Denník N

Severná Kórea systematicky a svojvoľne väzní, mučí a zabíja vlastných občanov

Ilustrácia - archív Denníka N
Ilustrácia – archív Denníka N

Investigatívny novinár Bradley Hope v knihe Rebel a kráľovstvo rozpráva príbeh študenta Adriana Honga, ktorý sa po tom, čo sa pokúsil zvrhnúť severokórejský režim, stal doživotným utečencom.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Kang Čolwan sa narodil v roku 1968 v severokórejskom hlavnom meste Pchjongjang, ale jeho rodičia vyrastali najmä v Japonsku. Etnickí Kórejčania, ktorí sa počas japonskej koloniálnej nadvlády alebo v druhej polovici štyridsiatych rokov pri hľadaní lepších príležitostí presťahovali do Japonska (takzvaní Dzainči), koncom 50. rokov čelili propagande, ktorá Severnú Kóreu vykresľovala ako socialistický raj. Sám Kim Ir-sen pozýval do krajiny navrátilcov, ktorým sľuboval kvalitné vzdelanie a dôstojnú prácu plnoprávnych občanov. Volanie po návrate bolo spoločným záujmom. Keďže pomoc ostatných socialistických štátov postupne chradla, severokórejský štát vyhľadával zdroj pracovnej sily, zatiaľ čo japonská vláda sa chcela zbaviť národnostných menšín, ktoré podľa nej neboli kompatibilné s japonskou spoločnosťou.

Pre časť kórejskej diaspóry, ktorá v Japonsku čelila diskriminácii a mala pocit, že v krajine bývalých kolonizátorov sa nikdy nedočkajú rovnoprávneho postavenia, bol prísľub materiálneho blahobytu v kombinácii s poslaním pri budovaní národnej identity dostatočným lákadlom. Kangovi starí ­rodičia z ­otcovej strany, ktorí do Japonska prišli v útlom veku, už zbohatli vďaka prevádzkovaniu herní a vychutnávali si luxusný život vo vychytenej štvrti v Kjóte. Kangova stará mama sa však ako zapálená socialistka a tajomníčka čerstvo zriadenej Kórejskej robotníckej strany nechala osloviť vyšším cieľom a presvedčila svojho manžela na návrat do starej vlasti.

Čítate ukážku z knihy Rebel a kráľovstvo: Skutočný príbeh o pokuse zvrhnúť severokórejský režim, ktorá vyšla v knižnej edícii Denníka N. Kúpite ju na obchod.dennikn.sk.

Keď sa Kangovci priplavili do Severnej Kórey, prekvapilo ich, do akej chudobnej a nerozvinutej krajiny dorazili. Hoci od čias, keď Severnú Kóreu počas kórejskej vojny bombardovalo americké vojenské letectvo, ubehlo už viac ako desaťročie, krajina sa stále celkom neprebrala. Ešte horšie boli byrokratické prekážky, ktoré viedli k nedostatkom pri zásobovaní potravinami, a absencia slobody myslenia. Niekdajší partizánsky vodca Kim Ir-sen vyhlásil za štátnu doktrínu princíp absolútnej sebestačnosti, známy ako čučche, a presadzoval politickú a ideologickú jednotu, ktorá mala obhájiť prísny štátny dohľad nad všetkými oblasťami života.

O šokujúcich rozdieloch medzi skutočnosťou a prísľubmi, ktoré im v Japonsku vykresľovali severokórejskí propagandisti, v prvých rokoch rodina mlčala. Hanba z toho, ako sa v Japonsku nechali dobehnúť komplicmi severokórejského režimu, bola neznesiteľná.

Vďaka tomu, že Kangových rodičov vymenovali do vládnych funkcií, a darom od japonských príbuzných si Kangova rodina dokázala udržať vyššiu životnú úroveň než väčšina obyvateľov Severnej Kórey. Sám mal v detskej izbe zbierku akvárií, čo bol nielen symbol blahobytu rodiny, ale neskôr aj zdroj inšpirácie pri hľadaní názvu svojej knihy o skúsenostiach zo Severnej Kórey.

