Denník N

Aj psychiatri mi povedali, že nevyzerám ako človek s anorexiou. Vzhľad by sme vôbec nemali komentovať

Foto - archív Janky Žampachovej
Foto – archív Janky Žampachovej

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Keď som prišla do školy a ľudia mi povedali: „Vau, schudla si!“, vtedy som si vravela, že môžem chudnúť ešte viac, hovorí Janka Žampachová.

Dnes je jednou z najúspešnejších slovenských tvorkýň obsahu na TikToku, vo svojich videách hovorí aj o duševnom zdraví a skúsenosti s anorexiou. „Prednášala som na základnej škole, kde som žiakom vravela, aby sa vôbec nevyjadrovali k výzoru ostatných. Môže byť o vlások k tomu, aby sa niekto rozhodol, že prestane jesť. Keď vidíte, že sa niekto zmenil, spýtajte sa ho, ako sa má a či nechce ísť von, ale nekomentujte hneď, ako vyzerá,” vysvetľuje.

Sama od detstva rada sledovala youtuberov a s natáčaním svojich vlastných videí začala, keď jej mama kúpila prvú kameru. Bolo to práve počas liečby.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

  • ako sa u nej začala prejavovať anorexia ešte pred pubertou a čo jej pomohlo;
  • prečo by mali rodičia spozornieť, keď dieťa pred nimi odmieta jesť;
  • čo zaujíma rodičov detí s poruchami príjmu potravy;
  • prečo podľa nej staršia generácia nepovažuje tvorbu online obsahu za prácu;
  • kedy prestala čítať komentáre na TikToku.

Jedno z prvých videí, ktoré ste pridali na svoje sociálne siete, je o skúsenosti s anorexiou. Mnohí ľudia si ju spájajú skôr s tínedžerským vekom, no u vás začali poruchy príjmu potravy (PPP), už keď ste mali šesť rokov. Ako sa vtedy prejavovali? 

Pamätám si to málinko, ale spomínam si, ako mi v šiestich rokoch v škole alebo v škôlke ukázalo nejaké dieťa na moje brucho a okomentovalo ho.

Keď mamina spravila na druhý deň párky, nechcela som ich jesť. Nahnevala sa, pretože nechápala, čo sa deje. Postupne začala odo mňa zisťovať, prečo nechcem jesť. Povedala som jej, že si zo mňa deti robia žarty, tak išla za nimi a povedala, nech ma nechajú tak.

Mamina ma potom znova „rozjedla“ tak, že sme chodili do obchodu a ja som si vybrala čokoľvek, čo chcem. Postupne som si začala vyberať sladkosti. Ale už od šiestich rokov som nad jedlom rozmýšľala tak, že ak ho nezjem, nepriberiem.

Ako sa potom u vás zmenili prejavy PPP, keď sa začala puberta? 

Menilo sa to hore-dole. Super obdobie bolo, keď som začala hrať hádzanú. Bola som na ihrisku pivot, ten by mal byť „veľký“ a mal by aj vedieť chytiť človeka. Tam som sa so svojou postavou našla.

Vždy som bola „väčšia“ – bola som najväčšie dieťa v nemocnici a aj v rodine sme takí, nemáme rýchly metabolizmus. V hádzanej som sa síce našla, ale postupom času som prestala jesť a prestala som na tréningoch vládať. Stratila som kondičku, nevládala som utekať, na zápasoch som často sedela na lavičke. Nepamätám si presne dôvod, ale isto za tým boli nejaké narážky na moju postavu.

V tom čase som navštevovala aj psychologičku. Tá mi odporučila, že by som nemala športovať, pretože som jednoducho dosť nejedla. S hádzanou som teda skončila.

Začala som potom mať aj problémy s krvou. Robili sa mi modriny, a keby do mňa niekto niečo hodil, tak by sa mohlo spustiť krvácanie. Bol to prvý zdravotný problém, ktorý prišiel v súvislosti s anorexiou. Mala som vtedy dvanásť alebo trinásť rokov. V ôsmom a deviatom ročníku na základnej škole som už prestala úplne jesť a vtedy to bolo aj najhoršie.

Foto – archív J. Ž.

Psychologička, ktorú ste navštevovali, povedala, že už si s vami nevie rady, a poslala vás na psychiatriu. Vaša mama vtedy podpísala reverz. Ako to potom pokračovalo? 

Ešte predtým, ako sme zašli na psychiatriu, bolo doma strašne veľa napätia. Začalo sa to tým, že babka mi robila do školy desiate a ja som ich rozdávala spolužiakom. Nikto to neriešil. Povedali si, že som asi mala raňajky a nie som hladná.

Potom som začala vynechávať obedy. Jedla som ich vždy s babkou, pretože bola učiteľka na tej istej škole. Začala som veľa krájať a dávať mäso napríklad pod zemiakovú kašu. Babrala som sa v tom tak, aby to vyzeralo, že som niečo jedla. Už v skorom veku som sa naučila o jedle klamať.

Keď som prišla domov, mamina mi dávala sladkosti po obede. Tie som zvykla dávať do kabelky. Keď mamina chcela vidieť obal, zvykla som sladkosť rozbaliť a dať do koša. Všimla si to, a tak som ich začala zahrabávať na dno koša. Všetko jedlo, ktoré mi dala, skončilo tam alebo som ho dávala psom.

Všimla si, čo robím, a začala byť pri mne počas jedenia. Vtedy som odmietala jesť. Pamätám si, keď už raz bola úplne psychicky vyčerpaná, chytila tanier a hodila ho o zem. Jedla som vtedy denne jednu-dve lyžičky jogurtu, ale veľmi dlhé obdobie. Niekedy aj mesiac. Schudla som vtedy zo 68 kíl na 45.

Vtedy psychologička povedala,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Mladí

Rodičovstvo

Rozhovory

TikTok

Vzťahy

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie