Denník N

Na dva roky skončil v PTP. Dodnes nevie, prečo ho držali v neľudských podmienkach

Jozef Tóth. Foto – Post Bellum
Jozef Tóth. Foto – Post Bellum

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Príbeh spracovali dokumentaristi z organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov na totalitné režimy 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budú môcť zaznamenať ďalšie príbehy, aby sa na ne nezabudlo a minulosť nemohol nikto spochybniť. Máte tip na pamätníka, ktorého príbeh by sme mali spracovať? Napíšte nám.

József Tóth sa narodil do maďarskej rodiny 25. marca 1929 v Hrhove. Jeho matka sa starala o domácnosť a otec bol stolár. V rodine boli piati súrodenci – traja chlapci a dve dievčatá. Otec sa okrem práce stolára zaoberal včelárstvom a poľovníctvom, ktoré učil aj syna Jozefa.

„Keď som bol tretiak, pripojili nás opäť k Maďarsku. Potom prišla 2. svetová vojna a pamätám si, že peniaze stratili hodnotu.”

Bolo to po pripojení južných území k Maďarsku po Viedenskej arbitráži v roku 1938. Počas 2. svetovej vojny bol Jozefov otec väčšinu času na vojne v Rusku. „Otec hovorieval príbehy o tom, ako prežil vojnu len vďaka tomu, že si ľahol medzi mŕtvych, nehýbal sa a tváril sa, že nežije. Spriatelil sa tam však s jedným Čechom z obce Teplice nad Metují, s ktorým si posielali listy ešte dlho po skončení vojny.”

Vojna na Ukrajine pred 100 rokmi a dnes

Keď sa začala druhá svetová vojna, Jozefov otec opäť narukoval. Znovu sa ocitol na fronte v Rusku, na tých istých miestach, kde bojoval v tej prvej.

„A teraz, ako prebieha vojna na Ukrajine a spomínajú mestá, ktoré bombardujú, sú to tie isté mestá, kde bojoval aj otec,“ dodáva smutne Jozef.

Počas vojny Jozefova rodina podobne ako mnohé ďalšie musela hostiť vojakov. „Prišli k nám Nemci. Boli tu asi týždeň a potom jednu noc začali kričať a utekať. Všetko tu nechali, vyskakovali von z okien. Neskôr k nám prišli dvaja Rumuni – šofér a mäsiar. Zostali u nás tri týždne. Boli to veľmi priateľskí ľudia, mali sme v nich dôveru. Rumunskí vojaci odišli, avšak o nejakú dobu prišli ruskí. Museli sme zabiť jediné prasa vo dvore. Už sme vedeli, že musíme schovať slaninu, aby nám mäso nevzali. Jedno ráno nám títo Rusi ukradli päť sliepok. Keď odišiel front, prišli ďalší Rusi. Všetko nám zobrali. Všetky povaly prekutrali a všetko, čo videli, nám vzali.”

Politika bola vždy špinavá

Po ukončení základnej školy ho otec zaučil do stolárskeho remesla. Zamestnával svojich dvoch synov a sezónne aj ďalších ľudí.

Jozef spomína aj na slovensko-maďarské vzťahy v Hrhove a okolí. „Dávno medzi Slovákmi a Maďarmi neboli rozbroje, začalo sa to až politickými zmenami, ktoré však boli medzi ľuďmi tam hore. Obyčajní ľudia medzi sebou nemali žiadne problémy. Až neskôr sa začalo to, že niektorí mali problémy, že tu žijú aj Maďari. Ale vždy sa to dalo vydržať, veď predsa všetci ľudia žijú na jednej planéte. My ľudia sme sa vždy nejako mali a celkom dobre, ale politika bola vždy špinavá.“

Do izby sa nezmestili

„1. októbra v roku 1951 ma zobrali na vojnu. Musel som narukovať. Postavili nás do radu, ukázali nám našu izbu. Nevedel som si predstaviť, čo ma čaká. Bolo nás tam asi 20, ktorí sme mali spať v jednej izbe. Nezmestili sme sa tam však všetci naraz. Najprv muselo vojsť do izby prvých desať, ľahnúť si do postele a až potom sa zmestilo do miestnosti zvyšných 10 mužov,“ spomína Jozef na náročné podmienky v pomocných technických práporoch.