Kim Ir-sen vo vstupnej hale Múzea vlasteneckej vojny. Autor – Martin Cígler/Wikimedia Commons

Politická situácia Kangovej rodiny sa časom zhoršovala a jedného dňa v roku 1977 bez varovania prišli policajti a všetkých pozatýkali. Kang sa nikdy s určitosťou nedozvedel, z akého dôvodu jeho rodinu poslali do gulagu, nazdáva sa však, že to nejako súviselo s poznámkou, ktorú utrúsil jeho starý otec a ktorú si iný úradník vyložil ako vlastizradnú. Bez ohľadu na príčinu sa ich životy v okamihu navždy obrátili naruby. Úrady ich zbavili majetku a odviezli ich do koncentračného tábora Jodok, kde museli žiť v baraku s hlinou namiesto dlážky a pracovať v nebezpečnej bani na zlato, pričom boli svedkami častých úmrtí v dôsledku chorôb a hladu. Po desiatich rokoch v tábore a ďalších piatich, keď ako robotník s najnižším postavením žil z ruky do úst, sa Kangovi podarilo utiecť zo Severnej Kórey do Číny a napokon sa dostať do Soulu.

Keď sa po rokoch so svojím príbehom zdôveril francúzskemu novinárovi, z jeho rozprávania vznikla kniha Pchjongjanské akváriá. Prvý raz vyšla vo Francúzsku v roku 2000, no k širšiemu publiku sa dostala až na sklonku roku 2001, keď vyšla v anglickom preklade a stal sa z nej medzinárodný bestseller preložený do desiatok jazykov.

Adrian tú knihu na Yale dychtivo hltal a mal pocit, že si našiel takú rukolapnú a nástojčivú agendu, až bol pripravený naplno sa jej oddať. Onedlho po tom, čo Tomomvi Nakanishimu vysypal na stôl články o Severnej Kórei a prečítal si Pchjongjanské akváriá, začal Adrian uvažovať nad možnosťami, ako by on, násťročný vysokoškolák, vyvinul nátlak na čosi také nepoddajné ako militarizovaný pustovnícky štát so zväčšujúcim sa arzenálom jadrových zbraní.

Adrian Hong. Foto – Bret Hartman/TED

Približne v tom istom čase, keď sa Adrian ponáral do literatúry o Severnej Kórei, jeho budúci známy a ľudskoprávny aktivista David Hawk dokončoval svoju zásadnú správu z roku 2003, ktorá odhalila plošné porušovanie ľudských práv v podaní Kimovho režimu.

Povesť neochvejného odborníka na ľudské práva si Hawk vydobyl vďaka svojej práci pri dokumentovaní zverstiev, ktoré v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch napáchali v Kambodži Červení Kméri. Keď organizácia Amnesty International v roku 1977 získala Nobelovu cenu mieru, Hawk pôsobil ako jej výkonný riaditeľ. V polovici deväťdesiatych rokov Hawk zameral svoju pozornosť na genocídu v Rwande a potom sa pozrel na systém väzenských pracovných táborov v Severnej Kórei. Veľkú časť života potom strávil rozširovaním povedomia o útlaku, ktorému v týchto táboroch čelia milióny väzňov.

V októbri 2003 vyšla jeho 120-stranová správa s názvom Skrytý gulag, v ktorej pomocou svedectiev od bývalých väzňov a satelitných snímok potvrdil, že Severná Kórea systematicky a svojvoľne väzní, mučí a zabíja vlastných občanov. Nedočkali sa žiadneho procesu, rozsudku ani trestu, ktorý by odobril súd. Vládnuca strana jednoducho rozhodla, kto zmizne a poputuje do odľahlého pracovného tábora. Hawkova správa, ktorá v nasledujúcich rokoch vyšla v štyroch ďalších vydaniach, bola presvedčivou a na dôkazoch založenou obžalobou Kimovho režimu a jeho plošného porušovania ľudských práv. Spolu so svedectvami ľudí ako Kang sa Hawkovej správe podarilo upriamiť pozornosť sveta na severokórejskú tajnú kultúru mučenia a väznenia.

Táto správa sa dostala na titulné stránky novín po celom svete. Osobitnú pozornosť si získal pôsobivý spôsob, akým Hawk využíval satelitné snímky, ktoré jeho obvineniam dodávali dôveryhodnosť.

K Hawkovej práci, ktorú vydal Americký výbor pre ľudské práva v Severnej Kórei, prispievala aj čoraz väčšia komunita prebehlíkov a utečencov v Soule. Kim Čong-il počas hladomoru v deväťdesiatych rokoch otvoril hranice krajiny pracovníkom medzinárodných humanitárnych organizácií, ktorí zaplavili Severnú Kóreu a pomáhali miliónom hladujúcich občanov. V nasledujúcich rokoch utiekli do Číny milióny Severokórejčanov, ktorých oslovovali Hawk a ďalší akademici a ľudskoprávni aktivisti, ktorí sa chceli dozvedieť o každodennom živote a politike v tomto utláčateľskom režime. Jednou z najšokujúcejších tém boli pracovné tábory, z ktorých mali niektorí utečenci desivé osobné skúsenosti.

Hawk dospel k záveru, že Severokórejčania zažívajú osobitý druh utrpenia v modernom svete. Genocídy v Kambodži a Rwande, ktoré Hawk dokumentoval, boli krvavé záležitosti v dôsledku politicky a nábožensky motivovanej snahy mocných o vyhladenie ohromného počtu ľudí. V Kambodži trvalo vraždenie tri a pol roka, zatiaľ čo v Rwande to bolo osem smutných mesiacov.

Lenže v Severnej Kórei trvalo systematické porušovanie ľudských práv od konca päťdesiatych rokov. Tento útlak trval celé generácie a mnohí z väzňov boli príslušníkmi nižších tried. Od veľkej čistky „neutrálnych“ a „nepriateľských“ síl v roku 1957 v Severnej Kórei panoval systém nazývaný songun. V tomto systéme sú občania rozdelení do jednej z troch základných kást a jednej z 51 kategórií na základe svojho profilu, ale aj správania svojich predkov. Výsledkom je akási zmes indického kastovníckeho systému a nemilosrdného stalinského triedneho rozdelenia spoločnosti na základe politického presvedčenia. Pohyb smerom hore je nemožný, ale pád na dno je až príliš jednoduchý a stačí naň jedna nevhodná sťažnosť. Ak ste boli potomkom vlastníkov nehnuteľností, obchodníkov a kresťanských kňazov, prípadne kolaborantov s japonskými okupantmi, zaradenie do veľmi nízkej triedy ste mali zaručené.

Farmári sadiaci ryžu. Foto – TASR/AP

Hornú štvrtinu súčasnej dvadsaťpäťmiliónovej populácie Severnej Kórey tvorí „lojálna“ trieda, ktorej prináležia najlepšie spoločenské príležitosti a výsady. Tieto elity majú právo na o čosi privilegovanejší život, majú mobilné telefóny a bývajú vo vežiakoch, ktorým sa s dávkou posmechu niekedy hovorí Pchjonghattan. Práve týchto ľudí najčastejšie vidíme na záberoch spravodajských štábov, ktoré dostanú povolenie navštíviť Severnú Kóreu. Príslušníkom lojálnej triedy sa odporúča, aby sa sobášili medzi sebou, a nepoškvrnili tak svoju rýdzu krv. Títo ľudia riadia krajinu a v jej mene zastávajú vo svete diplomatické funkcie.

Druhá – „kolísavá“ – trieda tvorí zhruba polovicu populácie. Jej príslušníci slúžia lojálnej triede ako technici a robotníci a ich kvalita života by sa na Západe dala považovať za o čosi lepšiu chudobu – zarobia dosť na prežitie a výnimočne si môžu dopriať nejakú radosť. Smú žiť v Pchjongjangu a pracujú na podriadených pozíciách a v úradníckych povolaniach.

Posledná štvrtina severokórejskej populácie patrí do tak­zvanej „nepriateľskej“ triedy, drie do úmoru a dostáva ledva toľko, aby to stačilo na zachovanie fyzickej existencie. Mnohí jej príslušníci sú potomkami ľudí, ktorí údajne kolaborovali s japonskými okupantmi, prípadne sa nejakým spôsobom postavili proti Kim Ir-senovi. Sú to ľudia, ktorých vidí len málokto. Ešte aj zahraniční diplomati žijúci v Pchjongjangu sa len výnimočne dočkajú povolenia opustiť mesto alebo sa voľne pohybovať po najzbedačenejších kútoch krajiny. Správy ľudskoprávnych organizácií uvádzajú, že príslušníci nepriateľskej triedy často žijú v domoch bez elektriny či tečúcej vody. Ich život pripomína stredoveké časy, keď všemocný feudál ako daň vyberá takmer všetky plody ich práce, za ktoré sa nedočkajú žiadnych služieb ani práv. Väčšina zo 100- až 120-tisíc obyvateľov väzenských táborov pochádza práve z nepriateľskej triedy.

Na základe rozhovorov so severokórejskými utečencami si Hawk uvedomil, že to nie je genocídne správanie. Bol to štátom riadený systém, v ktorom ľudská bytosť neznamenala takmer nič. V prípade väzňov v pracovných táboroch bola smrť považovaná za ľahké východisko. Samovraždy boli bežné. Dozorcovia ich nútili drieť ešte viac a dávali im ešte menej jedla, až ich telá skrátka prestali fungovať. Boli vyčerpaní a vyhladovaní na smrť a okamžite po príchode ich pripravili o ľudskú dôstojnosť. Väzni sa prinajlepšom považovali za nástroje na získavanie uhlia zo zeme, zber úrody a výrobu tovarov, ktoré sa v Číne stávali zdrojom tvrdej meny určenej na podporu režimu.

Drvivú väčšinu občanov štát fakticky vlastní ako otrokov, ktorí nemajú žiadne práva. Ich jediným účelom je len rozmnožovať bohatstvo Kimovho režimu a upevňovať jeho moc. Vyššie postavení občania majú síce lepší prístup k potravinám a tovarom, ale žijú v neustálom strachu, že o všetko prídu.

Hawk mi počas nášho rozhovoru prezradil, že za tie roky ho najsilnejšie oslovil príbeh, ktorý mu vyrozprávala istá žena. Volala sa Kim Hjesuk a ako trinásťročnú ju odvliekli do tábora číslo 18 (nazývaného Pukčang), kde prežila ďalších dvadsaťsedem rokov. Väčšinu jej rodiny tam poslali už štyri roky pred ňou. Predpokladala, že dôvodom bol útek jej starého otca z otcovej strany do Južnej Kórey. Tak v praxi vyzerá systém „spoluviny“, respektíve jončwadže.

Kim Čong-un s otcom Kim Čong-ilom, ktorý zomrel v roku 2011. Foto – tasr/ap

Násťročná Kim Hjesuk aj v tábore chodila do školy, ale v prvom rade bola členkou detskej pracovnej brigády, ktorá väčšinu dňa trávila rúbaním stromov a zberom dreva. Čoskoro začala pracovať v uhoľnej bani Hongdže, kde muži a chlapci rúbali uhlie, ktoré potom ženy a dievčatá vo vedrách, fúrikoch a vozíkoch manuálne vynášali a vytláčali na povrch.

Ako väzenkyňa prišla o otca, matku a syna. So zvyškom rodiny žila štvrť storočia v jedinej miestnosti, v ktorej spali na dlážke a delili sa o jedinú prikrývku. Prežívali na riedkej kukuričnej kaši, ktorú pri každej príležitosti dopĺňali trávou či listami. Keď ju v roku 2001 konečne pustili na slobodu, jej brat a sestra boli takí ubití a vymytí, že sa pôvodne rozhodli zostať v tábore.

Po prepustení mala taký náročný život, že sa dokonca pokúšala o návrat do Pukčangu, ale odmietli ju. Napokon utiekla do Číny, odkiaľ sa dostala do Južnej Kórey, kde svoj desivý príbeh mohla vyrozprávať príslušníkom medzinárodnej ľudskoprávnej komunity, medzi ktorými bol aj Hawk.

Čítali ste ukážku z knihy Rebel a kráľovstvo od autora Bradleyho Hopea. Kúpite ju na obchod.dennikn.sk.

Ďalšie útoky na našu redakciu: Kaliňák po večeroch číha na Leška, Smer žaluje Martina M. Šimečku. Denník N v sledovaní každého kroku vlády nepoľaví, ale ak má pre vás práca našich novinárov a novináriek väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete prispieť na ich prácu a obranu v sporoch darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Knihy

Severná Kórea

Svet

Teraz najčítanejšie