Denník N

Toto nie je neliberálna demokracia, toto už nie je demokracia

Orbán a Erdogan. Foto - TASR/AP
Orbán a Erdogan. Foto – TASR/AP

V opojných dňoch po páde komunizmu prevládla demokratická extáza. Dospeli sme ku „koncu histórie“, no onedlho prišla dezilúzia.

Poľský obrat smerom k autoritatívnej vláde rozozvučal v Európskej únii aj v Severoatlantickej aliancii výstražné zvony. Odkedy sa v októbri dostala k moci strana Právo a spravodlivosť bývalého premiéra Jarosława Kaczyńského, stihla zaútočiť na poľský ústavný súd, politizuje justíciu i štátnu správu a na mušku si zobrala tiež pluralitu médií.

Kritici jednofarebnej vlády, ktorú vedie premiérka Beata Szydłová (a Kaczyński, ktorý síce nemá žiadny oficiálny post, ale riadi všetko zo zákulisia), opisujú jej činnosť ako blitzkrieg za účelom zavedenia „neliberálnej demokracie“, podobnej tej, akú za šesť rokov svojej vlády zaviedol v Maďarsku premiér Viktor Orbán.

Ale nazývať to, čo sa teraz vytvára v Poľsku, neliberálnou demokraciou, je hlboko zavádzajúce a svojím spôsobom to podkopáva možnosť udržať na uzde ľudí, ako sú Kaczyński a Orbán, ktorí by chceli byť radšej autokratmi. Nakoniec, pod paľbou sa v ich krajinách neocitol len liberálny charakter demokracie, ale samotná demokracia.

Postkomunistická dezilúzia

Koncept neliberálnej demokracie, ktorý sa objavil v roku 1997 v eseji amerického zahraničnopolitického mysliteľa Fareeda Zakariu, bol pokusom opísať režimy, ktoré síce umožnia, aby sa konali voľby, ale nenechávajú sa obmedzovať právnym štátom a pravidelne obchádzajú v ústavách zakotvený systém bŕzd a protiváh.

Bola to myšlienka, ktorá sa zrodila z dezilúzie. V opojných dňoch po páde komunizmu prevládla (aspoň na Západe) akási demokratická extáza. Dospeli sme ku „koncu histórie“ a zdalo sa, že voľby, zákonodarné orgány a právny štát budú odteraz neodlučiteľne späté.

Lenže už čoskoro sa ukázalo, že niekde voliči využili svoje hlasovacie právo aj na to, aby si do svojho čela zvolili takú parlamentnú väčšinu, ktorá využívala svoju moc na to, aby utláčala menšiny a porušovala základné práva. Z toho jasne vyplývala jedna vec: len samotná demokracia nestačí. Liberalizmus – ochrana menšín a individuálnych občianskych slobôd – musí byť silnejší.

Ťažkosti s pojmom liberalizmu

„Liberalizmus“ však neznamená pre všetkých to isté. U mnohých ľudí sa tak zvykne označovať ničím neobmedzovaný kapitalizmus a úplná sloboda zvoliť si osobný životný štýl. A boli to iné úmysly, ktoré pôvodne umožnili politikom, ako sú Orbán a turecký líder Recep Tayyip Erdoğan, presadzovať odlišnú formu demokracie, kde má slovo len väčšina.

Erdoğan zdôrazňujúci tradičnú islamskú morálku sa začal prezentovať ako „konzervatívny demokrat“. Orbán v kontroverznom prejave z roku 2014 deklaroval svoju túžbu vytvoriť „neliberálny štát“. Najnovšie počas utečeneckej krízy maďarský premiér oznámil koniec éry toho, čo nazval „liberálnym bla bla“ a predpovedal, že Európa nakoniec príde ku „kresťanskej a národnej“ politickej vízii.

Istotne, výraz „neliberálna demokracia“ nie je nevyhnutne oxymoron. V devätnástom a dvadsiatom storočí by sa mnohí európski kresťanskí demokrati nazvali „neliberálnymi“. Cítili by sa urazení, keby niekto spochybnil ich neochvejný anti-liberalizmus.

Lenže to neznamená, že nedokázali pochopiť a rozoznať dôležitosť práv menšiny vo fungujúcej demokracii (napokon, v ďalších voľbách sa menšina môže premeniť na väčšinu). A neznamená to ani, že neverili, že by nevolené inštitúcie, ako sú napríklad ústavné súdy boli nejakým spôsobom nedemokratické. Asociovali si „liberalizmus“ s individualizmom, materializmom a veľmi často tiež s ateizmom. To, že boli proti liberalizmu v tomto zmysle, neznamenalo, že odmietali význam práv či nezávislých inštitúcií.

Útok na samotné základy

To, čo navrhujú súčasné vlády Poľska, Maďarska či Turecka, sa od spomínaného postoja veľmi odlišuje. Jedna vec je kritizovať materializmus, ateizmus či dokonca individualizmus, celkom iná druhá vec je pokúšať sa obmedzovať slobodu slova a zhromažďovania, ohrozovať pluralitu médií či ochranu menšín. Prvá vec je nesúhlas s odlišnou politickou filozofiou, ktorý je súčasťou demokratického prostredia, druhá je útokom na samotné základy demokracie.

Nakoniec, voľby môžu byť nedemokratické aj vtedy, keď vládnuca strana priamo nefalšuje výsledky volieb. Falšovať ich môže aj tak, že bráni opozičným stranám oslovovať voličov, alebo tak, že si novinári netrúfajú informovať verejnosť o vládnych zlyhaniach. Nie je náhoda, že mnohé demokracie, ktoré sa objavili po páde komunizmu, zriadili ústavné súdy, aby chránili ľudské práva a pluralizmus. Tieto inštitúcie v konečnom dôsledku obraňujú a udržiavajú demokraciu.

Kým budú kritici používať na opis toho, čo sa deje v krajinách ako Poľsko, slovné spojenie „neliberálna demokracia“, lídri ako Kaczyński len jednoducho povedia: „Presne tak!“ Túto frázu nebudú brať podobní lídri ako kritiku, ale naopak, poslúži im na to, aby posilnila ich imidž oponentov liberalizmu a dovolí im, aby naďalej označovali svoju činosť ako „demokratickú“, čo je aj napriek sklamaniam posledného štvrťstoročia stále najdôležitejšie prídavné meno, ktoré garantuje miesto na geopolitickom „Západe“.

Volajme ich inak

Ba čo viac, spojenie „neliberálna demokracia“ potvrdzuje naratív, že demokracia je doménou národných vlád a že je to, naopak, Európska únia, ktorá presadzuje nedemokratický liberalizmus. To umožňuje postavám ako Kaczyński a Orbán vykresľovať EÚ ako agenta agresívneho kapitalizmu a libertínskej morálky.

Skutočnosť, že sa noví európski autoritári dostali k moci prostredníctvom slobodných a férových volieb, nedáva demokratickú legitimitu ich snahám transformovať celý politický systém vo svoj prospech. Namiesto toho, aby sme ich opisovali ako „neliberálnych“, mali by sme ich volať tak, akí sú v skutočnosti: „nedemokratickí“.

© Project Syndicate

Komentáre

Teraz najčítanejšie