Vojaci dostali jedno sviatočné oblečenie a jedno pracovné. Prvý týždeň nosili ťažké železné konštrukcie, hneď nato ich presťahovali do Nového Mesta nad Váhom.

„V pondelok nám nariadili, aby sme sa obliekli do nemeckého oblečenia. Išli sme pracovať do bane. Nakoniec sme tu pracovali tri mesiace. Aby toho nebolo málo, nikde nie je dodnes zaevidované, že by som tam strávil tie tri mesiace. Nerozumiem, prečo to niekto zamlčal.”

Jedli postojačky

Z Nového Mesta nad Váhom Jozefovu skupinu premiestnili do Nepomuku – na miesto, ktoré sa volalo Zelený vŕšok.

Ubytovali ich v kláštore s dvorom. Nebola tu toaleta, len latrína. Strávili tu tri týždne, počas ktorých každý deň vykladali zbrane z vagónov. Po troch týždňoch Jozefovu skupinu opäť premiestnili, tentokrát do Vimperku.

„Vošli sme do baraku, bol tam po členky siahajúci sneh. Časť z nás dostala za úlohu vypratať sneh z barakov, zvyšok vykladal balíky slamy. Vtedy nás tam bolo možno aj 70. Dostávali sme raňajky, obed nie, jedli sme až poobede po štvrtej. Ale kde sme dostávali jedlo? Jedli sme postojačky na kraji cesty vonku na zemi. Takto to išlo asi tri mesiace, kým sme si nepostavili vlastnú kuchynku.”

Sprchovali sa tak dvakrát za pol roka

Následne skupinu premiestnili do Českého Krumlova, kde pracovali týždeň na stavbe. Po týždni ich premiestnili do Boletíc. Bývali v maringotkách, kuchyňa bola v jednom vozidle V3S, až kým nezhorela.

Medzitým Jozef dostal na pár dní voľno a na týždeň mohol ísť domov za rodinou. „Po nejakej dobe sa nám podarilo postaviť kuchyňu, vyrobili sme si umývadlo. Ešte v baniach sme za tri mesiace mali možnosť osprchovať sa raz. V Novom Meste nad Váhom sme nemali ani vodu, ani toaletu. Takto sme žili. Za pol roka sme mali možnosť dvakrát sa osprchovať. Dvakrát za pol roka umyť nohy. To bolo všetko. Jediná voda, ktorú sme mali, tú sme vypili. Ťažké je o tom hovoriť, nieto ešte zažiť.”

Prečo práve ja?

Jozef dodnes nevie, prečo zaradili do PTP práve jeho. „Stále sa ma všetci pýtali: Prečo tam odviedli práve teba? Nemal som nepriateľov, nemal som konflikty s nikým ani ja, ani moja rodina. Ale čo je pravda, nemal som rád komunizmus. A nemám ho rád dodnes. Dva roky ma držali v takýchto podmienkach. Každý deň po práci sme museli pochodovať. Tam doprava, tam doľava. Nenechali nás na pokoji ani po práci. V noci kričali: poplach, poplach! Všetci sme vybehli z postelí, poukladali, obliekli sa, zbalili sa. Za jednu noc nám toto urobili trikrát. Bolo to na plač. Takto sa správať k inému človeku. Je to pre mňa nevysvetliteľné.”

V PTP boli aj rôzni Jozefovi spolužiaci a rovesníci z okolia. Všetci boli v približne rovnakom veku, maximálne o dva roky mladší alebo starší. „Vybrali tých, ktorí nepodporovali komunistickú sekeru,” konštatuje Jozef, ktorý mal podľa vlastných slov vždy vo zvyku nahlas povedať, čo si myslí.

