Denník N

Nehľadeli na národnosť ani náboženstvo. Z filantropie manželov Andrássyovcov žije Gemer dodnes

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Text je súčasťou série „Filantropi a filantropky 19. a 20. storočia“. Jej autori hľadajú v slovenskej histórii inšpiratívne príbehy ľudí, ktorým nebolo ľahostajné ich okolie. Séria vzniká s podporou Nadácie Pontis.

Gróf Dionýz Andrássy mal 30 rokov, keď prišiel o veľkú časť svojho majetku. Ako najstarší zo štyroch súrodencov mohol získať rozsiahle rodinné dedičstvo, po apríli 1866 však rodičia testament prepísali. Novým dedičom sa mal stať grófov mladší brat Juraj.

Prvorodený syn sa totiž dopustil prehrešku, ktorý sa v šľachtickej rodine neodpúšťa. Oženil sa s Františkou Hablawetzovou. Aj ona bola pritom z dobrých pomerov. Otec pracoval ako učiteľ hudby, brat bol sadzač cisárskej tlačiarne a člen viedenskej opery. No Hablawetzovci nepatrili k aristokratom.

Pre malého Dionýza nebolo ničím nezvyčajným, že chvíľu vyrastal v maďarskom Monoku, inokedy vo Viedni, v Bratislave alebo v kaštieli v Krásnohorskej Dlhej Lúke. Všade tam mali Andrássyovci panstvá. Rod vlastnil a rozvíjal vychýrenú železiareň v Drnave, ktorá kedysi spojila mostom Budín s Pešťou.

Dionýzov otec sa ako šarišsko-gemerský župan a poslanec uhorského snemu pohyboval vo vyberaných spoločenských kruhoch. Pomáhal financovať novinky v podnikaní, vo výskume v či kultúre. Sumou 10-tisíc zlatých prispel na založenie Uhorskej akadémie vied.

Aj jeho manželka bola „vysoko postavenou nevestou“. Jej rodičia vlastnili panstvo v nemeckom Württembergu. Z tohto všetkého sa Dionýz vylúčil, keď sa rozhodol vziať si dievča z neurodzenej rodiny.

A bolo by to tak aj ostalo, keby začiatkom 70. rokov otec, matka aj mladší brat Juraj nezomreli. Obrovské dedičstvo takzvanej monockej vetvy Andrássyovcov tak nakoniec pripadlo späť Dionýzovi.

Deppeler J. Gróf Dionýz Andrássy, Biel, 1880. SNM – Múzeum Betliar, fond: Historická fotografia.

Patrónka biednych a sirôt

Uprostred námestia v Rožňave je pod strážnou vežou postavený pomník z bieleho mramoru. Zobrazuje ženu v strednom veku so sklonenou hlavou a zopätými rukami. Pozerá sa na deti, ktoré muž v dlhom plášti vedie k nej – azda, aby ich ochránila.

Na podstavci je v maďarčine napísané meno Františky Andrássyovej, za slobodna Hablawetzovej. Súsošie jej dali začiatkom 20. storočia postaviť obyvatelia Rožňavy, ktorí naň usporiadali verejnú zbierku. Cítili vďaku za to, že Františka bola v meste „veľkodušnou patrónkou duchovného života, osvety a umenia“ a „dobrosrdečnou podporovateľkou biednych, vdov a sirôt“.

Po smrti Dionýzových blízkych manželia veľa cestovali. Pochodili desiatky miest od Bruselu cez Zürich, Frankfurt až po Drážďany. Bývali najmä vo Florencii, no striedavo sa vracali aj do okolia Mníchova a Viedne. Nikdy však nezanevreli na región Gemera, kde Dionýz prežil časť detstva.

Na jeseň 1879 navštívili dlholúcky kaštieľ, železiareň v Drnave aj hrad Krásna Hôrka, kde Dionýzov otec otvoril pre verejnosť múzeum rodu Andrássyovcov. No najviac sa z ich priazne tešila Rožňava.

Mesto od manželského páru získalo 60-tisíc korún na výstavbu sirotinca a 10-tisíc pre nemocnicu na liečenie infekčných chorôb. Rovnakú sumu peňazí venovali na pomoc chudobným ľuďom. Tisíc korún v daroch dostali aj evanjelické a katolícke gymnáziá, vyššia dievčenská škola a reformovaná cirkev.

Dionýz s Františkou nehľadeli pri filantropii na národnosť ani vierovyznanie. Peniaze často darovali anonymne, hoci z dobových dokumentov sa vie, že iniciátorkou mnohých darov bola Františka.

Na jej meno bola napríklad zriadená základina, ktorá pomohla pri výstavbe rožňavského baníckeho a hutníckeho múzea. Pár neskôr finančne podporoval aj jeho údržbu. Budova postavená na jednej z tepien vedúcich do mesta dodnes slúži pôvodnému účelu.

Dionýzov dar prispel aj k otvoreniu Hornouhorského múzea v Košiciach. Vďaka grófovi mohlo byť dokončené ústredné schodisko a vstupná hala so stĺporadím. Do zbierok múzea ponúkol desiatky artefaktov zo skla a z keramiky, mnoho kníh, mapy a takmer stovku rímskych mincí.

Koncom 19. storočia založil ako prvý v Uhorsku dôchodkový fond, aby uľahčil starobu ľuďom, ktorí pre neho pracovali. Vložil doň 25-tisíc korún, čo bola na tú dobu ohromná suma.

Scholz, Franz. Grófka Františka Andrássyová, rod. Hablavetz, Viedeň, 1882. SNM – Múzeum Betliar, fond: Historická fotografia

Socha za podporu umenia

Osobitnú pozornosť Dionýz venoval podpore umenia. Hoci vyštudoval právo a diplomaciu, veľa času trávil maľovaním. Kreslil ceruzkou, vodovými aj olejovými farbami. Obľuboval najmä portréty krajiny, zvierat a rázovitých ľudí – starcov či krajčírov. Dodnes sa zachovala kresba antickej sochy, ktorú ako 11-ročný daroval otcovi na narodeniny.

Aj preto neskôr sám podporoval začínajúcich maliarov. Zriadil pre nich umeleckú základinu – akýsi druh fondu, pri ktorom zarábal na úrokoch a z nich potom poskytoval výtvarníkom štipendiá. Kritériá pre ich získanie neboli etnické ani náboženské, ale výkonnostné. Uchádzači museli uspieť v konkurze.

Gróf Andrássy bol vášnivý zberateľ umeleckých predmetov. Aby ich mal kde vystaviť, dal v roku 1908 v Krásnohorskom Podhradí postaviť obrazáreň. Moderná budova s elektrinou a teplovzdušným kúrením si získala obdiv v širokom okolí.

Dionýzov prínos pre podporu umenia bol taký významný, že mu Uhorský národný výtvarný spolok zhotovil sochu v životnej veľkosti. Autori pre ňu našli miesto pri vstupe do stĺpovej predsiene múzea výtvarnej kultúry Műcsarnok v Budapešti.

Ložín – katolícky kostol a štátna škola – vežu kostola a školu dali postaviť Dionýz a Františka z vlastných zdrojov, okolo 1900. SNM – Múzeum Betliar, fond: Historická fotografia

Daroval aj po smrti

Františka mala 71 rokov, keď zomrela. Dionýz dal previezť jej telesné pozostatky z Mníchova do Krásnohorského Podhradia, kde pre ne dokončil mauzóleum. Nechceli byť pochovaní so zvyškom rodiny v krypte hradu Krásna Hôrka, keďže Andrássyovci Františku odmietali.

Gróf si však manželku uctil aj po smrti. Do výzdoby secesného mauzólea investoval veľa peňazí. Vzal napríklad Františkine šperky a dal ich zapracovať do vzácneho zlatého kalicha, aby ich nemohla nosiť žiadna iná žena. A v manželkinom mene pokračoval aj v dobročinnosti.

Na núdznych myslel aj v pozostalosti, ktorú zanechal v roku 1913, keď sa mu nepodarilo vyliečiť zo zápalu pľúc. Časť jeho majetku pripadla príbuzným, státisíce korún však daroval spolku žien, zrakovo znevýhodneným, dôchodkovému ústavu novinárov alebo spolku na ochranu zvierat.

Z príspevkov v Dionýzovom závete nejaký čas žila aj Uhorská akadémia vied či vzdelávacie spolky Gemera a Zemplína. Pomohol aj postaviť internát pre deti učiteľov v Košiciach. Betliarske múzeum dodnes uschováva listy od obcí, organizácií či jednotlivcov, ktorí prejavovali vďaku za štedré dary.

Gróf si však poistil aj spomienku na Františku. Cirkvi zaplatil na sto rokov dopredu, aby vždy v deň manželkinho úmrtia usporiadala zádušnú omšu na jej pamiatku. A hoci „predplatné“ medzičasom vypršalo, tradícia zostala.

Kto mal 26. októbra cestu cez Krásnohorské Podhradie, mohol si aj tento rok na bohoslužbe pripomenúť dievča z neurodzenej rodiny, ktorému v centre Rožňavy postavili sochu.

Mauzóleum Andrássyovcov v Krásnohorskom Podhradí. Foto – Vlado Eliáš, SNM – Múzeum Betliar

Autorovi textu s rešeršou pomáhali historičky Slovenského národného múzea – Múzea Betliar Katarína Bányászová a Tímea Mátéová. 

Ďakujeme autorom a autorkám, z ktorých prác sme v texte vychádzali.

Ďalšie útoky na našu redakciu: Kaliňák po večeroch číha na Leška, Smer žaluje Martina M. Šimečku. Denník N v sledovaní každého kroku vlády nepoľaví, ale ak má pre vás práca našich novinárov a novináriek väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete prispieť na ich prácu a obranu v sporoch darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Filantropia

História

Slovensko

Teraz najčítanejšie