V 25 rokoch jej diagnostikovali schizofréniu: Dodnes ma ľudia považujú za príliš funkčnú na to, aké mám ochorenie

„Vedomie, že mám schizofréniu, je náročné, človekom to zatrasie,“ hovorí Kristína Janačková. „Nikdy som si nemyslela, že v 27 rokoch budem ešte stále dokončovať štúdium, čakala som, že už budem v živote niekde inde. Takisto si nie som istá, či a kedy sa mi podarí splniť si svoje životné ciele. To síce nie sú priamo prejavy choroby, ale nespochybniteľne k nej patria.“

Kristína bola vždy skvelá študentka, ktorej sa darilo aj na predmetových olympiádach či iných súťažiach. Po strednej škole odišla z Popradu do Nemecka, kde sa však jej akademické výkony postupne zhoršovali. Spätne hodnotí, že už mohlo ísť o počiatočné fázy schizofrénie. Na začiatku pandémie u nej vypukla psychóza.

„Ľudia majú predstavu, že to je niečo divoké, nespútané, agresívne. No moja psychotická epizóda by sa dala charakterizovať aj ako pokojné obdobie,“ hovorí. „Stále som chodila do práce a do školy a nikto z vonkajšieho prostredia by nedokázal pri jednom pohľade na mňa povedať, čo práve prežívam.“

Ako 25-ročná napokon vyhľadala pomoc a so psychoterapeutkou sa dopracovali k diagnóze paranoidná schizofrénia. Dnes Kristína robí o tomto ochorení aj osvetu v rámci programu Students with Psychosis. „Spoločnosť zabúda, že popri tej chorobe ešte existuje človek s vlastným cítením a myslením. Človek, ktorý má nejaké ciele a priania a zaslúži si, aby si ich mohol naplniť aj so svojou chorobou.“

V rozhovore sa dočítate:

• ako mala v škole samé jednotky a popritom anorexiu;
• prečo neodišla hneď z brigády, kde zažívala šikanu;
• ktoré symptómy sa u nej objavovali po presťahovaní do Nemecka;
• kedy začala pociťovať paranoju a vnímať hlasy;
• prečo sa prvýkrát na psychiatrickú pohotovosť neodvážila vojsť;
• čo je pre ňu po diagnostikovaní schizofrénie najťažšie;
• prečo sú zaužívané frázy ako „schizofrenický svet“ nezmysel.

Zažívali ste prejavy duševnej nepohody ešte pred rozvinutím schizofrénie?

Od určitého veku som pociťovala problémy s duševným zdravím, ale nikdy som si nemyslela, že by to raz mohla byť schizofrénia. Skôr to bolo také, že ako tínedžerka som mala poruchu príjmu potravy, trvala asi rok. Neliečila som sa, dostala som sa z nej nejako samovoľne. Potom počas vysokej školy som podľa mňa zažívala ľahšiu depresívnu epizódu. Je veľmi ťažké odlíšiť, či už to bol nejaký začiatok vzniku schizofrénie alebo išlo o samostatnú depresívnu epizódu vyvolanú niečím iným.

Kedy ste začali vnímať prvé symptómy, ktoré mohli súvisieť priamo so schizofréniou?

To je ťažká otázka, lebo schizofrénia sa vo väčšine prípadov nezačína náhle, že by sa človek proste jedného dňa zobudil a mal toto ochorenie. Najskôr sú tam aj niekoľko rokov trvajúce príznaky, ktoré je však náročné detegovať, lebo vyzerajú veľmi neurčito. Ani nemusia znamenať, že človek potom na schizofréniu skutočne ochorie. Môže ísť o nejaké prechodné obdobie alebo inú psychiatrickú diagnózu, napríklad depresiu.

Vzniku schizofrénie predchádza takzvané prodromálne štádium. Často sa začína už niekoľko rokov pred najznámejšou fázou schizofrénie, čo je aktívna psychóza. Ja som si až spätne uvedomila, keď som dostala diagnózu, že som niečo také vôbec zažila. Teraz vnímam, že so mnou čosi nebolo v poriadku a celkovo som sa zmenila asi štyri alebo päť rokov predtým, než u mňa nastala psychóza.

Človek môže mať genetickú predispozíciu na toto ochorenie, ale počas života sa musí pospájať ešte viacero faktorov, aby uňho schizofrénia vypukla. To znamená, že sa nespustí u každého, však?

Áno. Schizofrénia sa väčšinou klasifikuje tak, že nejaký podiel zohráva genetika, ale nie u všetkých s vrodenou predispozíciou sa schizofrénia prejaví. Aj keď človek zažíva spomínané prodromálne štádium, čo je fáza pred vznikom psychózy, ani uňho to ešte nemusí prerásť do psychotickej epizódy.

Mne sa to však teda stalo. Prvé príznaky boli nejasné. Napríklad som sa nevedela tak dobre koncentrovať alebo som sa správala inak, než by som sa správala bežne. Častejšie som sa púšťala do hádok s blízkymi ľuďmi. Asi pol roka pred vypuknutím psychotickej epizódy sa to u mňa veľmi stupňovalo, už to bolo také markantné. Predtým som príznaky ešte ako keby dokázala zakryť a nikto si nič nevšimol, ale tie posledné mesiace sa mi napríklad aj veľmi ťažko dokončovali veci do školy a mala som problémy vstávať načas. Celkovo bol môj spánok veľmi nepravidelný.

Potom som začala mať zvláštne nápady. Inak sa považujem za osobu, ktorá je pevne zakotvená v realite, zaujímam sa skôr o reálie typu sociálne problémy a podobne. No vtedy ma odrazu fascinovali nadprirodzené veci a katastrofy. Keď som napríklad objavila, že sa stala nejaká nehoda, úplne ma to pohltilo a dokázala som si o tom hodiny až do neskorej noci vyhľadávať informácie, čo inak nie je moje bežné správanie.

Koľko ste mali rokov, keď sa u vás začala prejavovať fáza, ktorá predchádza psychóze?

Bolo to asi po prvom ročníku na bakalárskom štúdiu. V lete som absolvovala náročnú brigádu vo Švajčiarsku, ktorá sa neskončila dobre. Zažila som tam mobing (šikanovanie na pracovisku, pozn. red.) a mnohé nepríjemné veci. Keď som sa potom vrátila na univerzitu, stále som to veľmi ťažko znášala a spracovávala. Vtedy som práve mala depresívne symptómy, ale aj prejavy ľahkej paranoje. Ešte som nebola úplne presvedčená ako počas psychózy o tom, že mi chce niekto ublížiť, ale už to smerovalo k tomu. Následne sa mi však podarilo tento stav dočasne zvrátiť, prišlo úspešné obdobie. Potom sa však znova stalo veľa zlých vecí naraz a všetko sa začalo zhoršovať, až to prešlo do psychózy.

Prvé symptómy, aspoň ako to vidím spätne, som mohla mať ako 21-ročná a psychózu som dostala v 25 rokoch. Čiže štyri roky medzitým boli také problematické, že sa u mňa objavovali nejaké symptómy, ale nikto by mi v tom čase ešte nediagnostikoval schizofréniu. Začínalo sa to však už stupňovať.

Ešte sa trochu vráťme. Na Facebooku ste písali, že učiteľky na základnej škole vám predpovedali skvelú budúcnosť a na strednej bilingválnej škole ste si takisto vybudovali výbornú povesť. Mali ste aj samé jednotky?

Mala. Dodnes sa stretávam s tým, že ma ľudia považujú za príliš úspešnú alebo príliš vysokofunkčnú na to, akú mám diagnózu. Na jednej strane to poukazuje na mýty či predstavy o ľuďoch so schizofréniou. Na druhej strane musím sama povedať, že moja funkčnosť a úspešnosť sa v čase vzniku ochorenia výrazne znížili.

Medzi mnou ako študentkou na bilingválnom gymnáziu a mnou na začiatku vysokoškolského štúdia bol veľký rozdiel. Aj moje štúdium sa predlžovalo. Počas najhoršieho obdobia, ktoré trvalo asi rok, som dokopy získala za dva semestre len tri kredity. Čiže tam bol fakt výrazný úpadok. Ale veľkú časť svojej funkčnosti som už získala späť a dnes sa mi pomerne darí, hoci stále mám nejaké obmedzenia.

Ako by ste vy opísali samu seba ešte na základnej či strednej škole?

Bola som veľmi motivovaná. Rada som sa zúčastňovala všetkých predmetových olympiád, na ktoré sa dalo ísť. Aj som sa vždy dosť rýchlo učila, napríklad čítať a písať som vedela ešte predtým, než som začala chodiť na základnú školu.

Zároveň som vždy bola trochu utiahnutá, ustráchaná a často aj chorá. Myslím, že som sa narodila skôr a mala som veľa novorodeneckých či vrodených chorôb, a tak sa to som mnou ťahalo. No vždy som bola veľmi dobrá žiačka a neskôr študentka na gymnáziu.

Práve počas štúdia na gymnáziu ste však mali spomínanú poruchu príjmu potravy.

Keď som asi ako 14- alebo 15-ročná prešla po štyroch rokoch normálneho gymnázia na bilingválne, myslela som si, že sa začína nová etapa môjho života, všetko musím zvládnuť čo najlepšie, všetko musí byť perfektné, a veľmi som to vzťahovala aj na svoj vzhľad a svoju váhu. To sa dalo relatívne ľahko kontrolovať tým, koľko som jedla alebo koľko som cvičila. Veľmi prísne som si to organizovala, čo je taký markantný príznak poruchy príjmu potravy, konkrétne anorexie v mojom prípade.

Popritom som mala aj presne rozdelený čas, napríklad že maximálne pätnásť minút strávim na internete a potom sa budem drilovať nemecké slovíčka a podobne. Približne tak vyzeral môj denný režim, čo bolo z dlhodobého hľadiska veľmi neúnosné. Na gymnáziu ma vnímali ako jednu z najlepších študentiek v mojom ročníku, no nikto nevedel, ako veľmi vnútorne trpím a čím všetkým si prechádzam.

Tlak, aby ste boli najlepšia, vychádzal z okolia alebo ste sama na seba kládli vysoké nároky?

Myslím si, že aj, aj. Na jednej strane som ja vytvárala na seba veľký tlak, že všetko v živote musím mať perfektné, musím podávať perfektné výkony, musím perfektne vyzerať. Na druhej strane aj prostredie bilingválneho gymnázia bolo veľmi súťaživé. Stále nám zdôrazňovali, že sme elitná škola a je veľmi výnimočné byť v Poprade na bilingválnom gymnáziu.

Moji rodičia v tom takisto zohrali nejakú rolu, pamätám si, ako mi mama zhruba rok predtým ešte na normálnom gymnáziu povedala, že by som nemusela jesť toľko sladkostí, lebo začínam priberať. Veľmi sa ma to dotklo a začala som rozoberať svoju postavu.

Ako ste sa z anorexie napokon dostali?

Keď som teraz svojej psychoterapeutke povedala, koľko som vtedy vážila a aké som zažívala prejavy, zhodnotila, že to bola veľmi vážna porucha príjmu potravy. V najhoršom období som mala pod 40 kíl pri výške 165 centimetrov.

Aj rodičia si všimli, ako som schudla, a chvíľu sa mi preto vyhrážali, že skončím na psychiatrii alebo že pôjdem na liečenie. Vyhrážanie sa podľa mňa nie je najlepší spôsob, ako pristupovať k niekomu s poruchou príjmu potravy alebo s inou duševnou chorobou. Inak to však u nás bolo tabu. Síce vedeli, že so mnou niečo nie je v poriadku, ale napokon ma nikdy k psychiatrovi či na liečenie nevzali alebo neposlali. Prakticky sa to v našej rodine premlčalo.

Ja som potom dostala veľký strach, lebo sa mi skončila menštruácia, čo je tiež častým prejavom anorexie. Veľmi som sa bála, že z toho budem mať doživotné následky, tak som pomaly skúšala učiť sa znova normálne jesť. Až tak mi to nešlo. Trvalo niekoľko mesiacov, kým sa mi menštruácia vrátila, a potom som našla iný zmysel a iné hodnoty vo svojom živote. Napríklad som v tom čase objavila svoj záujem o písanie alebo o humanitné vedy a to ma v mnohom zachránilo. Predtým išlo skôr o slepé nasledovanie ideálov typu byť vo všetkom perfektná, no napokon som si našla to svoje.

Čiže objavenie konkrétnych záujmov vás akoby ukotvilo a potom ste sa už pri jedení tak nekontrolovali?

Mala som nejaké zostatkové symptómy, môj narušený vzťah k jedlu pretrvával ešte dlho potom. Už by som to však nedefinovala ako nejakú aktívnu anorexiu. Teraz som z toho už dosť dlho vonku.

Na bilingválnom gymnáziu ste získali aj nemeckú maturitu, čo vám uľahčilo dostať sa na zahraničnú univerzitu. Konkrétne ste sa presťahovali do nemeckého mesta Freiburg a po prvom ročníku ste išli na letnú brigádu do Švajčiarska. Čo presne sa tam dialo? Už ste spomenuli mobing.

Mne sa stal celý rad nešťastných situácií. Napríklad sa mi začali míňať peniaze, ktoré som si zarobila na štúdium, a vedela som, že v lete teda budem musieť ísť niekam na brigádu. Rok predtým po maturite som pracovala v Rakúsku na chate a tam to bolo super, mohla som si potom financovať celý rok štúdia. Aj som si tam zlepšila nemčinu a našla kamarátov, takže som sa ďalšej skúsenosti až tak nebála. Hovorila som si, že vo Švajčiarsku to bude hádam ešte lepšie, zarobím si ešte viac a ľudia budú možno ešte milší.

Lenže tesne predtým, ako som tam mala ísť, moja mama ochorela, hrozilo, že bude mať obmedzenú mobilitu. Hospitalizovali ju v nemocnici a ja som to ťažko znášala. Keď som odchádzala do Švajčiarska, stále jej nebolo dobre, čo bol pre mňa sťažujúci faktor, a navyše tá brigáda bola napokon veľmi zložitá.

V čom?

V podstate som v celom hoteli pracovala sama. Okrem pár hostí sa tam pohybovala iba moja šéfka s manželom a s deťmi. Prakticky ma celý čas akoby terorizovali. Robila som hrozne dlho, od nejakej siedmej ráno až do deviatej večer iba s polhodinovou prestávkou. Po pár dňoch som vedela, že to nebude nič pre mňa. Už si nepamätám, či som dala výpoveď alebo povedala, že pôjdem preč, no oni zareagovali, že to sa nedá a musím tam ostať minimálne mesiac.

Cítila som sa tam celkovo uväznená, lebo hotel sa nachádzal vysoko v horách a nemala som žiaden prostriedok, ako by som sa odtiaľ mohla dostať sama preč. Tak som ten jeden mesiac musela vydržať. No zažila som tam veci ako slovné napádanie či ponižujúce vyjadrenia – od toho, že smrdím, až po to, že nepracujem dobre. Zaznievali poznámky aj o mojej národnej identite, teda že som Slovenka, pracujem vo Švajčiarsku a som pomalá. Okrem toho prichádzali fyzické útoky. Niežeby ma niekto zbil, ale moja šéfka ma občas odstrčila alebo necitlivo do mňa sotila.

Pre mňa to bola fakt ponižujúca situácia. Keď sa mi odtiaľ podarilo konečne odísť, mala som pocit, že nikto nechápe, čo som tam zažila. Ani ľudia z môjho okolia sa o tom so mnou nechceli veľmi rozprávať. Všetci reagovali, že taká je bežná skúsenosť Slovákov, ktorí pracujú v zahraničí v gastronomických alebo hotelových zariadeniach, a že nemám byť citlivá. Ale mňa to na dlhé obdobie naozaj vzalo.

Potom som sa znova ocitla na univerzite v akademickom prostredí, kde moji spolužiaci opisovali, aké mali super leto, na akých super stážach boli a čo všetko v zahraničí videli. Vtedy som sa cítila ako nejaká chudobná študentka v západnej Európe, ktorá musí počas leta znášať ponižujúcu prácu.

Fakt sa odtiaľ nedalo odísť hneď?

Až na konci som zistila, že moja šéfka mi celý čas klamala. Tvrdila mi, že ma prihlásila do sociálnej poisťovne a všade, kam treba, keď človek pracuje v zahraničí. Preto ma na konci šokovalo, že to nespravila a robila som tam vlastne načierno. Teoreticky som teda mohla odísť kedykoľvek, len sme sa nachádzali tak vysoko v horách, že som bola závislá od toho, kedy ma ona odvezie autom na najbližšiu vlakovú stanicu.

Vtedy ste mali 20 rokov, teraz máte 27. Keď sa spätne pozriete na svoj príbeh, považujete niektorý moment vyslovene za spúšťač svojej schizofrénie?

To je ťažká otázka. Odkedy viem o svojej diagnóze, veľakrát som si ju kládla sama. Vždy som sa snažila nájsť, ktorý presný bod to bol alebo kde sa to celé zamotalo, a či by som to mohla nejako zvrátiť, ak by som vtedy vedela, že potenciálne môžem dostať schizofréniu.

Ale myslím si – a potvrdzuje to aj vedecký výskum, aj moja osobná skúsenosť –, že tam nie je iba jeden spúšťací faktor. Mobing vo Švajčiarsku bola zaťažujúca skúsenosť, no viem, že nielen to u mňa prispelo k rozvinutiu schizofrénie. Pravdepodobne som mala genetickú predispozíciu a potom sa stali iné veci.

Výskumy napríklad potvrdzujú, že ľudia žijúci mimo svojej krajiny, teda tí, čo majú skúsenosť s migráciou, sú omnoho náchylnejší na vznik schizofrénie. V novej krajine totiž zažívajú väčší sociálny stres. U seba to takisto považujem za jeden z faktorov.

Aká ste boli študentka v prvom ročníku na vysokej škole, teda ešte pred brigádou vo Švajčiarsku? Ako ste sa cítili?

Z akademického hľadiska sa mi veľmi darilo. No mala som pocity menejcennosti alebo strach, že nehovorím dostatočne dobre po nemecky, pričom sa to nezakladalo na pravde. Časť študentstva humanitných vied tvorili ľudia, pre ktorých bola nemčina rodný jazyk, a pár osôb pochádzalo z iných krajín. Ja som sa vždy porovnávala s prvou skupinou. Trápilo ma, že neovládam ten jazyk až tak dobre ako oni, hoci som mala nemeckú maturitu a všetci mi hovorili, že moja nemčina je skvelá. Ani sa to nepodpisovalo na mojich akademických výsledkoch, za všetky práce som vždy dostala pochvalu a stíhala som ich načas.

Prišli ste so psychoterapeutkou dodatočne na to, z čoho vyplýval váš pocit menejcennosti a strach?

Dlho sme sa o tom rozprávali. Pomohla mi spoznať vzorce môjho správania, napríklad ako reagujem na nové situácie. Našli sme spojitosť s tým, ako som zareagovala na prechod z bežného gymnázia na bilingválne. Vtedy som tiež mala pocit menejcennosti a prejavil sa mojou potrebou kontrolovať si hmotnosť a celkovo svoj život.

V Nemecku to bolo podobné. Takisto som sa snažila byť perfektná, ale pritom som veľmi zanedbávala sociálny faktor. Nikdy som nechodila v piatky alebo cez víkendy na oslavy, radšej som sa učila, lebo som mala strach, že inak zlyhám alebo niečo nestihnem spraviť.

Opäť tento tlak prichádzal z viacerých strán?

Myslím si, že ja veľmi tlačím na seba a na to, aké výkony by som mala podávať. Zároveň je spoločnosťou dané, že by sme mali byť všetci výkonní. Sčasti zohrávala svoju úlohu aj rodina. Zaujímavé je, že na druhých nekladiem také vysoké nároky ako na seba.

V druhom ročníku ste už na sebe začínali badať zmeny, respektíve prejavy, ktoré by mohli súvisieť priamo s počiatočnými fázami schizofrénie. Čo sa dialo?

Ako som spomínala, ešte stále som vstrebávala skúsenosť s nepodarenou brigádou. Viac som sa porovnávala so spolužiakmi, cítila som sa iná alebo možno sa mi zdalo, že mám celkovo iné skúsenosti so svetom než oni.

Ďalej som počas leta vo Švajčiarsku už mala písať jednu seminárnu prácu, no nestihla som ju pre všetky tie odpracované nadčasy. Na začiatku druhého ročníka som ju teda neodovzdala. Hrozne som sa bála napísať svojej docentke, poslala som jej e-mail s vysvetlením, až keď mi horelo pod zadkom. Zároveň som už v tom období rozmýšľala spôsobom, že keď mi ľudia robili zle vo Švajčiarsku, možno mi aj ostatní chcú robiť zle. Považovala som to za najpravdepodobnejšiu reakciu. Docentka však reagovala dobre.

Ďalšie práce ste už odovzdávali opäť načas?

Čiastočne sa moje akademické schopnosti zhoršili. Stále som mala dobré známky, len už som pozorovala, že v porovnaní so svojou predchádzajúcou výkonnosťou nestíham. Nevedela som sa až tak dobre koncentrovať, no stále som bola schopná to skryť. Buď som prácu predsa len odovzdala načas, alebo som si vypýtala predĺženie. Vždy to klaplo.

Potom ste išli na Erasmus do Viedne. Prečo práve tam?

Chcela som odísť z miesta svojho štúdia, mala som pocit, že sa tam trápim, a nedarilo sa mi nadväzovať priateľstvá. Tak som sa snažila ujsť. Plánovala som byť bližšie pri Slovensku, lebo tam bol môj priateľ, mali sme vzťah na diaľku. Na jeden semester som sa teda presťahovala do Viedne a tým sa veľa vecí zachránilo a spomalilo.

V Rakúsku bolo všetko super, aj som si tam našla dobrých priateľov. To podľa mňa ukazuje, že prejavy schizofrénie alebo jej prognóza vo veľkom závisia od sociálneho prostredia, v akom sa človek nachádza. Niektoré symptómy som prestala mať, nepociťovala som pred ostatnými strach aj som sa dokázala lepšie koncentrovať. Prakticky to bol taký polrok pauzy od vzniku mojej schizofrénie.

Po návrate do Freiburgu však začali vaše symptómy opäť gradovať.

Prišla som tam ešte na posledný semester, aby som napísala bakalárku. Tam sa to celé na mňa akoby znova zvalilo. Ešte aj od tých pár tamojších kamarátov som sa za pol roka vo Viedni v podstate odcudzila. Pre jednu nešťastnú udalosť sa mi zároveň zmenilo bývanie, čiže som mala pocit, že začínam úplne nanovo. Opäť sa objavili aj problémy s koncentráciou, ale bakalárku sa mi podarilo dopísať.

Potom ste sa rozhodli, že z Freiburgu chcete definitívne odísť, a podali ste si prihlášku na univerzitu v nemeckom meste Tübingen.

Prijali ma tam na magisterské štúdium a veľa som si od toho sľubovala. Dúfala som, že to celé predtým bola iba zlá fáza, ktorá možno súvisela s daným mestom. Po presťahovaní mi však Freiburg dokonca chýbal, pretože tam som mala aspoň ako-také sociálne kontakty, ale v Tübingene sa mi ich nedarilo získať už vôbec. V meste som nepoznala nikoho a môj študijný program bol veľmi individuálny. Každý chodil na svoje vlastné semináre, nemali sme v rámci štúdia žiadne spoločné aktivity. Začala som byť ešte osamelejšia a počas prvého semestra som neprečítala takmer nič z povinnej literatúry. Mala som šťastie, že to nikto nekontroloval, inak by som z toho študijného programu možno vyletela.

Veľa času som vtedy trávila online so svojím vtedajším partnerom, celý môj sociálny život sa prakticky odohrával na Slovensku. Po brigáde vo Švajčiarsku som mala veľký strach nájsť si prácu v Nemecku, myslela som si, že to znova bude také zlé. Preto som sa na diaľku zamestnala v projekte Demagóg.sk a tam som robila veľa rokov. To ma však ešte viac odstrihlo od okolitej komunity, pretože som stále bola niekde za počítačom.

Blížime sa k bodu, keď u vás vypukla psychotická epizóda. Čo sa stalo?

Prvý rok v Tübingene bol náročný, sotva som dostala nejaké kredity. Chodila som na semináre, ale napríklad som takmer nikdy neodovzdala seminárnu prácu, lebo som už nedokázala pozbierať energiu a koncentráciu na napísanie väčšieho súdržného akademického textu.

Stále som však mala záchvevy, že poď sa z tej situácie vyhrabať. Prihlásila som sa napríklad na ročný akademický program svojej univerzity, v rámci ktorého študenti v skupinkách pracujú na vlastnom vedeckom projekte. Je to dosť exkluzívne, pomerne ťažko sa tam dá dostať, ale mne sa to podarilo. Na druhej strane som sa tam však znova trápila, takisto sme museli chodiť raz týždenne na seminár. Robilo mi problém prísť tam načas a prečítať si potrebné texty, ale ešte stále som mala v sebe vôľu nejako s tým všetkým, čo sa mi dialo, bojovať.

A potom prišla pandémia. Projekt aj celá univerzita sa presunuli do online priestoru. Bola som sama, nikto ma nekontroloval a veľa vecí sa spustilo. Prešlo možno pol roka alebo trištvrte roka a nastala u mňa psychotická epizóda.

Aké „veci“ sa konkrétne spustili?

Symptómy, ktoré som spomínala úplne na začiatku. Ako keby som sa osobnostne zmenila, aj moje záujmy sa zmenili. Pociťovala som nadšenie pre nadprirodzené veci alebo katastrofy a začala som mať zvláštne nápady a nelogické uvažovanie. Potom to prešlo do psychózy.

Pamätám si, že bola zima a zmocnil sa ma hrozný strach. Niekoľko dní po sebe sa mi triasla sánka, nemohla som otvoriť ústa, akoby som z toľkého strachu dostala kŕč v tvári. V tom čase sme zároveň mali odovzdávať ten vedecký článok, na ktorom sme v skupinke pracovali. Ja som svoju časť nemala vôbec začatú a veľmi som sa za to hanbila. Myslela som si, že ostatní si o mne píšu na WhatsAppe, aká som hrozná, a že mi hrozí nejaké nebezpečenstvo.

Išlo o paranoju?

Áno, bola to paranoja. Nikto ma nehľadal, aj keď som si to myslela. Vtedy som sa veľmi bála otvárať e-maily alebo čítať si správy, ktoré mi prichádzali. Keď som videla, že mi pípla nejaká z tej študentskej skupinky, mala som strach sa na ňu pozrieť, lebo som predpokladala, že v nej musí byť napísané niečo zlé o mne.

Potom sa mi už naozaj ozval jeden spolužiak, či by som mu mohla poslať svoju časť. Väčšina Nemcov píše moje meno bez dĺžňa ako Kristina, ale práve tento spolužiak ma vždy oslovoval aj s dĺžňom. Aj v tejto konkrétnej správe napísal moje meno s dĺžňom, no ja som si ju nejako zle prečítala a nevidela som ho tam. Interpretovala som si to spôsobom, že on ma úplne nenávidí, preto ho vynechal. To je inak častý vzor správania u ľudí, ktorí majú aktívnu psychotickú epizódu. Vidia za niečím hlbší zmysel, pospájajú si niektoré skutočnosti nesprávne alebo vyhodnotia situáciu nelogicky či iracionálne.

Vnímali ste aj nejaký cudzí hlas, ktorý by vám hovoril, že ten dĺžeň tam nie je?

Nehovoril mi to hlas, ale inak áno, vnímala som v tom čase hlasy. Tí, ktorí to zažívajú, dostávajú najčastejšie otázky, či ich počujú, prípadne či im niekto šepká do ucha alebo či sú tie hlasy vnútri ich hlavy. Odpoveď znie, že je to veľmi variabilné. Niekto fakt počuje hlasy ako ľudské hlasy, ktoré sa rozprávajú. U iných je to skôr akoby sled myšlienok, o ktorých daná osoba vie, že nie sú jeho. Všetko to však spadá pod kategóriu počutia hlasov.

Ja som to brala tak, že mám v hlave cudzie myšlienky a konkrétne patrili tomu spolužiakovi. Pôsobilo to na mňa veľmi reálne, nenapadlo mi, že asi nie je v poriadku mať cudzie myšlienky v hlave. Skôr som sa sústredila na ich obsah, teda na to, čo som vnímala alebo nejako cítila. Nebol to hlas, ktorý by som skutočne sluchovo počula. No vedela som akoby lokalizovať, v ktorej časti mojej hlavy sa to odohráva, lebo som tam cítila tlak.

Aký bol obsah týchto cudzích myšlienok?

Ten spolužiak ma v mojej hlave hrozne urážal. A ja som potom podľa tých myšlienok reagovala. Napísala som mu, že mi nie je dobre, a ešte nejaké ďalšie veci, ktoré sa v skutočnosti nestali, ale ja som ich pokladala za reálne. On na to odpísal veľmi milo a súcitne, lebo som mu povedala, že sa stalo niečo zlé v našej rodine. Nechcem to teraz úplne rozvádzať, ale v skutočnosti sa nič zlé neudialo.

Môj postoj k nemu sa následne zmenil. Predtým som voči tomuto spolužiakovi mala paranoju, myslela som, že ma zháňa alebo že mi chce ublížiť. No potom som sa do neho až nešťastne zamilovala, lebo som si myslela, že to je jediný človek, ktorý mi rozumie a chápe moju bolesť.

Toto všetko sa dialo ešte na začiatku vašej psychotickej epizódy. Ako ďalej pokračovala?

Potom sa psychóza upokojila. Veľa času som trávila sama a v mojej hlave sa odohrával určitý príbeh. Nebolo to ako denné snenie, že by som ho mohla ovládať. Zároveň mal pre mňa väčšiu, takú reálnu hodnotu. Nerobila som teda nič dramatické, čo sa zobrazuje vo filmoch, že by som niekde behala alebo kričala. V tomto ohľade by som to charakterizovala ako pokojné obdobie.

Po čase pribudli ďalšie zvláštne prejavy. Myslela som si, že sa niečo deje s mojím telom, ale nevedela som to celkom presne opísať. Napríklad som verila, hoci sa to tiež menilo, že niečo nie je v poriadku s mojimi rukami, a preto nemôžem písať tie práce do školy. Spätne to považujem za obranný mechanizmus. Nedokázala som sa venovať akademickým povinnostiam pre kognitívne symptómy, a tak ma daný blud v istom zmysle chránil. Tento vzorec som si neskôr všimla na viacerých príznakoch, ktoré som mala.

Vedeli by ste blud súvisiaci s vašimi rukami priblížiť ešte konkrétnejšie?

V istom bode som verila, že mám nejakú neurologickú chorobu, lebo nemôžem hýbať rukami, hoci som nimi hýbať mohla. Potom sa ten blud trochu zmenil. V noci som sa budila, pozerala sa na svoje ruky a myslela som si, že to nie sú moje ruky. Väčšina ľudí takéto myšlienky nemá, automaticky to berieme tak, že naše končatiny patria nám. Ale ja som sa tým vtedy skutočne zaoberala. A následne som napríklad verila, že mi ruky odumreli. Takisto som mala pochybnosti, či som to naozaj ja, kto kráča, alebo či sú moje myšlienky naozaj moje.

Ako dlho trvalo celé obdobie psychózy?

Možno štyri mesiace. Diagnosticky sa ťažko oddeľuje, kde sa končí psychóza, pretože človek ešte po nej často zažíva postpsychotickú depresiu. Aj u mňa sa to prelínalo, ale obdobie, ktoré pokladám za vážnu psychózu, trvalo približne štyri mesiace.

Priznám sa, že je pre mňa náročné naplno si predstaviť psychózu. Ako by ste ju ešte hlbšie vysvetlili ľuďom, ktorí ju nikdy nezažili?

Najskôr by som rada spomenula, že psychóza je veľmi individuálna záležitosť. U každého sa prejavuje inak a nikto nemá súbor rovnakých symptómov. Moja skúsenosť so psychózou je teda úplne iná než u ďalšieho pacienta alebo pacientky.

Navyše sa väčšinou o psychóze hovorí, že ide o radikálny odklon od reality alebo o stratu kontaktu s realitou. Tieto spojenia nemám až tak rada, lebo naznačujú, že ľudí so psychózou netreba brať vážne alebo že všetko, čo zažívajú, je len nejaký nezmysel, prelud. Pritom u mňa takmer všetky symptómy a prejavy mali nejaký význam a po psychóze veľká časť môjho uzdravenia spočívala v tom, že som si ich prechádzala a snažila sa nájsť v nich zmysel – teda prečo sa mi diali alebo čo mohli znamenať. Preto nie som veľkou zástankyňou toho, keď niekto hovorí, že ide o stratu kontaktu s realitou.

Často to býva tak, že sa človek akoby dokáže pohybovať v dvoch alebo vo viacerých realitách. Platilo to aj u mňa. Na jednej strane som mala svoj svet, v ktorom sa diali nereálne veci, ale ja som ich považovala za reálne a videla som v nich veľký význam. Na druhej strane som sa dokázala celkom dobre pohybovať aj v bežnom svete, v spoločnej realite. Napríklad som v tom čase stále chodila do práce a aj do školy, hoci potom som veľa seminárov predčasne ukončila. Ale nikto z vonkajšieho prostredia by nedokázal pri jednom pohľade na mňa povedať, že mám psychózu.

Celkovo sa veľmi ťažko opisujú tie symptómy, pretože sú pre mňa veľmi mnohovrstevné a komplexné. Nedajú sa len tak vysvetliť.

Ako vyzeral počas psychózy váš bežný deň?

Nedarilo sa mi vstávať v pravidelnom rytme. Chodila som veľmi neskoro spať a potom som o to neskoršie vstávala. Bol rok 2021, teda ďalej platili pandemické opatrenia, no mala som problém zobudiť sa aj na online prednášky, ktoré boli o desiatej alebo dokonca o dvanástej.

Stále som však chodila do práce, popri Demagógu som paralelne pracovala aj na univerzite. Nikto si tam nevšimol, že so mnou nie je niečo v poriadku, možno som akurát bola trochu pomalšia pri vykonávaní úloh. Zlyhávala som však vo svojich osobných projektoch, pod čím myslím štúdium a sociálne vzťahy. V práci som sa snažila vždy ukazovať z tej najlepšej stránky, ale potom sa mi už nedarilo venovať sa školským povinnostiam. Viackrát som sa vyhovorila, že sa niečo stalo v rodine alebo že som chorá, a nepripojila som sa na seminár.

Občas som sa rozprávala so spolubývajúcou v byte, no inak som sa s nikým nestretávala ani som nemala tú potrebu, lebo sa toľko veľa vecí dialo v mojej hlave, až tam nebolo miesto na reálne sociálne kontakty a vzťahy.

Váš partnerský vzťah na diaľku sa medzičasom skončil?

Skončil sa presne rok po doznení psychózy. Sčasti sme sa odcudzili, ale to v žiadnom prípade nedávam za vinu vtedajšiemu partnerovi, len sa ako keby vykryštalizovalo, že vzťah na diaľku bol po dlhé roky náročný, a ja som cítila, že sa potrebujem zakoreniť tu v Nemecku, v Tübingene. Ale zostali sme dobrí kamaráti.

Hoci ste vtedy nemali možnosť stretávať sa osobne, uvedomil si, že prežívate psychózu?

Práveže vôbec, až keď som už bola z toho stavu vonku, tak som sa mu zdôverila s tým, že som prežila niečo, čo by mohla byť psychóza.

Myslíte si, že najbližší ľudia dokážu rozoznať psychózu u svojich blízkych?

Podľa mňa sú také formy, ktoré sa rozoznať dajú.

Vaša nie?

Niežeby som chcela povedať, že moja psychóza bola nejaká výnimočná, to v žiadnom prípade. Ale ako som hovorila, pre mňa malo veľa symptómov zmysel a celé to obdobie určitým spôsobom reflektovalo, aká som. Napríklad je pre mňa veľmi ťažké zabrať miesto a aj počas psychózy som stále chodila do práce, hoci som potom už nezvládala osobné veci. To v podstate odráža môj vtedajší postoj k životu – hlavne nebyť nápadná.

Ľudia majú predstavu o tomto stave alebo o schizofrénii, že to je niečo divoké, nespútané, agresívne, napríklad že človek začne behať niekde nahý a vykrikovať, no to nie je súčasť mojej osobnosti. Tým, samozrejme, nechcem povedať, že osoby, ktorým sa dejú takéto symptómy, za ne nesú nejakú zodpovednosť alebo že by sme ich mali odstrkovať. Len proste moja psychóza sa prejavila inak a zohrali v nej rolu aj ďalšie mechanizmy.

Teda na jednej strane, keď berieme psychózu ako medicínsky symptóm, tak človek si nevyberá to, čo sa mu deje, a to je aj jedna z hlavných správ aktivizmu v oblasti duševného zdravia. Pod to by som sa určite podpísala. Na druhej strane to, čo človek zažil predtým, aj to, aký je, ako pristupuje k veciam, môže do určitej miery ovplyvniť priebeh psychózy. A podľa mňa tam zohráva rolu ešte aj náhoda.

Niektoré symptómy a zmeny ste si na sebe uvedomovali zrejme už v čase, keď sa diali, napríklad problémy s pozornosťou. Uvažovali ste, čo by sa s tým dalo robiť?

V tom čase alebo vlastne ani roky predtým, keď som už poruchu pozornosti začala mať, mi takmer vôbec nenapadlo, že by som mohla vyhľadať pomoc alebo že by mohlo ísť o nejakú psychickú chorobu. Skôr som sa to pokúšala skrývať. Neskôr ma vtedajší partner upozornil, že sa častejšie hádam a mám svojské správanie a netypické názory, ale nikto vrátane mňa samej nemal pocit, že sa mi deje niečo zlé.

Potom sa mi jedna docentka v Tübingene prihovorila, že si neplním povinnosti a či by som nechcela zájsť do psychiatrickej poradne na univerzite. Ja som súhlasila aj som si tam chcela dohodnúť termín. Ešte som si myslela, že to bude iba nejaké depresívne obdobie. Následne som už však ani nenazbierala energiu tam zavolať. Psychóza sa u mňa spustila asi týždeň alebo dva nato a vtedy som si myslela, že je so mnou všetko v poriadku.

Prečo ste sa neobrátili na odbornú pomoc ani pri boji s anorexiou?

V našej rodine sa o duševnom zdraví vôbec nerozprávalo. Nevedela som, že je to téma hodna pozornosti a že ak niečo nie je v poriadku, človek môže osloviť odborníka.

A potom na vysokej škole pri ďalších problémoch zohrávalo rolu viacero faktorov. Napríklad som stále poistená na Slovensku a nevedela som, či by mi zdravotná poisťovňa zaplatila terapiu alebo nejakú inú formu starostlivosti v Nemecku. Z toho som mala veľký strach, ale napokon sa to dá. A zároveň som si navrávala, že to so mnou nie je také vážne, aby som brala miesto niekomu inému, kto ho potrebuje viac. Ale veta „potrebujem pomoc“ mi napadla viackrát, napríklad už po tej brigáde.

Napokon ste ju ako 25-ročná predsa len vyhľadali. Čo vás k tomu doviedlo?

Počas psychózy som teda mala dojem, že všetko je v najlepšom poriadku alebo že nič vážne sa nedeje. No jedného dňa sa ma zrazu zmocnil veľmi zlý pocit. Moje prvé prebudenie, ako to nazývam, bolo, že preboha, ja som tomu spolužiakovi povedala niečo, čo sa nestalo! Veľmi ma trápilo, že som niekomu klamala. Myslela som si, že je zo mňa zlý človek, lebo som si proste vymyslela niečo o svojej rodine. Môj prvý odhad bol, že určite budem mať diagnózu patologická klamárka.

Vtedy som sa cítila hrozne zle. To je to, čo som spomínala, že po psychóze často prichádza postpsychotická depresia, keď sa človek musí vyrovnať so všetkým, čo zažil, v čo veril, ale aj čo urobil. Vlastne som sa aj preto dlho hanbila vyhľadať pomoc. Predpokladala som, že každý psychológ by bol úplne zhrozený z toho, čo som urobila, teda že som povedala také klamstvo.

Ale potom mi už prišlo tak zle, že som začala mať samovražedné myšlienky, a už sa mi môj stav nedarilo skrývať ani v práci. Preto som sa zdôverila vtedajšiemu partnerovi aj s tým, že myslím na samovraždu, a on mi urýchlene odporučil zájsť na psychiatrickú pohotovosť v Tübingene. Na druhý deň som tam naozaj zamierila.

Ale nevošli ste dnu.

Prvýkrát som sa ešte neodvážila, lebo vonku bol jeden muž, ktorý možno tiež zažíval psychózu. Pôsobil odtrhnuto od reality a niečo si mrmlal pre seba. Potom som videla na balkóne toho zariadenia kričiacu žena. Napadlo mi, že teraz skončím ako oni, tak som spred dverí pohotovosti odišla. No hneď na druhý deň som sa vrátila, už mi bolo veľmi zle.

Čo sa dialo potom?

Nahlásila som na recepcii, že som akútny prípad. Po chvíli ma prijal lekár a začal sa ma pýtať, čo ma trápi. Ja som si sčasti stále všetky tie veci veľmi neuvedomovala, teda ani to, že by mohlo ísť o súbor symptómov, ktoré by súviseli so psychózou alebo so schizofréniou. Aj mi vtedy diagnostikovali iba depresiu, pričom teraz už viem, že konkrétne v tom čase išlo o postpsychotickú depresiu. Potom prostredníctvom lekára na pohotovosti som si pomerne rýchlo našla psychoterapeutku a začala som terapiu.

Poďme k stanoveniu finálnej diagnózy. Po akom čase ste sa ju dozvedeli?

U mňa to bol zdĺhavý proces, lebo som sa bála hovoriť o tom, čo som prežívala. V podstate som o tú diagnózu nebojovala. Na veľa veciach mi v tom čase nezáležalo alebo som do nich nedokázala investovať energiu. Prvý rok terapie som teda stále mala inú diagnózu, než mám teraz, po depresii mi ešte chvíľu bola pripisovaná depresia so psychotickými črtami.

Fakt až po takmer roku, keď sme sa rozprávali so psychoterapeutkou, som jej začala viac hovoriť o tom, čo sa mi dialo počas psychózy. Preto prišla schizofrénia na rad s takým odstupom. Ani vtedy si však moja psychoterapeutka nebola celkom istá, jedno z podozrení bolo, že by som mohla mať organickú chorobu, napríklad sklerózu multiplex, nádor na mozgu alebo nejaké autoimunitné ochorenie. Čiže ešte predtým, než som definitívne dostala diagnózu schizofrénia, sme museli rôznymi vyšetreniami vylúčiť všetky tieto ochorenia.

Keby sme sa zamerali iba na duševné ochorenia, ktoré symptómy boli vo vašom prípade rozhodujúce pri stanovení schizofrénie? Napríklad paranoja?

Čo som sa rozprávala s viacerými ľuďmi, tak terapeuti alebo psychiatri sú často zdržanliví predtým, ako niekomu dajú diagnózu schizofrénia, lebo sa s ňou spája veľká stigma. Človek ju má stále, ale pritom môže byť v remisii a viesť bežný život. Čiže chcú svojich pacientov akoby chrániť, až kým diagnózu niečo definitívne nepotvrdí. Aj preto som musela prejsť toľkými vyšetreniami a bola to až posledná, úplne posledná možnosť.

U mňa zohral veľkú rolu asi hĺbkový rozhovor s mojou psychoterapeutkou, ktorá sa špecializuje na psychózy a mala s tým veľké skúsenosti. Dokázala ma diagnostikovať po tom, ako som sa jej konečne otvorila. Paranoju môže mať človek aj pri iných diagnózach. Ale keď sme sa rozprávali o tom, čo som zažívala, čo som si myslela, ako som sa cítila, ako som vnímala čas a priestor, tak sme dospeli k tejto diagnóze. Od apríla 2022 mám teda diagnostikovanú paranoidnú schizofréniu.

Ako ste vnímali čas a priestor?

Ťažko sa to opisuje, ale počas psychózy som sa inak hýbala priestorom a časom než pred ňou alebo teraz v štádiu uzdravenia. Mala som také chybné myslenie. Napríklad viem, že som v tom období trávila veľa času vo svojej posteli a odohrávali sa mi tam scenáre. Predstavovala som si, že sa niečo stane bez toho, aby som pre to niečo spravila. Myslela som si, že sa veci udejú, keď na ne počkám.

Na jednej strane ma to veľmi upokojovalo a poskytovalo mi to úľavu. Opäť išlo o obranný mechanizmus, ten ma v období pandémie a zvykania si na nové mesto chránil pred uvedomením si, že som úplne sama odtrhnutá od všetkých sociálnych kontaktov. Potom, keď som sa zo psychózy dostala, na mňa jeden večer doľahlo, že preboha, ja som sa asi posledné tri alebo štyri mesiace takmer s nikým nerozprávala naživo. Moja interpretácia teda je, že ma psychóza ako keby sčasti bránila pred realitou, ktorá bola vtedy taká neznesiteľná.

Keď som bola neskôr na klinike, dostali sme úlohu vymyslieť alternatívny názov pre našu psychózu, respektíve ako by sme ten zážitok pomenovali. Pre mňa to bolo Miesto poslednej záchrany, čo znie dramaticky, ale mňa to vtedy fakt v mnohých ohľadoch ochránilo pred bezútešnosťou.

Čo je v tomto období pre vás na schizofrénii najťažšie?

Asi málo viditeľné symptómy, ako sú ťažkosti s koncentráciou alebo problémy s pamäťou. Ostatné veci ma našťastie momentálne netrápia.

Ale aj vedomie, že mám schizofréniu, je náročné, človekom to zatrasie. Napríklad si nie som istá, či a kedy sa mi podarí splniť si životné ciele. Medzi ne patrí dokončenie štúdia, ale neviem, či sa mi potom podarí nájsť si prácu. Takže to nie sú priamo prejavy choroby, ale nespochybniteľne k nej patria.

Aj psychóza otrasie sebavedomím človeka, našťastie som zažila iba jednu veľkú epizódu. Potom som ešte mala nejaké psychotické symptómy, alebo teda niektoré stále mám, ale nevplývajú až tak na môj život a fungovanie.

Ktoré to sú?

Neskôr sa u mňa objavili vizuálne halucinácie. Aj napriek antipsychotickým liekom a terapii ich vidím denne, sú to také nekonkrétne alebo abstraktné veci ako tiene, svetlá, čiary. No nejako ma nevyrušujú.

Podľa čoho dokážete rozlíšiť, že sú to halucinácie?

Ľudia majú často mylnú predstavu, že keď niekto halucinuje, pokladá to za reálne, a teda netuší, že to vôbec je halucinácia. Ale vnútornou argumentáciou sa k tomu dá dopracovať: začala som tie veci vidieť po psychóze, mám diagnostikovanú schizofréniu, lieky ich do určitej miery tlmia. Viem teda, že nie sú skutočné.

Aké zvyknú byť prognózy pre ľudí so schizofréniou?

Väčšinou sa hovorí o delení na tretiny. Približne tretina pacientov sa vylieči a dosiahne remisiu, tretina máva nejaké opakujúce sa psychotické epizódy alebo psychotické ataky a približne tretina zažíva ťažké zdravotné obmedzenia a limity v sociálnom fungovaní. U mňa to vyzerá skôr na niečo medzi prvou a druhou skupinou.

Ešte predtým, ako som dostala definitívnu diagnózu, mi psychoterapeutka odporučila ísť v Tübingene na kliniku so špeciálnym oddelením pre psychózy na taký osemtýždňový program. S humorom som ho prezývala „autorská rezidencia“. Človek tam má rôzne druhy terapie, učí sa narábať so symptómami a dozvedá sa viac nielen o psychóze a schizofrénii, ale napríklad aj o bipolárnej poruche.

Doktori mi tam hovorili, že mám byť hrdá na to, ako dobre sa mi darí. Že síce mám ťažkú psychickú chorobu, ale napriek tomu som na tom lepšie než iní pacienti, ktorí tam v tom čase boli. Ale ja som to vnímala skôr kriticky, lebo týmto spôsobom sa spoločnosti vsugeruje, že ostatní pacienti s menej pozitívnym priebehom ochorenia sú nejakí horší alebo že si nezaslúžia toľko starostlivosti ako napríklad ja. Často to je tak, že všetky zdroje a financie sa sústredia okolo skupiny s najlepšou prognózou. Pritom ani na ďalšie skupiny by sme v žiadnom prípade nemali zabúdať.

V praktickom živote však máte aj vy v dôsledku svojej diagnózy určité obmedzenia. Koncom júna ste o tom napísali na Facebooku: „Som okej s tým, že ako osoba žijúca so schizofréniou nemôžem vlastniť zbraň, hnevá ma, že polícia je oprávnená zobrať mi vodičský preukaz len na základe diagnózy, ale celkom ma vyviedlo z miery, že nemôžem uzavrieť bežné cestovné poistenie, ktoré by krylo náklady spojené s mojím ochorením.“ Náročné bolo pre vás aj hľadanie podnájmu. Ako zvládate tieto situácie?

Počas spomínanej hospitalizácie na klinike som sa prihlásila na autorskú rezidenciu do Nórska s projektom zameraným práve na psychózu. Teda som chcela svoju skúsenosť vyjadriť formou poézie. Keď som sa dozvedela, že som sa tam dostala, bol to pre mňa veľký úspech. No vzápätí ma veľmi zasiahlo zistenie, že ako osoba so schizofréniou zažijem také prekážky. Cestovné poistenie som totiž potrebovala práve do Nórska. Čiastočne to zhodilo moje sebavedomie a znova mi to pripomenulo, že ľudia s mojou diagnózou zažívajú aj takéto formy diskriminácie.

A potom čo sa týka bývania, to bola tiež taká bolestivá skúsenosť. Aspoň u mňa je to tak, že sa veľmi identifikujem so svojou chorobou, respektíve ju prijímam za svoju a vidím v nej aj isté miesto na hrdosť. No narazila som na to, že vlastne v niektorých situáciách, ako je napríklad hľadanie si bývania, človek musí túto stránku svojej osobnosti skrývať. Bojím sa, že také situácie sa budú stávať aj naďalej, keď si budem hľadať prácu alebo znova podnájom.

Do Nórska ste teda išli bez cestovného poistenia. Podarilo som vám naplniť svoj literárny projekt?

Nenapísala som toho tak veľa, ako som chcela, ale spravila som krok k tomu, aby som sa k písaniu znova vrátila. Literárna tvorba sa u mňa aj pre chorobu veľmi minimalizovala.

Veľa ľudí si myslí, že „šialenstvo“ a kreativita spolu nejako súvisia. Je to častý kultúrny tróp, ale mne psychické problémy skôr okresali kreativitu. Po psychotickej epizóde sa mi tak zle sústredilo, že som nevedela dočítať ani koniec riadka, niekoľko mesiacov som zvládala iba články v ženských časopisoch. Písanie vtedy pre mňa neprichádzalo ani do úvahy. Potom som sa s tým naučila pomaly narábať a teraz je to už lepšie.

Ako to vlastne dopadlo s tým vedeckým článkom, ktorý vás stresoval na začiatku psychózy?

Myslím, že sme ho odovzdali ako úplne posledná skupina, no zvládli sme to. Ja som nakoniec dokázala napísať svoju časť, aj som bola hrdá, že som to za pomerne krátky čas spravila dobre napriek tomu, že mne teda dobre nebolo.

Ale ako to býva v akademickom prostredí, potom sa to celé naťahovalo. Publikácia dodnes nevznikla, lebo mala vyjsť v univerzitnom vydavateľstve a ešte stále to visí na niekom.

No medzičasom sa zo spolužiaka, s ktorým ste pracovali na tomto projekte, stal váš partner.

Podľa mňa je to netypický príbeh pre niekoho so schizofréniou, pretože veľa ľudí s touto diagnózou zažíva sociálne vylúčenie. Schizofrénia proste nie je niečo, čo by iní hľadali v potenciálnych partneroch. Ja som mala veľké šťastie. Jemu som medzi prvými povedala, aké mám pravdepodobne ochorenie, a zobral to veľmi dobre. Ani sa na mňa nehneval, že som mu vtedy vylíčila rodinnú katastrofu, ktorá sa nestala. Skôr sa ma snažil potom podporovať. Študuje filozofiu a v rámci nej sa hlbšie zaujíma o odbor fenomenológie, teda o to, ako ľudia zažívajú veci. Vedecky pracoval aj na schizofrénii. Takže má pre moju diagnózu pochopenie.

Cítite napriek tomu nejaké limity vo svojom partnerskom vzťahu?

Paradoxne celá skúsenosť s počutím myšlienok vytvorila medzi mnou a partnerom väčšiu intimitu. Tým, že som vtedy k nemu pociťovala špecifickú blízkosť, je pre mňa teraz ľahšie s niečím sa mu zdôveriť. Aj keď samotná skúsenosť bola odstrašujúca a nikomu by som ju nepriala, snažím sa v nej nájsť takéto pozitívne vplyvy.

Čo sa týka limitov, asi niekedy vyžadujem viac pozornosti. Napríklad keď mávam úzkosť, poviem o tom najskôr partnerovi. Na začiatku, ale niekedy aj teraz, bolo ťažké uznať, že aj jemu môže niekedy byť zle a že nie som jediná, ktorá môže pociťovať problémy s duševným zdravím. On síce nemá žiadne psychické ochorenie, no napriek tomu nemusí byť vždy hneď pripravený poskytnúť mi oporu. S tým teda občas bojujeme a aj sa o tom často rozprávame. Myslím, že som sa s tým naučila lepšie narábať.

Postupne hovoríte o svojej diagnóze aj okoliu a píšete o nej aj na sociálnej sieti. Aké boli doterajšie reakcie?

Zmiešané. Väčšia časť reagovala pomerne pozitívne. Pár ľudí mi nechcelo veriť, lebo sa im zdalo, že osoby so schizofréniou nevyzerajú ako ja. Niekoľkí so mnou prerušili kontakt. Prišlo mi to, že diagnostikovanú schizofréniu považovali za hanbu a nechceli sa so mnou stýkať.

A čo rodina?

Rodičom som to povedala ešte pred oficiálnou diagnózou v čase, keď mala psychoterapeutka už podozrenie, no chcela najskôr dodatočné vyšetrenia. Mama bola taká, že počkajme, kým sa to potvrdí, veď môže ísť o niečo iné. Vycítila som z toho, že by si aj trochu priala, aby to bolo niečo iné. Možno by sa jej vtedy sčasti uľavilo, ak by u mňa zistili telesné ochorenie a nie psychické.

Ale aspoň na lepších klinikách v Nemecku ponúkajú psychoterapeuti rozhovor s pacientovou rodinou alebo blízkymi. Aj mne zorganizovali online hovor a tam mama ešte mohla dodatočne klásť otázky týkajúce sa psychózy a schizofrénie. Potom sa jej postoj zlepšil aj náš vzťah sa posilnil a teraz ju beriem ako súčasť svojej podpornej siete. Myslím si, že na začiatku je asi pre každého rodiča ťažké akceptovať takúto diagnózu u svojho dieťaťa.

Obraz o psychiatrických diagnózach navyše utvárajú aj vyjadrenia vo verejnom priestore. Čo hovoríte napríklad na to, keď sa politici navzájom označujú za duševne chorých a posielajú sa na liečenie?

To tiež devalvuje psychiatrických pacientov. Je to pomerne problematické, lebo vnímam, že ľudia s psychiatrickými diagnózami sú málo reprezentovaní v rôznych odvetviach. Vychádza to aj z toho, že máme sťažený prístup k vzdelaniu, k zdravotnej starostlivosti a riešime mnoho sociálnych problémov. Napríklad v Spojených štátoch tvoria približne tretinu všetkých ľudí bez domova osoby s neliečeným vážnym psychickým ochorením.

Keď niekto povie, že politik patrí na psychiatriu alebo že sa správa schizofrenicky, tak to odsúva pozornosť od reálnych problémov, ktorým ľudia so schizofréniou čelia. Takisto to naznačuje, že ľudia so schizofréniou by nemali byť vo vrcholových pozíciách, čo by sa podľa mňa malo zmeniť. Sama som v rámci projektu Demagóg čiastočne pracovala v politike a viem, že ľudia so schizofréniou môžu byť dobrí aj v tejto sfére. Veľmi by som si priala, aby nejaký politik prehovoril o svojich duševných ťažkostiach alebo teda aby aj ľudia s ťažkými psychiatrickými chorobami boli činní v politike.

A ako na vás pôsobia frázy typu, že žijeme v schizofrenickom svete alebo že Slovensko sa nachádza v schizofrenickej realite? Ľudia tým zrejme chcú vyjadriť určitú rozdvojenosť alebo dvojtvárnosť, no aj z vášho rozprávania je jasné, že tento opis na schizofréniu nesedí.

Hej, a navyše väčšina telesných chorôb sa takto ani nepoužíva. Nehovoríme, že vonku je rakovinové počasie alebo niečo podobné. Na schizofréniu si však akoby každý trúfal a považujú ju za metaforu niečoho, čo na tú diagnózu ani celkom nesedí. Potom sa týmto spôsobom len prehlbujú predsudky a stereotypy, ktoré sa nezakladajú na pravde.

Kedy ste vy prvýkrát narazili na slovo schizofrénia? A čo ste si o tomto ochorení vtedy mysleli?

Predtým som mala veľmi skreslenú predstavu o tom, čo je schizofrénia, a napríklad slovo psychóza som nepoznala vôbec. Úplne prvý podnet si nepamätám, no viem, že to bolo vždy nejako zahrnuté v kultúre. Vo svojom okolí alebo celkovo v spoločnosti som vnímala, že schizofrénia sa bežných ľudí, dobrých občanov netýka a vraj sú to vždy tí iní, ktorí buď žijú na ulici, nejakým netypickým spôsobom života alebo sú neprispôsobiví. Túto mienku som prijala a vôbec som ju nespochybňovala.

Potom som videla životopisný film Čistá duša o matematikovi Johnovi Nashovi, ktorý dostal Nobelovu cenu. Mal diagnostikovanú paranoidnú schizofréniu, čo je teda aj moja diagnóza. Preto som si vtedy predstavovala, že sú to teda buď ľudia na okraji spoločnosti, alebo výnimoční géniovia. Myslím, že dodnes sú to dve časté mienky o osobách so schizofréniou. Nejakú strednú skupinu diagnostikovaných ľudí s bežnými životmi, do ktorej patrím aj ja, som kedysi nevnímala. Väčšinu dní chodím do práce, študujem a popritom sa snažím žiť v akej-takej duševnej pohode.

Popritom sa angažujete v neziskovej organizácii Students with Psychosis. Pod jej záštitou ste už prednášali o psychóze a schizofrénii aj na svojej univerzite. Čo vám prinášajú tieto aktivity?

V organizácii nás zjednocuje to, že ešte chodíme na vysokú školu. To ma zaujalo už na začiatku, lebo som vždy bola akademický typ a sama som videla, ako veľmi dokáže psychóza alebo schizofrénia ovplyvniť priebeh štúdia. Človek nedostáva takmer žiadnu pomoc od univerzity alebo zo strany psychiatrického systému. Ako keby sa nepredpokladalo, že ľudia s týmito diagnózami môžu študovať, a tak je málo zdrojov pomoci.

Organizácia Students with Psychosis bola výnimka, teda jeden z mála zdrojov, ktoré som našla. Šíri osvetu o psychóze a možnostiach pomoci najmä v Spojených štátoch, ale robí aj niekoľko aktivít v Európe a dá sa v nej angažovať aj online.

Teda ste zároveň medzi ľuďmi s podobnými skúsenosťami.

Áno, to mi predtým chýbalo. Aspoň mne sa zdá, že doktori niekedy merajú úspech pacientov a pacientok na základe toho, aké dobré majú vzťahy s „normálnymi“, alebo teda zdravými ľuďmi. Students with psychosis búra túto predstavu, že človek by nemal byť súčasťou psychotickej komunity, a ukazuje, že aj osoby so psychózou si dokážu spoločne stanovovať a dosahovať nejaké vlastné ciele. V tomto ma to veľmi oslovilo.

Môžu byť podľa vás – aj na základe osobných skúseností – ľudia so schizofréniou šťastní?

Samozrejme, môžu. Ak sa pozriem konkrétne na seba, určite mi moja choroba aj mnoho vzala. Napríklad som si nikdy nemyslela, že v 27 rokoch budem ešte stále dokončovať štúdium, čakala som, že už budem v živote niekde inde. Takisto som si nemyslela, že budem niekedy robiť rozhovor pre Denník N o schizofrénii, skôr by som povedala, že v tomto veku budem predstavovať svoju prvú knihu – prvý román alebo básnickú zbierku. Čiže v tom ohľade sa môj život zmenil, nabral neočakávaný smer.

Na druhej strane mi táto skúsenosť dala aj viaceré príležitosti a ujasnila som si svoje študijné zameranie. Teraz sa sústreďujem najmä na disability studies, teda na zdravotné znevýhodnenia a aspekty, ktoré s nimi súvisia. Nemyslím si, že by som sa k tomu dostala bez schizofrénie. Zdravotná starostlivosť ešte nie je tak ďaleko, aby mohol každý jeden človek so schizofréniou za dnešných podmienok viesť šťastný život, ale ja sa chcem čo najviac zasadiť o to, aby sa to zmenilo.

Čo by ste napríklad chceli, aby sa zmenilo vo vnímaní tohto ochorenia verejnosťou? Ktoré mýty a stereotypné predstavy treba vyvrátiť?

Klasické stereotypy, ktoré človek vidí vo filmoch, v seriáloch aj v nejakých podcastoch typu True Crime a podobných záležitostiach, že ľudia so schizofréniou sú najčastejšie masoví vrahovia alebo sérioví vrahovia, sa nezakladajú na pravde. Naopak, je potvrdené, že ľudia s vážnym psychiatrickým ochorením sú častejšie obeťami než páchateľmi násilia.

Ďalej sme už načrtli mýtus o rozdvojenej osobnosti. Zrejme vychádza z gréckeho pôvodu slova schizofrénia. Schizó znamená rozštiepený a phrenos je myseľ, no vzťahuje sa to na iné symptómy, než si ľudia pod tým bežne predstavia. Neznamená to, že človek má nejaké dve osobnosti, ktoré sa v ňom bijú, skôr to značí odklon od reality a existenciu vo viacerých realitách.

Ešte by som zdôraznila, že schizofrénia nepohltí celého človeka. Ak napríklad premýšľame o depresii, tak si stále predstavíme v prvom rade osobu, ktorá má depresiu, a označenie depresívec alebo niečo podobné nezvykneme používať. Často sa však hovorí „on je schizofrenik, ona je schizofrenička“ a spoločnosť pritom zabúda, že popri tej chorobe ešte existuje človek s vlastným cítením a myslením. Človek, ktorý má nejaké ciele a priania a zaslúži si, aby si ich mohol naplniť aj so svojou chorobou.