Keď bolo najhoršie, schoval sa pod deku a modlil sa

Náročné boli podľa Jozefa vianočné sviatky, ktoré museli tráviť v kasárňach.

„Prvé Vianoce nás nikam nepustili. Tak sme boli spolu na tej malej izbe a aspoň sme spievali koledy. Občas zaznela aj modlitba. V nedeľu sme po desiatej mohli ísť von do desiatej večer. Zašli sme s najbližším kamarátom Makrancim aj do kostolíka. Aj on bol veriaci, ako som ja sám. Aj teraz chodím do kostola. Bez viery sa žije ťažko. Aj vtedy, keď bolo najhoršie, schoval som sa pod deku a modlil sa.”

„Raz sme boli na výlete v Kutnej Hore. Odtiaľ pochádzal jeden z chlapcov v mojej izbe. Nevydržal byť v tých podmienkach. Večer pod dekou sa podrezal nožom. O deväť mesiacov neskôr sme išli za jeho rodičmi. Zozbierali sme, nasporili sme 40 000 korún a darovali im ich,” spomína Jozef so slzami v očiach na kamaráta, ktorý ťažko znášal podmienky v PTP a rozhodol sa zobrať si život.

Potajomky do kostola

Druhé Vianoce strávil Jozef s kamarátmi tak, že si vyprosili priepustku z kancelárie a plánovali tajnú návštevu kostola. Museli však nahlásiť, kam idú.

Slúžili pri Vimperku, avšak tam bolo vždy najviac vojakov. Preto si vypýtali priepustku do Zdíkova. Keď im nadriadený vojak vypisoval priepustku, dal im ju so slovami: Ale nie do kostola.

„Tak sme sa naňho pozerali. Pritom, obaja sme chceli ísť práve tam. Do kostola. Išli sme do Zdíkova a veľmi sme sa báli, že nás prichytia. Spýtali sme sa domácich. Tí nám povedali, že za kopcom je dedinka Zdíkovec. ‚Majú kostol?‘ pýtali sme sa. Mali. Bolo to asi 10 kilometrov vzdialené od nás, ale rozhodli sme sa aj tak ísť. Vošli sme do kostola a v tom momente som sa rozplakal. Modlitby v češtine, hrali na husliach. Mal som pocit, že mi roztrhá srdce.”

Dva roky života v PTP

Jozef strávil v PTP dva roky. Po návrate domov pokračoval v práci stolára. Neskôr sa oženil a mal tri deti.

Po príchode domov Jozef prestal sledovať politické dianie. „Ja som politiku potom už príliš nesledoval, nechcel som. Nikdy pred PTP, počas ani potom som sa k nikomu nesprával zle, bol som slušný a nikdy som nikomu neublížil, ani krivé slovo nepovedal. Neskôr po páde komunizmu nám dali nejakú pomoc ako pétépákom. Papier, potvrdenie, že som veterán. Nikdy som na to nezabudol. Spomienky na ťažké časy, zostalo to v mojich spomienkach, v mojom srdci.”

Presvedčenie, že všetko dobre dopadne

Na otázku, čo Jozefovi v ťažkých chvíľach pomáhalo, odpovedá jasne: „Pomáhalo mi to, čo mi pomáha dodnes. Modlitba. Nevynechám ani len jeden jediný deň. Modlím sa nielen za seba, ale za všetkých, za nás, ľudí. A toto je nedostatok aj dnešného sveta. Nezaoberá sa vierou. Mne je jedno, akou vierou, skutočne, na tom nezáleží. Ale bez viery sa nedá žiť. Veriť musí každý. Vieru treba podporovať.”

Pre 94-ročného Jozefa je tajomstvom dlhého a spokojného života práve viera. „Presvedčenie, že všetko dobre dopadne. Vždy som veril v dobrotivého Ježiša Krista. Možno ma niekto vysmeje. Ale je to tak.”

Ak má pre vás práca našich novinárov pred prezidentskými voľbami väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete ich podporiť aj darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie