život. Čo ak vyjdú z módy? Nebude komické vyjsť na ulicu v roku 2030 v obuvi z roku 2016?

Nič také nehrozí. Z módy nemôže vyjsť niečo, čo je dizajnované na mieru priamo so zákazníkom, lebo taký rad výrobkov nikde neexistuje. Navyše modely ako oxford, derby, monk, budapest a ďalšie sú nadčasové.

Stretávam sa však aj s tým, že čo u nás bežní menej informovaní ľudia považujú za staromódne, na Západe je vnímané ako niečo, čo nikdy nevyjde z módy.

Ponúkate niečo aj vegetariánom, ktorým nie sú po chuti topánky z kože, teda zo zabitých zvierat?

V podstate majú smolu. Môžem im síce vyrobiť topánky z koženky či látky, kvalitatívne sa však koženým nikdy nevyrovnajú. Nič lepšie ako koža totiž neexistuje.

Odkiaľ ju beriete?

Od dodávateľov z Viedne, Talianska a Francúzska. Poznám ich osobne. Žiaľ, na Slovensku som kožu, s ktorou by som bol spokojný, nenašiel. Najčastejšie sa používajú kože z býka, byvola, teľaťa, krokodíla, hada, raje, z rôznych jašterov, zo pštrosa, vyrábal som však už aj z ovce.

Výrobca ručne šitej obuvi Marek Pažitný. Foto - archív M. P.
Výrobca ručne šitej obuvi Marek Pažitný. Foto – archív M. P.

Keď sa s niekým stretnete, hodnotíte ho podľa topánok? Čo by ste si pomysleli, keby som mal na sebe niečo z „Miletičky“?

Nič zlé, veď sám som také dlho nosil. Vyčítať niečo ľuďom je hlúposť, veď mnohí ani nevedia, že existujú topánky vyrábané na mieru. A vyčítať to niekomu, kto to aj rovno vie, ale na to nemá, by bolo choré. Každý nech si kupuje, čo mu vyhovuje. Nemôžem čakať, že si odo mňa každý bude kupovať drahé tenisky.

Pre blog.boldjack.sk ste povedali, že vaším najobľúbenejším párom je čierny oxford z byvolej kože s červeným jazykom z krokodíla. Vraj žijete len raz.

Teraz mám najobľúbenejší model wholecut z jedného kusa byvolej kože, kde nevidieť prešitie, ale áno, model, ktorý spomínate, som si zhotovil pre radosť.

Problém je, že takéto kusy síce vyrobím, ale nikam ich nenosím, lebo mi je ľúto ich používať. Nemám totiž predajňu so sto ukážkami, takže ich mám vystavené a radšej behám v teniskách.

Video o vzniku ručne vyrobenej topánky:

Aké chyby robia bežní ľudia pri kúpe topánok?

Najčastejšou chybou je, že nerozlišujú šité topánky od lepených. Tým druhým sa treba vyhýbať. Iní si síce kupujú šité, stehy však nie sú kryté, ale na povrchu, takže sa časom zoderú a rozpadnú.

Niektorí si kúpia kvalitné kožené topánky a rovno idú za prvým obuvníkom, aby im ich podbil gumou, lebo sa na nich šmýkajú a nechcú, aby sa im rýchlo zodrali. Obuvník neznalý technológie ich však miesto pomoci skôr poškodí.

Ak idem za značkovým výrobcom obuvi na mieru, vždy mám garanciu kvality?

Nie, lebo som zistil, že ešte aj v Rakúsku sú medzi nimi zvláštne typy. Niektorí sú skôr obchodníci ako výrobcovia, lebo sa síce tvária, že vám topánky ušili oni, v skutočnosti sa však ich časti alebo celé vyrobili v Rumunsku.

Dumpujú tak ceny a tí, čo sa držia kvality, na to doplácajú. Je to brandža ako každá iná, podvádza sa aj v nej. Koniec koncov, kto okrem odborníka rozozná ručne šitý steh od strojového?

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory