Denník N

V 25 rokoch jej diagnostikovali schizofréniu: Dodnes ma ľudia považujú za príliš funkčnú na to, aké mám ochorenie

Foto - archív K. J.
Foto – archív K. J.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

„Vedomie, že mám schizofréniu, je náročné, človekom to zatrasie,“ hovorí Kristína Janačková. „Nikdy som si nemyslela, že v 27 rokoch budem ešte stále dokončovať štúdium, čakala som, že už budem v živote niekde inde. Takisto si nie som istá, či a kedy sa mi podarí splniť si svoje životné ciele. To síce nie sú priamo prejavy choroby, ale nespochybniteľne k nej patria.“

Kristína bola vždy skvelá študentka, ktorej sa darilo aj na predmetových olympiádach či iných súťažiach. Po strednej škole odišla z Popradu do Nemecka, kde sa však jej akademické výkony postupne zhoršovali. Spätne hodnotí, že už mohlo ísť o počiatočné fázy schizofrénie. Na začiatku pandémie u nej vypukla psychóza.

„Ľudia majú predstavu, že to je niečo divoké, nespútané, agresívne. No moja psychotická epizóda by sa dala charakterizovať aj ako pokojné obdobie,“ hovorí. „Stále som chodila do práce a do školy a nikto z vonkajšieho prostredia by nedokázal pri jednom pohľade na mňa povedať, čo práve prežívam.“

Ako 25-ročná napokon vyhľadala pomoc a so psychoterapeutkou sa dopracovali k diagnóze paranoidná schizofrénia. Dnes Kristína robí o tomto ochorení aj osvetu v rámci programu Students with Psychosis. „Spoločnosť zabúda, že popri tej chorobe ešte existuje človek s vlastným cítením a myslením. Človek, ktorý má nejaké ciele a priania a zaslúži si, aby si ich mohol naplniť aj so svojou chorobou.“

V rozhovore sa dočítate:

  • ako mala v škole samé jednotky a popritom anorexiu;
  • prečo neodišla hneď z brigády, kde zažívala šikanu;
  • ktoré symptómy sa u nej objavovali po presťahovaní do Nemecka;
  • kedy začala pociťovať paranoju a vnímať hlasy;
  • prečo sa prvýkrát na psychiatrickú pohotovosť neodvážila vojsť;
  • čo je pre ňu po diagnostikovaní schizofrénie najťažšie;
  • prečo sú zaužívané frázy ako „schizofrenický svet“ nezmysel.

Ak pociťujete duševnú nepohodu, kedykoľvek sa môžete obrátiť na linky pomoci, ktoré sú spísané v tomto odkaze.

Zažívali ste prejavy duševnej nepohody ešte pred rozvinutím schizofrénie?

Od určitého veku som pociťovala problémy s duševným zdravím, ale nikdy som si nemyslela, že by to raz mohla byť schizofrénia. Skôr to bolo také, že ako tínedžerka som mala poruchu príjmu potravy, trvala asi rok. Neliečila som sa, dostala som sa z nej nejako samovoľne. Potom počas vysokej školy som podľa mňa zažívala ľahšiu depresívnu epizódu. Je veľmi ťažké odlíšiť, či už to bol nejaký začiatok vzniku schizofrénie alebo išlo o samostatnú depresívnu epizódu vyvolanú niečím iným.

Kedy ste začali vnímať prvé symptómy, ktoré mohli súvisieť priamo so schizofréniou?

To je ťažká otázka, lebo schizofrénia sa vo väčšine prípadov nezačína náhle, že by sa človek proste jedného dňa zobudil a mal toto ochorenie. Najskôr sú tam aj niekoľko rokov trvajúce príznaky, ktoré je však náročné detegovať, lebo vyzerajú veľmi neurčito. Ani nemusia znamenať, že človek potom na schizofréniu skutočne ochorie. Môže ísť o nejaké prechodné obdobie alebo inú psychiatrickú diagnózu, napríklad depresiu.

Vzniku schizofrénie predchádza takzvané prodromálne štádium. Často sa začína už niekoľko rokov pred najznámejšou fázou schizofrénie, čo je aktívna psychóza. Ja som si až spätne uvedomila, keď som dostala diagnózu, že som niečo také vôbec zažila. Teraz vnímam, že so mnou čosi nebolo v poriadku a celkovo som sa zmenila asi štyri alebo päť rokov predtým, než u mňa nastala psychóza.

Človek môže mať genetickú predispozíciu na toto ochorenie, ale počas života sa musí pospájať ešte viacero faktorov, aby uňho schizofrénia vypukla. To znamená, že sa nespustí u každého, však?

Áno. Schizofrénia sa väčšinou klasifikuje tak, že nejaký podiel zohráva genetika, ale nie u všetkých s vrodenou predispozíciou sa schizofrénia prejaví. Aj keď človek zažíva spomínané prodromálne štádium, čo je fáza pred vznikom psychózy, ani uňho to ešte nemusí prerásť do psychotickej epizódy.

Mne sa to však teda stalo. Prvé príznaky boli nejasné. Napríklad som sa nevedela tak dobre koncentrovať alebo som sa správala inak, než by som sa správala bežne. Častejšie som sa púšťala do hádok s blízkymi ľuďmi. Asi pol roka pred vypuknutím psychotickej epizódy sa to u mňa veľmi stupňovalo, už to bolo také markantné. Predtým som príznaky ešte ako keby dokázala zakryť a nikto si nič nevšimol, ale tie posledné mesiace sa mi napríklad aj veľmi ťažko dokončovali veci do školy a mala som problémy vstávať načas. Celkovo bol môj spánok veľmi nepravidelný.

Potom som začala mať zvláštne nápady. Inak sa považujem za osobu, ktorá je pevne zakotvená v realite, zaujímam sa skôr o reálie typu sociálne problémy a podobne. No vtedy ma odrazu fascinovali nadprirodzené veci a katastrofy. Keď som napríklad

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cesta k zdraviu

Duševné zdravie

Mladí

Rozhovory

Školstvo

Vzťahy

Životy žien

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie