Denník N

Anton Srholec získal cenu Pamäti národa

Foto – TASR
Foto – TASR

Európsku cenu Pamäte národa udelili v pondelok večer kňazovi Antonovi Srholcovi. Prečítajte si o jeho živote.

Európsku cenu Pamäti národa, ktorá patrí bojovníkom za slobodu z piatich postkomunistických krajín, udelili v pondelok večer politickému väzňovi z 50-tych rokov a kňazovi Antonovi Srholcovi. Nielen za jeho osobný príbeh v čase totality, ale aj za to, ako pojem sloboda naplnil po nežnej revolúcii – ako predseda Konfederácie politických väzňov udržiava spomienku na našu nedávnu minulosť a je prvým, kto založil na Slovensku útulok pre ľudí bez domova. Prečítajte si o jeho živote.

Na periférii hlavného mesta, v malom nenápadnom domčeku, bolo mimoriadne rušno. Medzi vyše štyridsať obyvateľov zavítal aj obľúbený „pán farárko“.

Sonička, tu máte adepta na rozhovor a aj nápadníka, Rudko je ešte slobodný,“ elegantne sa zbavuje aspoň na chvíľku zvedavej novinárky, zatiaľ čo ide s obyvateľmi riešiť aktuálnejšie otázky – položky v dlhom zozname, ktoré ešte bude musieť nakúpiť pre svojich zverencov.

Päťdesiatnik Rudko poctený náhlym záujmom sa dáva spontánne do vysvetľovania a prevezme so všetkou vážnosťou úlohu hostiteľa. Opisuje domáce pomery, za ktorými sa črtá čoraz viac aj jeho osobný príbeh.

„Je nám tu veľmi dobre, pomáhajú nám. Aj ja som kedysi ľuďom pomáhal… Pracoval som ako sanitár. Po mozgovej príhode som prišiel o všetko. Našiel som si tu veľmi dobrých priateľov, najmä pána farárka a pani sestričku,“ pomaly a s veľkou precíznosťou zo seba súka jednotlivé vety. Rozprávať sa učil odznova po druhýkrát v živote.

O kúsok ďalej sa už odohráva ďalší výjav – cez otvorené dvere v prvej miestnosti, ktorá slúži čiastočne ako kancelária pána farára a čiastočne aj ako sklad nového šatstva pre domácich, sa rozbieha búrlivá teologická debata.

Stretávajú sa tu pri nej moslim, ortodoxný Žid aj horlivý katolík, ktorý predčítava obľúbenému farárkovi kapitoly z Biblie. Všetko obyvatelia ubytovne Resoty pre ľudí bez domova. Každý s vlastným príbehom aj pohľadom.

„A teraz sa všetci spoločne pomodlíme,“ vyzve ich jej zakladateľ. Uprostred rozhádaného sveta nájdu zrazu všetci spoločnú reč.

Moslim Ahmed o chvíľu čupí v predklone na koberci, klania sa k zemi a skôr pre seba si mrmle dookola niekoľko slov. Zvyšní dvaja si spolu s ich patrónom pološepky odriekajú slová vlastnej modlitby.

„Ja som tu ako náčelník týchto zbojníkov,“ vysvetľuje s úsmevom už o niečo neskôr kňaz a politický väzeň Anton Srholec. Bol prvý, ktorý po nežnej revolúcii založil ubytovňu pre ľudí bez domova Resota a stal sa tak ich nekorunovaným patrónom. To, o čo sa v nej snaží, nazýva aj svojím „zápasom o človeka.

Na hranici spoločnosti

Okrem strechy nad hlavou chce v malej ubytovni poskytnúť obyvateľom aj nádej. Žartovne jej niekedy hovorieva aj Antonio a štyridsať lúpežníkov.

„Prídem sem a riešim len väčšie problémy, to podstatné si riešia sami. Človek to tu však musí strážiť ako taký plamienok sviečočky, aby to tu nezhaslo, ale oni nesmú pochybovať o tom, že ich so sestrou Ritou máme radi, aj keď ich vychovávame,“ prízvukuje.

Nečaká zázraky a vie, že toto je rehoľa na celý život.

„Je to škola lásky, kde oni sa liečia zo svojich rán, ktoré sú spôsobené sebectvom vlastným alebo cudzím. Alebo nesprávnym riešením situácií v živote. Naučia sa tu spolu podeliť sa a uveria tomu, že láska je možná. Ideme v ústrety budúcnosti, ktorá by mohla byť pre viacerých už oveľa bohatšia, ak by im bola daná šanca,“ hovorí.

Od čias, keď začínal s Resoty, videl mnohých, ktorí začali odznova. Ubehlo viac ako 20 rokov, počas ktorých sa o týchto ľudí stará. Za ten čas sa mu podarilo niečo, čo sa dovtedy zdalo nemožné, posunul hranice spoločenských predsudkov.

Začínal entuziasticky aj napriek tomu, že sa v tom čase ocitol na okraji aj on sám. Keď prišla po nežnej revolúcii vytúžená sloboda, ani vtedy nedostal súhlas na cirkevnú pastoráciu. Napriek tomu nezaložil ruky a odišiel tam, kde bol potrebný. Získal takto, ako hovorí, veľkú farnosť, po ktorej vždy túžil. „Len bez školy a bez kostola,“ dodáva veselo.

Napriek tejto malej absencii má nielen svoju „školu lásky“ v Resoty, ale tiež vlastný chrám pri bránach bývalých väzení. Aj dvadsaťpäť rokov po nežnej revolúcii sa stretáva so svojimi spoluväzňami a navštevujú spolu miesta, kde kedysi stratili časť svojej slobody. Politickí väzni chodievali roky pravidelne do bývalých totalitných väzení – Jáchymova, Leopoldova či do Ilavy.

„Desať rokov väzenia ma poznačilo, pretože som žil jednu tretinu môjho mladého života s týmito marginalizovanými ľuďmi a delil som sa s nimi. A zostal som medzi nimi aj po prepustení, keď som pracoval ako robotník. Nakoniec som si túto vzorku ľudí žijúcich na pokraji zvolil aj dobrovoľne. Tak sa mi zaujímavým spôsobom uskutočnil môj detský sen,“ hovorí s odstupom času Anton Srholec, ktorý od detstva túžil po teológii.

„Mám dojem, že sila človeka spočíva v tom, že po celý život zostane verný svojim snom, ktoré mal v detstve. Aj jedným z mojich snov, tým hlavným a ústredným bolo, keď som si ako mladý chlapec ranený miliónmi nezmyselných obetí v druhej svetovej vojne želal, aby zavládol vo svete mier, aby sa ľudia navzájom znášali a mali radi,“ spomína na predsavzatie, ktoré si však uskutočňoval úplne v inej podobe, ako si vysníval. Bolo to, ako sám hovorieva, pod komunistickým terorom, medzi nákovou a kladivom.

Hranica, kde možno zhorieť

„Vieš, že Rusi vypestovali takú kukuricu ako telegrafné stĺpy?“ pýtal sa ho jedného dňa jeho bývalý spolužiak Alojz.

O sovietskych priateľoch a komunistoch zbieral s obľubou krátke vtipy i karikatúry.

Mladí rehoľníci už vtedy mali za sebou osobnú skúsenosť s novým režimom – komunistickú akciu K, keď v roku 1950 všetkých študentov teológie, ale aj starších kňazov z kláštorov vyviezli a zhromaždili do sústreďovacieho tábora v Podolínci. Bol to vtedy koniec všetkým predsavzatiam o ich budúcom povolaní a perspektívy skutočne neboli pre nich svetlé ani optimistické.

„To asi trocha prehnali,“ odpovedal neveselo Anton.

„Nie takú veľkú, ale takú riedku,“ doplnil veselo jeho spolužiak. Ako si však mladý Anton spomínal, ani vtipy už neboli celkom bezpečné.

Len niekoľko mesiacov predtým skončila za mrežami veľká skupina mladých študentov, medzi nimi aj jeho rodáci zo Skalice, ktorí sa skôr zo žartu rozprávali o tom, že vyhodia do povetria sochu Stalina.

„Kde sú dvaja, to je rada, traja už je zrada. Všade som cítil neviditeľný vplyv udavačov. Už som vedel, že zatvárajú nevinných ľudí a bezcharakterní karieristi si delia majetky a moc. Ale vtipy osviežili,“ spomína na pomery aj vo svojej publikácii Svetlo z hlbín jáchymovských baní.

V dusivej atmosfére, keď zrazu zmizli všetky dovtedajšie perspektívy, prišiel Lojzko s myšlienkou úniku. Slobodný svet. Teológia v Taliansku. Hranica, ktorá ich delí od ich sna, je predsa taká úzka. Navyše sa skutočne plánuje aj útek – v skupine, ktorá chce na druhú stranu barikády, budú ich bývalí spolužiaci, čo nemali podobne ako možnosť vyštudovať, ale aj viacerí starší kňazi, ktorí odmietli kolaborovať s režimom alebo im hrozilo väzenie.

Stretli sa v Šaštíne. Skupinka takmer dvadsiatich ľudí. Každý odhodlaný prekročiť rubikon strážený pohraničníkmi. Vo vzduchu bolo cítiť napätie, no pre mladých ľudí aj závan dobrodružstva.

„Tešil som sa ako malé dieťa na Vianoce. Keď ste mi nedovolili ísť študovať a pracovať vo vlasti, ja vám to ukážem vo svete. Nebude to zložité prekročiť hranicu. Cesta vedie lesom a je to iba čosi viac ako 20 kilometrov. Pár hodín chôdze,“ pomyslel si vtedy. V jarných mesiacoch roku 1951 hranice ešte neboli obkolesené ostnatým drôtom.

Na cestu sa vydali po krátkej modlitbe, ktorá im dodala odvahu. Bolo desať hodín večer a celá krajina bola ponorená do tmy. Kráčali celú večnosť a nohy sa im zabárali do hustého blata na poliach, ktoré ešte donedávna pokrýval zimný sneh.

Nekonečný pochod im znepríjemňoval aj sychravý, drobný dážď. Prestávky boli čoraz častejšie. Až nadránom prišli k svojmu cieľu – k rozvodnenej rieke Morave. Práve sa brieždilo. A na jej druhom brehu videli vytúženú slobodu oddelenú iba studenou kalnou vodou.

Po dlhej zime, roztopenom snehu a výdatnom daždi bola Morava rozvodnená. Pre takmer dvadsať ľudí mali jediný gumený čln. Vtedy pochopili, že zdolať rozbúrený tok, ktorý sa vylieval až za hrádzu, nebude v ich silách. Nerozhodne váhali, no čas utekal opreteky. Bolo sa treba čím skôr rozhodnúť.

„Je lepšie žiť chvíľku v neslobode ako sa utopiť v kalnej vode,“ zhodli sa nakoniec a po skupinkách sa začali vracať s vedomím, že neurobili nič zlé.

„Stáť! Ruky hore!“ prekvapili ich pohraničníci, ktorí im v tom čase už boli dávno na stope. Dva dni strávili v pivnici v Malackách, vyšetrovali ich aj na Bratislavskom hrade.

„Vyšetrovanie a väzenie bola lekcia, ktorú by som neprial ani najväčšiemu nepriateľovi,“ spomínal aj po rokoch Anton Srholec.

Už keď krátko po zatknutí začal jeden z pohraničníkov biť staršieho kňaza tak surovo do tváre, že mu z úst začala striekať krv, vtedy pochopil, čo ich onedlho čaká. Vatikánski špióni a zradcovia robotníckej triedy, to počas výsluchov počúvali asi najčastejšie.

Keď boli na samotkách, bol uprostred mučivého ticha jediný kontakt s človekom vyšetrovateľov hlas a zvuk úderov.

Keď sa mu pri výsluchoch vyhrážali korekciou, prekvapoval vyšetrovateľa svojím pokojom. „Keď je človek večne uzimený, hladný a ponížený, ani smrť sa mu už nezdá taká hrozná,“ spomínal.

V krajskej väznici v Bratislave strávil aj Vianoce. Na celu sa dostal k Eugenovi Kordovi. Rád naňho spomínal aj po rokoch. Bol tankista, bojoval na západnom fronte proti Hitlerovi. Trávili spolu čas v nekonečných diskusiách a polemikách. „Vy veriaci sa stále len modlíte. Ale treba aj bojovať,“ vyčítal mu. „Príde ešte čas, keď sa bude bojovať, ale nie zbraňami, ale duchom,“ odpovedal mu Anton Srholec.

„Postrieľať všetkých boľšanov,“ odpovedal mu Eugen, ktorý mal doma manželku a malého syna. Anton Srholec teda spoluväzňa vyzval, nech sa spolu aspoň pomodlia.

„Keď príde prevrat, pre istotu pozatvárame najskôr vás, ale len dočasne,“ uzavrel celú tému Eugen. Už večer, ďaleko od rodiny a od všetkých blízkych sa spoločne modlili.

Tu sa Anton dočkal aj súdu – Štátny súd v Bratislave vymeral celej skupine dohromady 289 rokov. Kňazovi Justínovi Beňuškovi, ktorý sa už predtým skrýval pred väzením, prisúdili dve velezrady a vymerali dvadsaťjeden rokov. Dvadsaťjedenročný Anton ich dostal dvanásť.

Hranice ľudských síl

„Antonio, nehneváš sa, že sme ten útek tak pokazili a ty si strávil toľké roky vo väzení?“ spomenie si dodnes živo na emotívne stretnutie po tridsiatich rokoch, ktoré sa odohralo jedného dňa na Šafárikovom námestí.

V tom čase žil Anton Srholec v Bratislave a pracoval ako robotník v Bratislavskom stavebnom podniku. Po dlhých rokoch stretol človeka, ktorý pomáhal útek organizovať, dona Titusa Zemana. Bolo to len krátky čas predtým, čo zomrel na následky choroby spôsobenej uránovým žiarením.

„Naopak, ja som hrdý,“ odpovedal mu Anton celkom úprimne. „Nepomôže plakať nad rozliatym mliekom. Nepomôže lamentovať nad tým, čo človek stratil. To je už nenávratné. Aj tam sa dalo žiť, aj tam boli ľudia, aj tam boli tí, ktorí mi pomáhali a boli hodní mojej spolupráce a pomoci,“ potvrdzuje svoje slová aj po rokoch.

Ani dnes by nekonal inak. Keď hovorí o tom, čo sa stalo, potvrdzuje, prečo sa stal neskôr aspoň na krátky čas v sedemdesiatych rokoch v Blumentáli legendou. Čas, ktorý strávil vo väzení, nevnímal nikdy ako stratené roky. Jeho odpoveď znie skôr ako filozofia.

„Nemáme ľutovať nad tým, čo sme pretrpeli, máme ľutovať nad tým, čo sme premárnili. Zaujímavé sa stávajú pre ženu – matku hodiny, keď rodila. Tie najťažšie, keď riskovala život, na tie nikdy nezabudne. Tie pretancované noci boli pekné, mám ich rád aj ja, ale tie hodíme za seba, ale to ťažké a bolestivé nás formuje a robí z nás ľudí.“

Na hranici ľudských možností

Kam až siahajú limity a hranice toho, čo vydrží jeden človek? V uránových baniach, kam ich čoskoro poslali, sa rodilo niečo nové. To, čo prežívali, bolo takým balvanom, že si ho rozdelili medzi seba a pomáhali si ho navzájom niesť. Medzi spoluväzňami na lágroch čoskoro vznikala obrovská spolupatričnosť.

„Najväčšie tresty sú tie, o ktorých sa nepíše. Je to hlad, potom chlad, ktorý je spoločný pre všetkých. Potom je ešte jedno utrpenie, keď je človek sám. Vo väzení bolo veľa ľudí, ktorí boli duchovne vyspelí a kultúrne múdri. A títo ľudia tie nekonečné hodiny spestrovali tým, že sme si rozprávali, čo sme vedeli. Ja som sa vo väzení popri tom veľa naučil. Boli tam ľudia, ktorí povzbudzovali k modlitbe. Vo väzení sme sa navzájom podporovali psychicky a duchovne. A keď bolo treba, tak sme sa delili aj s tým posledným krajcom chleba,“ spomína Anton Srholec, ktorý sa v prestávkach medzi prácou snažil učiť aj ďalšie slovíčka cudzích jazykov – angličtinu či nemčinu. Veril, že napriek všetkému ich raz bude môcť využiť. A napriek večnému hladu nechýbala spoluväzňom ani duchovná a duševná potrava.

Žaláre v päťdesiatych rokoch sa totiž menili na obrovské monastiere, kde sa slúžili tajné sväté omše, ktoré boli ekumenické. Presne tak ako jeho improvizovaná modlitba v Resoty. Pri nej sa stretli všetci, ktorých spájala spoločná myšlienka.

Aj tam dole, kde by to nikto nečakal, v hĺbke tmavých uránových baní, kde mnohí akoby siahli na dno nových síl, sa rodil nový človek.

„Bola to tá radosť, že z tých hlbín človek vyfára po rannej smene, keď bol taký pekný deň, to bolo úžasne oslobodzujúce, že slnko svieti, aj keď som ten život prežil hlboko v podzemí. Pamätám si na jedno veľkonočné ráno. Ešte v sobotu veľkonočnú som bol v bani a potom sme vyfárali a akurát vychádzalo slnko. Doteraz som nevidel také veľké koleso slnka, ako bolo vtedy, keď som vyfáral z tej tmy. Ja som tak sníval o tom, že to slnko je symbolom radosti, života a slobody,“ spomínal Anton Srholec aj po rokoch.

„Sloboda, taká drahá a vzácna, inšpirovala vtedy aj nás. To, čo je dnešným ľuďom tak samozrejmé, o čom sa ani nedebatuje, nám bolo vzácnym pokladom, víziou a snom.“

Hranica možného a nemožného

Sen o slobode sa stal pre veľkú časť politických väzňov skutočnosťou, keď v roku 1960 prišla všeobecná amnestia.

Mladý Anton Srholec vyšiel po desiatich rokoch na slobodu. Jeho kroky však nesmerovali k vytúženej teológii, ale do betonárne a neskôr do tovární s posudkom: „Schopný akejkoľvek manuálnej práce.“

A tak pracoval pri výrobe chemických prefabrikátov, neskôr pri vysokých peciach v Ostrave. Potom však prišiel z Prahy závan jari a Anton Srholec sa dostal za pomyselné hranice. Odišiel do Turína, kde sa mu splnil jeho sen – vyštudoval dva semestre teológie a za kňaza ho vysvätil v roku 1970 pápež Pavol VI.

V čase, keď po príchode vojsk Varšavskej zmluvy tisíce nešťastných ľudí emigrovali z Československa, mladý kňaz Anton Srholec sa vracal domov. Nepochyboval o tom, že osožnejší bude práve tam.

V rokoch 1973 až 1974 ho prijala Blumentálska farnosť. Oficiálne ako kostolníka. V skutočnosti však pôsobil ako obľúbený kazateľ, ktorého sväté omše a kázne o Červenom mori sa stali v tom čase doslova legendou.

„Nediali sa tam žiadne veľké zázraky, ale podarilo sa nám vtedy trom či štyrom kňazom vytvoriť tím, ktorý pracoval oduševnene. V dobe, keď sa ľuďom nasilu vtĺkal do hláv marxisticko-leninský názor, sme vyplnili hlas po tom duchovnom,“ hovorí Anton Srholec, ktorého činnosť neušla pozornému oku Štátnej bezpečnosti. Tá musela zakročiť. Z Bratislavy bol obľúbený kňaz v roku 1975 preložený na perifériu – do Perneku.

„Otče, otče,“ ozvalo sa klopanie na jeho dvere. „Chceli by sme dať tajne pokrstiť dieťa,“ domáhali sa prichádzajúci. Kňaz, ktorý bol známy ako tvrdohlavý rebel, okamžite otvoril. Vtedy ho zasiahol úder. A ďalší. Potom už len krv.

Hranica medzi životom a smrťou môže byť tenká. Práve v tom čase sa tam objavili jeho susedia a príchodzí radšej ušli. Dnes už ťažko povedať, či chceli obľúbeného kňaza iba zastrašiť, alebo mu aj skutočne ublížiť. V období normalizácie sa Štátna bezpečnosť účtovala s kňazmi úplne inak ako v päťdesiatych rokoch.

Bitka však preňho nebola varovaním a nezastavila ani jeho činnosť. Po tom, čo sa stal Pernek vyhľadávaným miestom veriacich, preložili ho ešte ďalej. Do Veľkého Zálužia. Len nikde nezostávať príliš dlho, aby nekazil ľudí. Potom Záhorská Bystrica. Keď nepomohlo, v roku 1985 mu vzali štátny súhlas na pastoráciu. Jeho činnosť sa nezhoduje s činnosťou Úradu pre veci cirkevné. A tak odišiel opäť robiť robotníka.

Hranica medzi dobrom a zlom

Keď prišla v roku 1989 nežná revolúcia, mal nastúpiť práve do dôchodku. „A vtedy sa mi roztočil čas,“ hovorí. Jeho zapálenie pre dobrú vec nezlomilo ani to, keď napriek príchodu slobody nedostal súhlas na cirkevnú pastoráciu od arcibiskupa Sokola, pôsobiaceho počas komunistického režimu v cirkevnej organizácii Pacem in terris, ktorá kolaborovala s komunistami.

Anton Srholec zostal na okraji pri tých, ktorí ho potrebovali, a začal sa venovať ľuďom bez domova. A novým začiatkom. To, že sú možné, si dokázal aj on sám na dne jáchymovských baní. Len sa nevzdávať. Lebo nikdy nie je neskoro. A dokázal mu to aj prípad sudcu z päťdesiatych rokoch Pavla Borbulyho podpísaného pod niekoľkými rozsudkami smrti.

Politickí väzni ho vídali pod ťarchou vlastného svedomia a vedomia viny chodievať po nežnej revolúcii na staré kolená do Blumentálu, mnohí hovoria, že kolenačky. Niekedy ľahšie odpustia iní, ako si odpustí človek sám.

Viera v človeka, ktorý dokáže prekonať hranice vlastných možností, sprevádzala Antona celý život. Aj dnes si viac ako kedykoľvek predtým uvedomuje, aká je v každom z nás tenká hranica medzi dobrom a zlom.

„Celý svet, ako som ho zažil od môjho detstva, sa radikálne zmenil k dobrému. Všetci sme súčasťou jedného procesu kde svet sa postupne mení, ako keby prišla jar, a prebúdza sa k tomu dobrému a peknému,“ myslí si.

A hoci si uvedomuje, že vo svete je ešte veľmi veľa problémov, veľké zločiny, ktoré sa napáchali v minulom storočí, zaplatené množstvom ľudských životov, sa už nikdy nevrátia.

„ Ja už nerozprávam toľko o hriechoch, zaujímavým spôsobom ich ubúda, ale rozprávam o šanciach, ktoré máme, aby sa vykonalo veľa dobrého,“ dodáva.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Teraz najčítanejšie